Majú voľby zmysel?

9. marca 2012, gumurin, Úvahy o politike

Demokracia na Slovensku mi pripadá ako súlož neskúseného s neochotnou. Oni nevedia ako na to a nám sa nechce útrpne držať, až kým sa to nenaučia. Je to tristná „láska“.

Opakuje sa to s únavnou rutinou. Na začiatku sú predvolebné „námluvy“. Toľko lásky, čo nám sľubujú naši takzvaní politici, sa nedostáva ani šestnástke v rozpuku pri najhorúcejších snoch. Kam sa pozriete, všetci nás milujú a zniesli by nám modré z neba. Dávajú si s nami rande pri pive a pri guláši, niektorí majú svoje „navrávačky“ spísané do bodov, iní nám šepkajú do uška stále tie isté „sladké nezmysly“. Ak sa pozriete na ľúbostné listy, čo nám píšu po stenách (amatéri to robia sprayom na múry, títo billboardami na reklamných tabuliach) sú to samé silné slová, ktoré by nás mali obmäkčiť. Vraj si zaslúžime konečne: istoty, zodpovednosť, spravodlivosť, sebestačnosť i „svojstojnosť“ (hoci takmer nikto nevie, čo to je)… Zabudol som na niečo? A viete, že je to jedno?

Nakoniec to dopadne, tak ako s tou neskúsenou šestnástkou v tmavom podchode. Ohlúpnutá neustávajúcim tokom silených slov, nakoniec predsa len dá, aby vzápätí poznala, čo je to, keď ju niekto vyrajbe na stojáka v prievane a potom pošle domov, aby sa z toho sna vyspala. Rovnako aj my. Tak, či onak, nakoniec dáme (svoj hlas) a potom roky do ďalších volieb triezvieme z tých sladkých sľubov.

Rozdiel nás ako voličov a tej šestnástky je však v tom, že ju možno pripraviť o panenstvo len raz. U nás sa zdá, akoby sme mali mať fungl novú panenskú blanu cez oči každé štyri roky. Ale tak sprostí snáď už naozaj nie sme. Veď za dvadsať rokov dospeje aj tá najhlúpejšia kača z lazov.

 

Kto nás vedie a prečo?

Keď si to takmer štvrťstoročie zrekapitulujeme, zdá sa, že s nami vy… úplne všetci.

Najskôr sme tu mali neholucionárov, ktorí ako tak zvládli rečnenie na tribúnach, ale nie každodennú agendu štátu a nakoniec sa sami odrovnali vzájomnými spormi a usvedčovaniami. A porodili Mečiara.

Po revolučnom chaose prichádza zákonite vláda tvrdej ruky a tej sme si užili dosť. Ale priniesla nám samostatnosť, na ktorú by sme sa inak neodhodlali. Až neskôr sme zistili, že sme sa ocitli takto sami s bandou zlodejov a podvodníkov, ktorých pri porcovaní tučnej koristi už nemal kto cudzí ani len symbolicky rušiť.

Najväčší slovenský politický neandertálec Vasil Biľak údajne raz utrúsil skutočnú perlu ducha – v politike viac ako vo fyzike vraj akcia vyvoláva reakciu. Veď aj slepé kura raz môže naraziť na zrno. Áno, brutálne mečiarovské akcie novodobých politických neandertálcov vyvolali rozhorčenú reakciu, ktorá tohto buldozeristu zo Zlatej Idky vytlačila do politickej priekopy. Na jeho miesto akoby odnikadiaľ vyskočil akýsi nadšený výhybkár menom Dzurinda. A naozaj nastavil vlakovú cestu Slovenska zo slepej koľaje na európsku sieť magistrál. Lenže kým my sme sa kochali novou perspektívou krajiny i nás ako občanov, akýmsi bizarným magnetizmom sa výhybkár s buldozeristom v staničnom bufete dohodli, že sa už pred našimi očami naklbčili dosť a je časť zobrať si spravodlivú odmenu. Nastalo nové, už podstatne tichšie, delenie nášho spoločného majetku.

Ale ľudia nie sú slepí. Po národoveckom buntošení mečiarizmu a následnej ukážke, čo dokáže arogancia pravičiarskeho mikLožizmu, prišiel ďalší pokus strhnúť ešte riadidlá bicykla so slovenskou trikolórou rútiaceho sa dolu kopcom z hrboľatej cesty na šíre lúky sociálneho, a teda spoločenského zmieru. Slovensko nabralo nový Smer, akurát, že na štangli od bicykla ešte viseli politické kreatúry minulosti Slopaj a Močiar. Kam sa na takom vehikli dá asi dokľučkovať?

