Maďari opäť provokovali

3. júla 2011, gumurin, Úvahy o politike

Bol to nedávno veľký škandál, keď slovinský premiér pred novinármi neoficiálne hodnotil predsedníctvo Maďarskej republiky v Európskej únii a konštatoval, že neprinieslo nič, lebo zase riešili len sami seba. Povedal tak len nahlas, čo si beztak už celá Európa myslí výstižne a tiež pomenoval jeden náš diplomat: „Maďar, to nie je národnosť, ale diagnóza“.

 

Aké predsedníctvo, taká rozlúčka

V týchto dňoch sa neslávne maďarské predsedníctvo skončilo a patrilo sa urobiť dôstojnú rozlúčku. Ale aj teraz maďarská diplomacia (hoci sa už učia hovoriť po slovensky, čo je samozrejmé pre takých Veľvyslancov ako je americký, rumunský, izraelský, ale aj kanadský charge d´affairs) na Slovensku „zabodovala“. Rozlúčkovú recepciu načasovali v deň tradičnej americkej oslavy Dňa nezávislosti, ktorú pochopiteľne navštevuje celý diplomatický zbor. A aby to bolo ešte veselšie, maďarská kontra-akcia sa nekonala v Bratislave, ale v Dunajskej Strede! Netuším komu sa z diplomatov a predstaviteľov slovenskej vlády (dvaja naši ministri, resp. minister Galko a ministerka Žitňanská, boli na americkej recepcii) chcelo trmácať v tom príšernom počasí do Dunajskej Stredy, aby vyplnili kapriciózne želanie maďarskej diplomacie na Slovensku, ale symbolický odkaz tohto nevydareného podujatia pochopili všetci.

Maďarov a ich rozpínavosti a ultranacionalizmu majú v Európe už všetci plné zuby. A aj keby chcel byť k nim niekto diplomaticky zdvorilý, čoskoro zistí, že oni sa od civilizovaného sveta dokážu spoľahlivo izolovať sami.

 

A mimochodom

V súvislosti s maďarskou a americkou diplomaciou máme jeden čerstvo historický príklad. Politický skrachovanec Csáky  ako podpredseda SLOVENSKEJ vlády totiž pozval vtedajšieho amerického Veľvyslanca na juh Slovenska. Prvé, čo tam pre neho nachystal, bola návšteva mesta Komárom na maďarskom území! Tento provinčný politický špekulant si totiž ani za naše peniaze nenašiel čas naštudovať diplomatický protokol, podľa ktorého Veľvyslanec pridelený danej krajine ju nemá prečo a ani nesmie bez súhlasu vlastnej vlády opúšťať. Takže prvá skúsenosť pán Veľvyslanca s týmto zjavom na našej politickej scéne, bol diplomatický trapas. Tým to ale neskončilo. Počas celej návštevy pána Veľvyslanca USA na juhu SLOVENSKA ho totiž podpredseda SLOVENSKEJ vlády Csáky vodil od jedného predstaviteľa maďarskej samosprávy k druhému, ktorí všetci bez výnimky vítali tohto diplomata výhradne v maďarčine. To opäť protokol ani len nepredpokladá. Pán Veľvyslanec mal teda tlmočníka len zo slovenčiny do angličtiny a celé hodiny teda počúval prejavy, ktorým nerozumel. Ale celkom isto pochopil…

 

Kto poradí samovrahovi?

Problém s Maďarmi je výsostne ich vlastný, osobný, nikým iným neriešiteľný. Sú tu cudzí. A vedia to. Cítia sa v Panónskej kotline opustení, obklopení nehostinným prostredím, ktoré im nerozumie. Ale to si pripravili sami. Vtrhli sem ako okupanti a ako okupanti sa aj takmer tisíc rokov správali. Známy slovenský satirik Tomáš Janovic raz napísal: „Tí čo ti najviac ublížili, tí ti nikdy neodpustia.“ A tak je to aj s Maďarmi. Ublížili každému susedovi a cítia vinu, boja sa odplaty. A tá neprichádza! Kým oni opakovane napadali svojich susedov, ich susedia sú vo svojich hraniciach pokojní.

