Utorok na cestách:
Minule som si položil takto verejne otázku, koľko životov má motorista? Teda my všetci, čo jazdíme…
A hneď som pridal príklad jedného môjho takmer zmareného života z nepozornosti. No a čo keď čelíme takej nepohode na ceste, že je na úvahu, či sa vôbec s autom vydať na cesty?
Deň pred svadbou
Svadobné prípravy sú hektické nielen u budúcej nevesty, ktorá rieši „čo na seba“ (a od tej chvíle to bude riešiť až do konca vašich spoločných dní), ale aj ženích má povinnosti. Ja som mal konkrétne zohnať sud piva a sud kofoly na svadobnú veselicu. Oboje bolo po známosti nachystané v Pezinku, len si pre to z bratislavského sídliska Krasňany zájsť. Bol deň pred svadbou a akurát, keď som s rodinným autom vyrážal z garáže, spustil lejak podobný vodopádu. Do Pezinka som v tej hrmavici šiel krokom, ale došiel.
Môj známy už čakal u známeho v krčme, sudy som zaplatil a naložili sme ich do priestorného zadného kufra auta. Ešte stále v daždi sme skočili do auta a pohli sa k najbližšej križovatke. V tom niečo buchlo v kufri vzadu. Asi sa pohli tie sudy a narazili na zadnú kapotu. Určite nič hrozné, ale chcel som to ísť skontrolovať. To už sme ale boli na križovatke. Z oblohy sa valili prúdy vody a my sme sa v aute dohadovali.
„Idem to skontrolovať.“
„Dobre, ale až za križovatkou. Aby si nezavadzal. Len rýchlo prejdi!“
Kamarát ani nemal šoferák a ja som bol tiež ešte len šoférske ucho. Najhorší na tom bol ten nápad prejsť cez križovatku rýchlo. Keď som sa pozrel doľava, po okne stekali povrazce vody, takže som nič nevidel. Výhľad som mal len za cenu stiahnutia okienka a premáčania mňa aj interiéru auta. Zľava nič nešlo. Sprava som predným oknom cez závoje dažďa nevidel žiadny pohyb. Tak som vyrazil…
Samozrejme, že sprava prichádzalo auto a šofér na náš rýchly manéver nemal šancu zareagovať. Len som na poslednú chvíľu skúsil strhnúť volant doľava a už sme boli v sebe.
Našťastie, odniesol si to len blatník. Auto bolo pojazdné, sudy som v poriadku doviezol a svadba prebehla zjavne úspešne, veď sme s mojou drahou ženou Janinou spolu už skoro štvrťstoročie. Ten neznámy šofér bol navyše hlboko veriaci a našu zrážku považoval za znamenie božej ruky. Tá ma mala napraviť na cestu viery. To celkom nevyšlo, ale odvtedy mi pribudol za volantom ďalší problém – vlastná žena. Manželia v aute, to je na celú veľkú kapitolu. Veď som ju aj napísal a vyšla v už vypredanej knihe „Návod na manželstvo“. Len malý príklad:
RODINA NA CESTÁCH
…Istý manžel chcel manželke pomôcť pri rozhodovaní na rušnej križovatke a už desiatky metrov pred osudným bodom naliehal:
„Miláčik, teraz sa už musíš rozhodnúť. Odbočíš vľavo alebo vpravo?“
Lenže jeho manželka má predsa svoju hlavu a nemusí stále len počúvať. Rázne preto odpovedala:
„Ani vľavo, ani vpravo. Pôjdem rovno!“
Rovno stál stĺp.
Funguje to aj opačne. Istý manžel prišiel večer domov a poprosil svoju ženu, či by mu neurobila narýchlo praženicu. Tá ochotne súhlasila a už to začalo:
„Čo robíš, no čo robíš?“
„Rozbíjam vajcia na tú praženicu.“
„No ale takto? To je neuveriteľné, určite tam budú škrupinky! A už si tie vajcia posolila?“
„Ale neboj, sa posolím.“
„No určite, na svätého Dindy, to nebude nikdy… a toto, toto je čo?!“
„Lejem olej na panvicu, drahý.“
„No ale toľko? To ma chceš zabiť! A tá cibuľka má byť na-krá-ja-ná, nie nasekaná ako kosačkou…. A ako to miešaš, no ako to miešaš!!!“
Žena naštvane odloží panvicu a ohradí sa: „Počúvaj, to sú čo za reči! Čo si myslíš, že ja neviem urobiť jednu praženicu?“
A vtedy muž už pokojne odpovedá: „A ty si myslíš, že ja neviem šoférovať, keď mi radíš ešte aj to ako mám držať volant?“
Poučenie: Veru, nemáme si čo vyčítať.
(pokračovanie o týždeň)