Zákonite, a v týchto časoch zvlášť, máme pocit, že žijeme hrozné časy. Bol by som rád, keby sme si od napätia každodennej politiky oddýchli aspoň v nedeľu pripomienkou iných časov. Vybral som si na to fiktívne, ale realite presne zodpovedajúce sídlisko s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami, ešte aj tie zimné kalamity sme zažívali po komunisticky:
V roku 1977 padla na Hlavné mesto a teda aj sídlisko Budúcnosť tá strašná snežná kalamita. Dovtedy si Budúcnovčania robili srandu, že snehové vločky sa v Hlavnom meste volajú „kalamitky“. Stačí, aby padli štyri po sebe, celá doprava sa zrúti a cestári vyhlasujú kalamitu. Lenže v tom roku už išlo naozaj o život. Zúrivá snehová búrka odstrihla za noc celé sídlisko Budúcnosť od zvyšku sveta a ľudia s obavami prehliadali zvyšné zásoby v špajziach, aby ako tak vydržali, kým príde armáda. Cestári so snežnými pluhmi totiž zlyhali a tak boli povolané ženijné jednotky s viacúčelovými tankami a vyprosťovačmi. Všetci obyvatelia Hlavného mesta uviazli vo svojich bytoch ako v zákopoch a celoštátny aj miestny rozhlas vysielali opakované oznamy, aby sa ani len nepokúšali ísť do práce, pretože by tým mohli situáciu len zhoršiť. Príkladom bola jedna pani z Budúcnosti, ktorá sa rozhodla statočne prebiť závejmi do blízkej Dynamitky, kde mala nastúpiť do rannej zmeny. Áno, za viac ako hodinu sa všetkými tými závejmi snehu prebrodila do dvoch kilometrov vzdialenej fabriky, ale len preto, aby odpadla na vrátnici a museli k nej volať záchranku. Všetci, vrátane vysokoškoláka Nášhohrdinu, ostali teda spokojne doma, len jediný Budúcnovčan menom Tibor tú výzvu nepočul. Rozhodol sa totiž splniť sľub svojmu priateľovi Nášmuhrdinovi a tým, aj „vďaka“ komunistickým pomerom, nechtiac vykonal čosi neuveriteľné, na hranici ľudských možností.