Založ si blog

Wimbledon z prvej ruky s Janom Kukalom

Wimbledon 

  Jana Kukala si vážim ako vzácnu osobnosť (uznanú aj umiestnením do Siene slávy slovenského tenisu, hoci je Čech – viac o ňom tu), ktorá preklenula v športe aj umení Slovensko a Česko a to aj vďaka jeho manželstvu so šarmantnou pani Editou, ktorá ho priviedla na Slovensko, kde žijú v Boldogu dodnes. V týchto dňoch som ho vyspovedal na tému Wimbledon – chrám svetového tenisu. Tu je záznam.

  Jana Kukala som svojho času už spovedal pre časopis Playboy a kde inde by na to bol ten správne exkluzívny priestor, než vo Wimbledone. Vďaka mojej neznalosti včasnej registrácie  ma zachraňoval tak, že mi cez mreže bočnej brány podával voľný lístok, na ktorý majú právo len hráči a tréneri. Vďaka nemu som sa ocitol aj v hráčskej reštaurácii a dokonca aj v exkluzívnych „šiatroch“, teda veľkých stanoch, ktoré slúžia ako klubovne na bohaté občerstvenie hostí veľkých firiem priamo v areáli wimbledonského tenisového klubu.

  Ale o svoju riadny akreditáciu som sa rozhodol ešte zabojovať. V Tlačovom stredisku slečna, až do tej chvíle okázalo sa nudiaca na stoličke za pultom, vyštartovala kozmickou rýchlosťou, aby si na živo a na blízko pozrela legitimáciu takého „luxury magazine“, aký som reprezentoval. Druhá ukázala prstom na moju hruď a vzdychla: „Fakt, Playboy, pozrite ten odznak!“. Potom sa ku mne dôverne nahla a dodala: „Naozaj je zo zlata?“. „Musel“ som ju sklamať a dôverne pošepkal: „Nie, táto predná časť je z platiny. Zadná je zo zlata“. V skutočnosti to bol obyčajný odznak z nejakej lacnej liatiny. Ale ani účelový klam nepomohol.

  Tá eufória totiž trvala len okamih. Letmý pohľad do počítača im prezradil, že moja žiadosť nemá najmenšiu nádej. Nebola podaná včas. Včas znamená najmenej tri mesiace vopred. A každého uchádzača si podľa dotazníka ešte oklepnú cez špecializovanú agentúru. „Sorry, sir, nemôžeme vám pomôcť“, uzavrela môj prípad tá, ktorú nadchla predstava zlatého odznačika. Slečna, ktorá dovtedy zaujato študovala moju legitimáciu, sa zase zasunula do pôvodnej nezúčastnene unudenej polohy na stoličke. Policajt (tí sú tu všade, aj na Tlačovom) na mňa významne pozrel. Čakala ma potupná cesta za brány znesväteného chrámu…

 Profesionálna hrdosť mi však nedala nepokúšať sa znovu a znovu o oficiálne uznanie môjho novinárskeho poslania i časopisu, ktorý zastupujem. Tvárili sa neústupne, zhrozene, otrávene. A potom pomohla náhoda, vhodne volené slovo a zdravá sebadôvera. Oslovil som jednu dámu z vedenia Tlačového centra (ktorá s poľutovaním zdôraznila, že na takú výnimku je aj ona malý pán), ale vedľa nej stojaca slečna mi po vyslovení čarovného slovíčka „Playboy“ odporučila tretiu dámu. Pani Sue Youngman, ktorú som v roztržitosti oslovoval krstným menom, mi dala päť minút, aby si osobne vypočula moju nehoráznu žiadosť (možno len chcel na živo vidieť toho trúfalca, čo už druhý deň oblieha nedobytnú pevnosť Tlačového strediska) potom si váhavo zapísala moje meno, neveriaco dopísala „Playboy“ a s nepatrným úsmevom povedala: „Zavolajte o dve hodiny. Poradím sa s vedením klubu“. Myslela tým vedenie All England Lawn Tennis and Croquet Clubu, čiže tých pánov s kravatami v klubových farbách a dámy neprístupné ako islandské ľadovce. Moje šance sa vyčerpali. O dve hodiny som (takmer bez nádeje, ale pre istotu) zavolal a pani Sue povedala: „Gustáv, príďte si pre legitimáciu“. Pamätníci tvrdia, že po prvý krát v dejinách (či aspoň pokiaľ im pamäť siaha) takto niekto bez protekcie a na mieste dostal vo Wimbledone akreditáciu novinára. A celkom určite prvý krát pre časopis, ktorý nepodáva pravidelné spravodajstvo o turnaji, ani sa na tenis nešpecializuje! Ja som to však vnímal inak. Keď som krátko na to už oficiálne vstupoval do novinárskej lóže kurtu č.2, pretláčal som sa ako obvykle policajnou kontrolou. Zastavili ma a jeden z nich si pozorne pozrel moju čerstvú legitimáciu. Vtom sa náhle rozžiaril a zvolal: „Playboy! Aká úžasná udalosť! Nech sa páči ďalej…“ A vtedy som pochopil, že brány Wimbledonu sa konečne otvorili. Ten prekvapene-potešený výkrik službukonajúcich policajtov som odvtedy počul viac krát. A tak som rád vstúpil…

Náš splátkový prezident znefunkčnil Ústavný súd SR. Kašle na ústavné práva občanov!

20.02.2017

Nevychádzam z údivu. Pôvodne dravý biznisman sa pobytom v prezidentskom paláci premenil na bytosť až duchovnú. Objíma sa s Dalajlámom, rozdáva nám oduševnelé ponaučenia, ako žiť, a objavuje viac »

Boj proti extrémizmu? Začnime na Najvyššom súde SR!

15.02.2017

Mám svoje výhrady voči EÚ, ale pálenie jej vlajky považujem za jednoznačný extrémizmus. Najmä, ak jeho aktéri patria ku kotlebovcom, ktorí toto označenie zasluhujú. Znakmi, uniformami, vyjadreniami. viac »

Populizmus ako nadávka – vážne?

14.02.2017

Pamätá si niekto ešte na latinské príslovie „Vox populi – vox Dei“? Znamená to: hlas ľudu, hlas Boží. A je zaujímavé, ako sa súčasní slniečkári a pravdovravkovia toho hlasu ľudu viac »

Malá farma - Košíce

27.02.2017 01:17

Sme súkromný azyl pre domáce aj hospodárske zvieratá, zachránené/dovezené z nevyhovujúcich podmienok.

Asociácia diabetikov Slovenska

27.02.2017 01:10

Sme pacientske občianske združenie. Združujeme diabetikov, ich blízkych. Našim poslaním je osveta a pomoc pri skorom odhalení diabetes mellitus (DM).

Združenie občanov miest a obcí Slovenska (ZOMOS)

27.02.2017 00:55

Združenie občanov, ktorí sú alebo boli nespokojní so svojou samosprávou a pomáhame v prípadoch, keď sa starosta alebo zastupiteľstvo spreneverilo svojmu poslaniu.

Združenie inteligencie Rusínov Slovenka

Združenie inteligencie Rusínov Slovenska

27.02.2017 00:47

ZIRS - ochranca zachovania identity Rusínov.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 315
Celková čítanosť: 1136022x
Priemerná čítanosť článkov: 3606x

Autor blogu

Odkazy