Maďari by sa radi svojich vín zbavili, ale ospravedlniť sa dosiaľ nedokázali. Tak to skúšajú „protivinou“, keď hľadajú aj tie najabsurdnejšie zámienky na obviňovanie druhých. Ale ani to im nevychádza ako vidíme na príklade Slovenska a smutno-smiešneho ne-prepadnutia maďarskej študentky so slovenským menom. Mimochodom najväčší krikľúni tu sú obvykle pomaďarčení Slováci. Ale veď na to máme aj porekadlo: „Poturčenec horší od Turka“.

Maďarsko má jednu z najväčších samovražedností na svete. Poznám z rozprávania svojho priateľa, ktorý robil na záchrannej službe, aké ťažké je samovrahovi vyhovoriť, aby ten nezmyselný akt spáchal. Keď sa mu minú všetky dôvody, tak len pokývne hlavou a aj tak skočí. Maďarsko opakovane pácha takéto samovražedné pokusy tým, že napáda svojich susedov. Doplatili na to za prvej i druhej svetovej vojny. Len Slovensko napadli v rokoch 1921, 1939 a 1941. Ale v Európskej Únii by už na to naozaj nemali mať žiadnu zámienku, veď hranicu tu už neexistujú. Tie hranice sú už len v maďarskej, opustenej duši. Duši kočovníka, čo dokočoval kam možno ani nechcel. Teraz tu sedí a obzerá sa stále vyplašene, či mu to niekto nebude vyčítať. Ale nič také sa nedeje. A navyše – je tu nádej. Ako vieme súčasný maďarský národ sa skladá so siedmych pôvodných kmeňov. Z nich najhoršiu povesť v celej Európe mali Huni. Ale to je len jedna sedmina. Ako dokazujú moderné dejiny maďarského národa, v demokratickom rozhodovaní by „hunské“ agresívne myslenie nemalo mať šancu. To je šanca. Pre Maďarov aj ich pre ich pokojnejších susedov.

 

P.S. Predsa nádej

Politický krach v minulých voľbách ultranacionalistov Csákyho a Duraya s ich sfanatizovanou SMK dokazuje, že ani väčšina našich spoluobčanov maďarskej národnosti si nepraje žiadne konfrontácie. A že sme si ich užili! Tie vyrábajú tí, čo na umelo vyvolanom napätí potrebujú zbohatnúť. Ako píšem v podkapitole „Kšefty, kšefty, kšefty“ v knihe Dualóg:

Vedel by si nejaký český kultúrny občan čo i len vo sne predstaviť, že zlatú knižnicu najlepších diel českej literatúry bude vydávať za peniaze českého štátneho rozpočtu menšinové nemecké vydavateľstvo v Prahe? Že nie? Ale na Slovensku je to možné! Zlatý fond slovenskej literatúry (štátnu zákazku v hodnote 17 miliónov korún) realizuje maďarské vydavateľstvo Kalligram v Bratislave. Čistou náhodou sa jediné prihlásilo do súťaže. Nečistou náhodou oni jediní totiž vedeli, že bola vyhlásená. Potichu, nenápadne, s vopred jasným výsledkom – nástenkovým tendrom!  Osem rokov vlády Mikuláša Dzurindu, znamenalo aj osem rokov vlády maďarskej koalície na Slovensku. A nežili si zle, naopak. U nás je výhodné byť menšinou! Či skôr tými, čo ju tak zúrivo zastupujú. Veď za rok 2005 bolo rozdelených na kultúru „väčšinového, utláčateľského“ slovenského národa 135 miliónov korún. A chudákom „menšinovým, utláčaným“ Maďarom na Slovensku sa ušlo „len“ 160 miliónov korún!

Je smutné, keď štvanie toľko vynáša. Ale je nádejné, že ani na to väčšina našich spoluobčanov maďarskej národnosti neskočila a volili spoluprácu namiesto konfrontácie a provokácií. Len na maďarskom Veľvyslanectve to ešte asi nepochopili…