Ten príbeh sa stal včera, ale pripomenul mi inú podobnú udalosť. To mala naša staršia dcéra štyri roky a cestovali sme v jeden krásny slnečný deň vláčikom-osobáčikom z Bratislavy do Piešťan, aby sme v neďalekých Moravanoch navštívili spriateleného výtvarníka Sveťa Ilavského ešte skôr, než sa z tohto Domova slovenských výtvarníkov stanú ruiny.
Dieťatko bolo nadšené, moja žena spokojná, že je rodina pokope a ja som si myslel na svoje. A tak sa stalo, že keď sme vystúpili v Piešťanoch na stanici, chýbal nám batôžtek malej Lucky. Samozrejme, že sme na to prišli až keď sa vlak pohol a bežať za ním bolo beznádejné. Ale čo by rodič neurobil pre dieťa, veď ten batôžtek bol jej zamilovaný a hneď sme mali malú tragéééédiu. Dieťa plakalo a moja žena navrhla, aby sme vyčkali najbližší rýchlik a na ňom predbehli ten osobáčik a… No, nápad pre Bonda, ale už som videl, ako končíme niekde za Žilinou a ja skáčem za jazdy z nákladného vagónu na osobáčik stojaci na bočnej koľaji, lebo… Vtom prišiel spásny nápad. Zašiel som za pánom výpravcom, popísal naše trápenie a ten sa len usmial. Zavolal na najbližšiu stanicu, tam sa ktosi dobrej vôle vybral do osobáčika, ktorý práve prišiel, pozrieť po batôžku, našiel ho, vzápätí opačným smerom, teda k nám išiel iný vlak, tam to zobrali ženy z poštového vozňa a za nejakú štvrťhodinku nám už podávali batôžtek na stanici v Piešťanoch. Všetci sme z tej náročnej operácie boli nadšení, dieťa sa usmievalo a celá reťaz dobrej vôle nás naplnila oduševnením nad tým, ako si neznámi ľudia dokážu pomôcť. Anjeli mali v ten deň oblečené železničiarske uniformy…
Včera podvečer som stratil v električke svoj spisovateľský zelený baret. Ja si v električke ten baret vždy dávam na kolená a vždy si čítam. A tak keď som zamyslený nad tým čítaním vstával, nevšimol som si, ako spadol na zem. Prišiel som na to takmer vzápätí na zastávke, ale električka sa už pohla. Bývame pár zastávok od konečnej, hovoril som si, žiadny problém. Počkám na ďalšiu električku a snáď ten baret s pomocou vodiča na konečnej nájdeme. Lenže ďalšia električka akosi nešla, tak som sa rozbehol domov, že skočím do auta a zbehnem tam tak. Ale len čo som bol dosť ďaleko od zastávky, už sa prihrnula tá nasledujúca električka a mne napadlo, že kým sa ja dostanem k autu a na konečnú električiek, mohla by mi tá moja aj ujsť. Tak som sa vrátil naspäť, že budem čakať, až pôjde opačným smerom a naozaj, už sa nejaká hrnula, ale ani sa nezastavila, lebo išla do vozovne. No, beznádejné. Tak som sa smutne domotal domov a posťažoval, akých hlúpostí je dospelý človek schopný. A v tej chvíli si naša už dospievajúca dcéra spomenula na príbeh batôžku a povedala prosto: „Veď tam zavolaj.“
A naozaj, našli sme telefón na dispečing DPB, ja som neznámemu dispečerovi vyrozprával svoju tragéééédiu a on namiesto toho, aby nad jednou pokrývkou hlavy mávol rukou, len odvetil – počkajte, to vyriešime. Opýtal sa na číslo električky a zavolal na konečnú. Ešte tam stála, ale baret v nej nebol. Čistá záhada, ale pán dispečer to nevzdával. Ja som v tej panike totiž zle odhadol, kedy tá električka zastavila na našej zastávke, keďže podvečer majú harmonogram hustejší. A tak som sa po chvíli napätia dozvedel, že v inej električke vodič ten môj baret našiel, ale už je na trase. Našťastie to nie je problém, lebo sa k nám bude vracať o hodinu. O hodinu som stál na našej zastávke a nevychádzal z úžasu. Tie električky chodia presne na minútu! A presne na minútu mi podával šofér električky môj baret. Nič za to nechcel ani on, ani ten majster dispečer. Bol to úžas.
Viete, zdá sa, že ide o banalitu, ale v hre je niečo iné. Na takýchto banalitách sa dokazuje, že naša civilizácie funguje nielen technicky, ale aj ľudsky. Že v tom zložitom systéme praktických výkonov sa ešte nestratil človek. A že sa dokážeme spojiť aj celkom neznámi, aby sme vyriešili hoci aj banalitu bez nároku na odmenu. Len tak, z dobrej vôle. Takže ďakujem, úprimne, za tú dobrú vôľu…