Založ si blog

Wimbledon z prvej ruky s Janom Kukalom

Wimbledon 

  Jana Kukala si vážim ako vzácnu osobnosť (uznanú aj umiestnením do Siene slávy slovenského tenisu, hoci je Čech – viac o ňom tu), ktorá preklenula v športe aj umení Slovensko a Česko a to aj vďaka jeho manželstvu so šarmantnou pani Editou, ktorá ho priviedla na Slovensko, kde žijú v Boldogu dodnes. V týchto dňoch som ho vyspovedal na tému Wimbledon – chrám svetového tenisu. Tu je záznam.

  Jana Kukala som svojho času už spovedal pre časopis Playboy a kde inde by na to bol ten správne exkluzívny priestor, než vo Wimbledone. Vďaka mojej neznalosti včasnej registrácie  ma zachraňoval tak, že mi cez mreže bočnej brány podával voľný lístok, na ktorý majú právo len hráči a tréneri. Vďaka nemu som sa ocitol aj v hráčskej reštaurácii a dokonca aj v exkluzívnych „šiatroch“, teda veľkých stanoch, ktoré slúžia ako klubovne na bohaté občerstvenie hostí veľkých firiem priamo v areáli wimbledonského tenisového klubu.

  Ale o svoju riadny akreditáciu som sa rozhodol ešte zabojovať. V Tlačovom stredisku slečna, až do tej chvíle okázalo sa nudiaca na stoličke za pultom, vyštartovala kozmickou rýchlosťou, aby si na živo a na blízko pozrela legitimáciu takého „luxury magazine“, aký som reprezentoval. Druhá ukázala prstom na moju hruď a vzdychla: „Fakt, Playboy, pozrite ten odznak!“. Potom sa ku mne dôverne nahla a dodala: „Naozaj je zo zlata?“. „Musel“ som ju sklamať a dôverne pošepkal: „Nie, táto predná časť je z platiny. Zadná je zo zlata“. V skutočnosti to bol obyčajný odznak z nejakej lacnej liatiny. Ale ani účelový klam nepomohol.

  Tá eufória totiž trvala len okamih. Letmý pohľad do počítača im prezradil, že moja žiadosť nemá najmenšiu nádej. Nebola podaná včas. Včas znamená najmenej tri mesiace vopred. A každého uchádzača si podľa dotazníka ešte oklepnú cez špecializovanú agentúru. „Sorry, sir, nemôžeme vám pomôcť“, uzavrela môj prípad tá, ktorú nadchla predstava zlatého odznačika. Slečna, ktorá dovtedy zaujato študovala moju legitimáciu, sa zase zasunula do pôvodnej nezúčastnene unudenej polohy na stoličke. Policajt (tí sú tu všade, aj na Tlačovom) na mňa významne pozrel. Čakala ma potupná cesta za brány znesväteného chrámu…

 Profesionálna hrdosť mi však nedala nepokúšať sa znovu a znovu o oficiálne uznanie môjho novinárskeho poslania i časopisu, ktorý zastupujem. Tvárili sa neústupne, zhrozene, otrávene. A potom pomohla náhoda, vhodne volené slovo a zdravá sebadôvera. Oslovil som jednu dámu z vedenia Tlačového centra (ktorá s poľutovaním zdôraznila, že na takú výnimku je aj ona malý pán), ale vedľa nej stojaca slečna mi po vyslovení čarovného slovíčka „Playboy“ odporučila tretiu dámu. Pani Sue Youngman, ktorú som v roztržitosti oslovoval krstným menom, mi dala päť minút, aby si osobne vypočula moju nehoráznu žiadosť (možno len chcel na živo vidieť toho trúfalca, čo už druhý deň oblieha nedobytnú pevnosť Tlačového strediska) potom si váhavo zapísala moje meno, neveriaco dopísala „Playboy“ a s nepatrným úsmevom povedala: „Zavolajte o dve hodiny. Poradím sa s vedením klubu“. Myslela tým vedenie All England Lawn Tennis and Croquet Clubu, čiže tých pánov s kravatami v klubových farbách a dámy neprístupné ako islandské ľadovce. Moje šance sa vyčerpali. O dve hodiny som (takmer bez nádeje, ale pre istotu) zavolal a pani Sue povedala: „Gustáv, príďte si pre legitimáciu“. Pamätníci tvrdia, že po prvý krát v dejinách (či aspoň pokiaľ im pamäť siaha) takto niekto bez protekcie a na mieste dostal vo Wimbledone akreditáciu novinára. A celkom určite prvý krát pre časopis, ktorý nepodáva pravidelné spravodajstvo o turnaji, ani sa na tenis nešpecializuje! Ja som to však vnímal inak. Keď som krátko na to už oficiálne vstupoval do novinárskej lóže kurtu č.2, pretláčal som sa ako obvykle policajnou kontrolou. Zastavili ma a jeden z nich si pozorne pozrel moju čerstvú legitimáciu. Vtom sa náhle rozžiaril a zvolal: „Playboy! Aká úžasná udalosť! Nech sa páči ďalej…“ A vtedy som pochopil, že brány Wimbledonu sa konečne otvorili. Ten prekvapene-potešený výkrik službukonajúcich policajtov som odvtedy počul viac krát. A tak som rád vstúpil…

Od Smeny cez SME po denník N – z dažďa pod odkvap II.

22.02.2018

SME v krachu Samozrejme, že Šimečkových schválností bolo viac. Títo „inžinieri ľudských duší“ si nikdy nedajú pokoj. Čoskoro tak zo SME musel odísť práve jeho protikandidát na post viac »

Od Smeny cez SME po denník N – z dažďa pod odkvap I.

21.02.2018

Nedávno som bol upozornený, že v Čechách sa denník N predstavuje ako úspešný projekt „nezávislých novín“ na Slovensku, ktorý by mal byť dokonca pre našich susedov príkladom. Normálne viac »

Streľba na školách – americká občianska vojna?

19.02.2018

Keď po sebe strieľajú občania jednej krajiny s následkami masového vraždenia, je to podľa definície občianska vojna. Keď tá definícia pred desaťročiami vznikala, nikto netušil, že v americkej viac »

Angela Merkelová

Merkelová má veľké plány s Európou, ale najskôr potrebuje vládu

22.02.2018 11:36

EÚ si musí podľa nemeckej kancelárky vyvinúť mechanizmy, ktoré jej umožnia čeliť silnejúcim politickým a ekonomickým tlakom.

kostol, omša, veriaci, viera, cirkev

Cirkvi žiadajú vládu, aby stiahla podpis Slovenska pod Istanbulským dohovorom

22.02.2018 11:27

Téma násilia v rodine si žiada podľa cirkví komplexný prístup.

Kórea hokej ženy ZOH

Návšteva delegácie z KĽDR stála Južnú Kóreu v prepočte 180 000 eur

22.02.2018 11:11

Sestra severokórejského vodcu Kim Čong-una a ďalší predstavitelia KĽDR boli v Soule ubytovaní v päťhviezdičkovom hoteli Walkerhill.

česko, holokaust

Sú okamurovci fašisti? Rozhodnúť môže súd

22.02.2018 11:00

Tomio Okamura a jeho hnutie SPD, štvrtá najsilnejšia politická strana Česka, sa chystajú zažalovať ministra spravodlivosti Roberta Pelikána.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 387
Celková čítanosť: 1545675x
Priemerná čítanosť článkov: 3994x

Autor blogu

Odkazy