V 90-tych rokoch som bol na spisovateľskom pobyte v malebnom pohorí asi 150 kilometrov nad New Yorkom, kde som stretol veľa zaujímavých ľudí, o ktorých píšem tu. Aj jedného stolára. Bol rád, že má stále robotu, lebo krajina bola posiata osamelými drevenými domami, kde bolo stále čo opravovať. Zaujímalo ma jeho najkurióznejšia oprava a z neho vypadlo, že tá, keď musel vyrezať časť podlahy na prvom poschodí takéhoto domu a zvedavá pani majiteľka, stará pani, sa prišla pozrieť a tou dierou prepadla na prízemie.
„A vy ste ju zachránil!“
„Vôbec nie, ani som sa jej nedotkol. Ale zavolal som záchranku.“
Pozor, hovoríme o opustenom kraji, kde je záchranka od vás vždy najmenej päťdesiat kilometrov ďaleko. Tá pani sa zvíja od bolesti na podlahe a americký stolár sa na to díva, ani prstom nepohne. A ešte je na to hrdý!
„A prečo ste jej nepomohol?!“
„No ešte to, ja jej pomôžem a ona ma potom bude žalovať, že som s ňou neodborne manipuloval a poškodil jej zdravie. Nie som blázon!“
Včera som videl celú hrču ne-bláznov rovno pred vchodom do nemocnice na Kramároch. Stáli pred prázdnym trolejbusom. Vnútri sedela len osamelá staršia pani. Vraj odpadla, ale keď som prišiel na zastávku, už jej zjavne nič nebolo, pila vodu a pozerala z okna.
„Prečo tu stojíme?“
„Lebo odpadla,“ povedal šofér trolejbusu.
„No ale už je v poriadku.“
„To netreba podceňovať,“ povedala neznáma pani, ktorá sa predstavila ako zdravotná sestra, a bola zo všetkých najmúdrejšia.
„Tak, keď jej zjavne už nič nie je, tu oproti, pár krokov je pohotovosť.“
Pohotovosť bola síce pár krokov, ale vraj priveľa na osamelú babku. Na pána, ktorý tú prechádzku na pohotovosť navrhol, sa oborila tá pani Múdra: „Tak ju tam zaveďte!“.
Ten pán sa zatváril, že nepočuje, ale ani pani Múdrej sa zjavne nechcelo splniť svoju sestričkovskú povinnosť. Tak som navrhol, že ju odvediem.
„Nemôžete,“ smutne pokýval hlavou šofér trolejbusu, „Zavolal som záchranku.“
„Tak nech si sadne tu na lavičku, ľudí, čo na ňu dajú pozor do príchodu záchranky je dosť a my môžeme ísť,“ navrhol som.
„Nemôžeme,“ smutne pokýval hlavou šofér trolejbusu, „Zavolal som predsa záchranku.“
Oproti nám, na druhej strane ulice stálo niekoľko ambulancií. Kým sme sa dohadovali, iná prešla okolo. A hneď niekoľko ne-bláznov ma ubezpečilo, že ak zavolá záchranku šofér Dopravného podniku, tak nesmie s tým vozidlom odísť, kým nepríde záchranka. Čo je to za chorý nápad? O čo je lepšie babke po kolapse v rozpálenom trolejbuse na slnku, než v chládku na lavičke? Čo má pre záchranárov za význam, či si s tým šoférom potykajú, zatancujú odzemok, alebo na čo vlastne je im dobrý?
Bolo to choré. Najmenej desať dospelých ľudí postávalo a nepohlo prstom, lebo odznela záväzná formula „Zavolal som záchranku.“ A kolapsová stará pani na to pozerala udivene z okna prázdneho trolejbusu. No, ako v Amerike!