Minulý týždeň som sa v relácii Slovenského rozhlasu Nočná pyramída ako laik odvážil vyjadriť k fámam o rádioaktívnom oblaku, ktorý k nám putuje z japonskej jadrovej elektrárne Fukušima.
Vzápätí som dostal tento ohlas poslucháča Mareka: „30.3.2011 som vas pocuval v relacii nocna pyramida a tak trochu vam chcem oponovat k vasmu vyjadreniu, ze podla vas je blud nejaky radioaktivny mrak ktory ma prist az do europy. samozrejme o mraku ako takom sa neda hovorit, ale ze sa v europe zvysila radioaktivita, tak to je fakt. ved aj o cernobylskej katastrofe sa svet dozvedel vdaka Svedom, ktory namerali zvysenu radioaktivitu. takze hovorit o tom, ze ohrozeni su len japonci zijuci v okruhu 30km mi pride skor ako dost odvazne tvrdenie.“
Som rád, že ten poslucháč spomenul Černobyľ. Lebo práve tam je fáma o mraku rádioaktivity, čo zabíja, kade chodí, dokázateľným nezmyslom. Už som o tom písal inde, tak len stručne:
Čísla, čo nesedia
Černobyľskú haváriu v apríli 1986 máme všetci zafixovanú ako najväčšie ohrozenie nás všetkých zlyhaním takéhoto využívania jadrovej energie. V románe s názvom „Mária z Černobyľu“ ruský autor uvádza až 130 tisíc obetí tejto havárie a 800 tisíc ľudí vraj dodnes trpí nevyliečiteľnými chorobami. Fakt je, že z oblasti okamžite evakuovali 116 tisíc obyvateľov a do 600 tisíc ľudí pracovalo na likvidácii havárie. Ale zamieňať evakuovaných za mŕtvych a záchranárov za nevyliečiteľne chorých?
Žiaľ aj agentúra Reuters v roku 1995 vydala správu, že v Bielorusku je touto haváriou postihnutých až 800 tisíc detí. Ukrajinská agentúra UNIAR ohlásila v tom istom roku 3,2 milióna postihnutých a 125 tisíc mŕtvych obetí havárie. Aj úrad OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci ešte v roku 2000 tvrdil, že havária spôsobila až 11 000 prípadov rakoviny štítnej žľazy. Nič z toho nebola pravda, naopak, začalo sa hovoriť o veľkej černobyľskej lži.
Skutočnosť je iná
Hneď po havárii bolo na podozrenie z akútneho ožiarenia sledovaných 237 osôb, len u 134 sa aj preukázalo.
Z 13-tich pacientov ožiarených smrteľnými dávkami 5,6 až 13 Gray sa transplantáciou kostnej drene podarilo zachrániť dvoch. Ostatní (hlavne operátori a požiarnici) zomreli na popáleniny, pľúcne komplikácie a zlyhanie imunity. Do dvoch mesiacov od havárie zomrelo v skutočnosti len 30 ľudí, z toho 28 na ožiarenie.
Zomreli napríklad aj rybári, čo sa v noci od rieky pozerali na ohromný svetelný stĺp výbuchu, lebo reaktor vyletel až kilometer vysoko.
Naopak, prežil hlavný vinník nevydareného černobyľského experimentu, inžinier Ďatlov. Pri výbuchu ho zasiahla dávka 390 rem. Žil ešte deväť rokov, prežil aj súd a väzenie a nakoniec zomrel na infarkt.
Vie sa aj to, že tí ožiarení, čo prežili, splodili v najbližších rokoch štrnásť zdravých potomkov.
Napriek tomu sa tzv. „černobyľská lož“ šíri ďalej a v „umeleckej podobe“, ako to predviedol Paulo Coelho v „Čarodejnici z Portobella“, je to už čistá fantazmagória.
Celkom opačné príklady
Pravda je, že ja som ako vedecký pracovník robil na testoch úniku rádioaktivity okolo Jaslovských Bohuníc (o tom snáď neskôr tiež pár slov), ale na druhej strane nestojí to zasa toľko námahy zistiť, ako to v skutočnosti s ohrozením rádioaktivitou je práve na príklade Černobyľu. Napríklad Igora Kostina poslali ako fotografa, aby urobil z helikoptéry prvé zábery elektrárne po katastrofe. Zasiahla ho pri tom hneď polovica smrteľnej dávky – bez následkov.
Asi tri tisíc vojakov fungovalo ako bio-roboti v prvej línii. Povedali im, že v blízkosti reaktora môžu byť len 90 sekúnd. Ale ich akciu snímal kameraman, ktorému to nepovedali a tak tam točil, až kým sa mu neminul film… a prežil.
Do černobyľskej zakázanej zóny vypustili pred rokmi stádo vzácneho koňa Przewalského. Doteraz si tam žijú spokojne, hoci žerú trávu s vysokým obsahom rádioaktivity.
V zakázanej zóne žije pokusne aj býk a tri kravy. Nazvali ich poeticky Uran, Alfa, Beta a Gamma. Hoci sa pasú na lúkach s takmer tridsaťnásobne vyššou hladinou rádioaktivity, neboli u nich zistené žiadne následky.
Potvrdzujú to aj pozorovania z ruského Čeljabinska, kde v roku 1957 vybuchol nahromadený vysokorádioaktívny odpad vypustený z miestneho reaktora. Napriek varovaniam do zakázanej zóny aj naďalej chodili niektorí miestni sedliaci pásť kravy. A ešte aj 33 rokov po incidente bez zjavných následkov.
Ani niekoľko desiatok rokov po černobyľskej havárii sa nenašli žiadni mutanti a to dokonca ani u takých druhov, napríklad odchytených hlodavcov, kde sa vyskytujú bežne aj bez žiarenia.
Tak aké následky?
K masívnemu ožiareniu veľkého územia Európy došlo bez akýchkoľvek pochýb. Štyri roky po Černobyľe obsahovali huby v pohorí Koraple pri Štajerskom Hradci až 1000 Bq na kilo čerstvej hmoty. S výnimkou bedli jedlej, ktorá z neznámych dôvodov rádioaktivitu z pôdy neťahá.
Ale jediným skutočne masovým následkom Černobyľu bol rok po havárii pokles plodnosti kráv na polovicu. A v celej východnej Európe stúpla úmrtnosť novonarodených detí. Lenže o dva roky už bolo zase všetko v normále. Vysvetlenie? Živočíšne druhy majú dlhodobú skúsenosť s prirodzenou rádioaktivitou v prostredí a tak si za stovky tisíc rokov vytvorili účinné obranné mechanizmy. Jedným z nich je teratogénna poistka na úrovni vyvíjajúceho sa embrya. Príroda vpustí do života len odolnejšie jedince, nepoškodené žiarením, a tak vzniká rádiorezistencia prenášaná darwinovským výberom na potomstvo.
Dnes si viacerí odborníci myslia, že najväčšia škoda, ktorou ľudia z Černobyľu dodnes trpia naozaj masovo, bola chaotická evakuácia na úrovni najskôr ignorácie a vzápätí paniky. Oba extrémy vytvorili živnú pôdu černobyľskej lži.
A teraz je už na rade tá fukušimská?