Keď som včera večer počúval emotívne (a teda celkom neprofesionálne) výlevy „osirelých koaličníkov“ hlavne za SDKÚ-DS, nevychádzal som z údivu. V stave, kedy Sulíkov SAS zlyhal, je jediná cesta k eurovalu cez Smer. A oni vyberú za vyjednávača s Ficom práve Dzurindu? Toho, kto nemôže prísť Ficovi na meno až tak, že keď včera hromžil na SAS, tak si ho v jednej vete poplietol so Smerom? A vzápätí nechtiac pomenoval budúcu koalíciu SAS, Smer-DS a SNS? Toto je vyjednávač? A čo by tak asi mohol vyjednať, keď už pred začiatkom rozhovorov so Smerom dáva Robertovi Ficovi varovania?
Navyše tento pán vôbec nezapadá do včerajších slov už bývalej premiérky, ako veľmi strážila jej vláda pred korupciou každý cent. Práve naopak.
Ministerstvo Dzurindových vecí
Keď sa Dzurinda stal ministrom zahraničných vecí, ako keby sa hladový dostal ku korytu. Konečne solídne postavená zahraničná služba nášho štátu sa dostala do rúk amatéra, ktorý si potreboval vynahradiť všetky tie suché roky, keď nebol pri vláde. Vtedy „svojim“ mohol len sľubovať, ale nie rozdávať. Odrazu mohol rozdávať a aj sa o niektorých príkladoch jeho radodajnosti písalo v novinách. Hneď po nástupe boli prepúšťaní hromadne pomaly aj vrátnici, aby vzápätí na ich miesto prišli tí „praví“ – zúfalí amatéri, zato užitoční straníckym a osobným záujmom pána Dzurindu.
Dzurindov apetít sa nezastavil ani pred rozvrátením celej našej služby obchodných radcov. Vydrankal si ich od Ministerstva hospodárstva, aby mal opäť čo rozdávať svojim za naše. Viacerí slovenskí dlhoroční diplomati na protest odišli. Boli to kvalitní ľudia so skúsenosťami, ktovie, či sa teraz vrátia. Od roku 1989 totiž nikto tak „nesprivátnil“ a „nezostraníckoval“ toto dôležité ministerstvo ako Dzurinda.
Pani bývalá premiérka sa mýlila aj v emotívnom výleve, aok jej vláda hodnotne zastupovala Slovensko v zahraničí. Za chrbtom stál pravý opak tohto tvrdenia.
Výpravca v zahraničnej politike
Dzurinda ešte ako premiér neprekročil svoj tieň výpravcu a vyrobil nám prvú veľkú hanbu, keď v Essene pred výberom špičkových nemeckých priemyselníkov prehovoril asi takto – aké dobré, že som tu, veď máme veľa spoločného, napríklad prvý vlak, čo som vypravoval išiel do Nemecka… To je už aký „štátnický prejav“?
Keď prišiel na návštevu americký prezident George Bush Jr. od nášho premiéra dostal „darom“ výpravčícku čapicu a plácačku?! No hotová komédia.
A prvý prejav Dzurindu ako ministra zahraničných vecí v USA? Vyhlásil, akože očarujúci príklad hodný obdivu, že Slovensko je dnes vďaka automobilovej výrobe ako americký Detroit v Európe. A to v čase, keď Detroit je spustnuté mesto, ktoré automobilová výroba masovo opustila na dôkaz, aké je to nepevné, labilné priemyselné odvetvie v čase krízy. Tento amatér si ani nedal včas zistiť ako veľmi tára, keď nás prirovnáva k náhrobku po bývalom boome automobilového priemyslu. Alebo, že by „umění nechtěného“ a vlastne prorocké slová?
Odstrašujúci politický príklad
Dzurinda je dnes symbolom politického chameleóna bez chrbtovej kosti a elementárnych mravných zásad. Človeka čo zradil všetkých tých, čo ho volili, aby sme sa spolu zbavili mečiarizmu. Nakoniec sa z Mečiarom bez hanby spojil. A do včera bol aj politickou zárukou, že sa Mečiarovi za jeho zlé-činy nič nestane.
Je príkladom politika, ktorého nanajvýš podivné financovanie vlastnej strany sa stalo povestným a kvôli tomu bol nútený odstúpiť pred minulými voľbami z kandidátky. Ale skúsili to s Miklošom znovu!
Je príkladom súčasnej biedy koristníckej politiky, ktorá je len na to, aby nejaká strana obsadila ktorékoľvek ministerstvo ako svoj pašalík a vybrakovala ho, kým sú ešte u moci. A museli sa ponáhľať, veď až sa vráti k moci Smer, už si zase roky neškrtnú. A kto by dal takýmto amatérom prácu, keď vedia len politikárčiť a cez politikárčenie kšeftovať s tým málom, čo nám ešte ostalo zo spoločného?
Zvolením Dzurindu za vyjednávača koalície s opozíciou o riešení krízy je vopred rozhodnuté, že svojou aroganciou a už ničím nepodloženým „vodcovstvom“ nič nevyjedná. Smutné na tom je, že na vlne tejto vládnej krízy sa so Smerom môže do vlády opäť vrátiť ďalší fantóm 90. rokov – Slota.
Takže z blata do kaluže?