Stačí si ráno zapnúť rádio a bez toho, aby sme vyhliadli z okna, je nám jasné, že zase napadli kalamitky. Lebo u nás, čo vločka, to kalamitka. Električky sa ledva vlečú, ak sa vlečú. Ľudia na zastávke, kde sa električky otáčajú, namiesto aby pokračovali do Rače, prebiehajú cez štvorprúdovku, aby chytili aspoň autobus. Keď sa doň celí šťastní natlačia, po dvesto metroch sa zrazí s osobákom, ktorého vodička si netrúfla ísť v závejom zafúkanom pravom pruhu a nechtiac mu vbehla do cesty. Šliapem do rodných Krasňan pešo, čo nie je žiadna slasť, lebo spojovací chodník tu zjavne nikomu nepatrí a brodiť sa po členky v snehu nepoteší. Keď konečne došliapem na sídlisko, zaujme ma pohľad na obchod, z ktorého za závejom vidno len firemnú tabuľu. A to sme v strede Európy. Ako takúto zimu prežívajú Kanaďania? Výjdu vôbec z domov? Ako je možné, že im to tam funguje a snehu i zimy si užijú podstatne viac?
Priateľ a krajan Maroš Handžák, ktorý zašiel v Kanade za zvláštnou komunitou ľudí a nazval ju „Stratený svet“, vie na tieto otázky odpovede. Dokonca aj s pozoruhodným príkladom, ako sa dá vyhnúť kolíziám áut na zľadovatených cestách. Treba ísť na voze poháňanom koňmi! A funguje to, tu je dôkaz.