No a teraz, keď už sme vyskúšali snáď každú politickú zákrutu, z jarku na nás vyskočí Gorila! Dokonalo udomácnené zviera nás ubezpečuje, že či volíme ľavých, či pravých, všetkých si kúpila a vďaka tomu je aj ten náš bicykel len požičaný. Nech boli mená a logá strán na volebných lístkoch akékoľvek, s víťazmi sme vždy znovu volili Pentu?!

 

Je vôbec riešenie?

Na prvý pohľad sa zdá východisko jasné. Voliť tých, čo sľubujú zatočiť s korupciou. S tradičných strán je to jediné KDH, čo sa zjavne nenamočilo, ale tiež malo po celých dvadsať rokov v rukách ministerstvo vnútra a korupcie politických špičiek sa to nedotklo. A symbol boja proti korupcii, Iveta Radičová, pozoruhodne skrúca svoju rétoriku pred voľbami tak, aby čo najviac vyleštila pošpinený štít rodnej SDKÚ (z ktorej sa rozhodla vystúpiť a nevystúpila) a čo najviac ubrala KDH z aktuálnej proti-gorilej povesti. Na druhej strane, problém nových strán a straničiek je  v tom, že ich nebolo prečo korumpovať a tak ich dobré úmysly nie sú ničím preverené.

Kameň úrazu je v nastavení financovania politických strán. Ten je nastavený na korupciu.

 

Dobré riešenie neexistuje?

Opäť s výnimkou KDH už každá doterajšia etablovaná politická strana na Slovensku mala nejaký korupčný škandál. Okrem vyslovených kriminálnikov na čele niektorých, aj zdanlivo počestní lídri strán podliehajú tejto infekcii. Je to prosté.

Každá strana stojí na voľbách a predvolebná kampaň stojí obrovské peniaze. Zháňajú ich niekedy až bizarne. Napríklad osem rokov vlády Mikuláša Dzurindu, znamenalo aj osem rokov vlády maďarskej koalície na Slovensku. A nežili si zle, naopak. U nás je výhodné byť menšinou! Či skôr tými, čo ju tak zúrivo zastupujú. Veď za rok 2005 bolo rozdelených na kultúru z grantových prostriedkov „väčšinového, utláčateľského“ slovenského národa 135 miliónov korún. A chudákom „menšinovým, utláčaným“ Maďarom na Slovensku sa ušlo „len“ 160 miliónov korún! Ten do očí bijúci nepomer začína byť pochopiteľný, keď si uvedomíme, že sa blížili voľby a SDKÚ takto odsýpalo koaličnému SMK na volebnú kampaň. Takže z tohto pohľadu je aj ochutnávka tokajského kultúrna udalosť.

Okrem tejto bizarnej výnimky si však bez výnimky veľké strany nechávajú svoju kampaň platiť podnikateľmi a podnikateľskými skupinami. A samozrejme, že je to za (niekedy dokonca vraj aj tajnou zmluvou podchytené) sľuby, že sa im to vráti na úkor nás ostatných. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Voľby sú tak len pokračovaním kšeftov inými prostriedkami. Podnikateľ staví na svojho koňa (väčšinou však na viacerých), dá mu dobre nažrať a keď vyhrá, vráti sa mu to niekoľkonásobne okradnutím tejto spoločnosti, nás ako občanov. Úlohu toho „somára na peniaze“ preberajú stranícki lídri, ktorí sa potom po telefóne chvália, že dokážu zarobiť „hlavou“ stovky miliónov. Podnikateľom to hádže miliardy. Čudujete sa, že v tejto zdanlivo chudobnej krajine máme toľko miliardárov v takom mladom veku?

Výsledok je prostý. Tí mladíci (zväčša nastrčené figúrky) vložia nám nakradnuté peniaze z privatizácie do kampane, ktorá nás má oblbnúť, aby sme volili tých, čo tým miliardárom následne pomôžu k ďalším miliardám alebo aspoň beztrestnosti.

Keď toto všetko vieme, začína byť aktuálnou otázka, či majú voľby vôbec zmysel a či je takýto typ východniarskej demokracie vôbec zárukou, že to parazitovanie politikov na nás niekedy skončí.

Nie sme však našťastie sami a riešenia vznikajú spontánne: v Čechách, Belgicku a najmä na Islande.

Príklady krízových riešení nájdete tu. Mimochodom, islandského ex-premiéra súdia a rumunského už odsúdili. A čo my?