Heviga Malinová vraj demonštratívne požiadala o maďarské občianstvo, aby unikla „perzekúcii“ slovenských štátnych orgánov.
No, medzi nami, keď niektorý štát, respektíve jeho tajná služba, vyšle agenta provokatéra, tak je vždy ešte plán B. To keby sa provokácia nevydarila (čo je prípad Malinová), tak treba dotyčnú osobu samozrejme stiahnuť do bezpečia. A v pláne C vytvoriť hystériu typu „z trusu bič“.
Už desaťročia medzi Slovákmi a Maďarmi na juhu Slovenska nepadla ani len obyčajná krčmová facka. Sme krištáľovo čistým vzorom pokojného súžitia pre také krajiny ako Británia – Severné Írsko, Španielsko – Baskicko a Katalánsko a ďalších vzorových západných zemiach, ako som o tom písal už v roku 2008.
Niekto múdrejší povedal, že byť Maďarom, to nie je národnosť, ale choroba. Choroba blízka paranoji. A majú mať z čoho strach – z vlastného svedomia potom, čo napáchali za posledné stáročia toľkým susedom naokolo.
A čo robí agresor, ktorý už nemôže (po dvoch porážkach v svetových vojnách) škodiť?
Vrieska, kričí, hystericky ukazuje na všetkých naokolo v akejsi zúrivej snahe striasť zo seba nezmazateľnú vinu.
A tak kým my si pokojne budujeme relatívne nový štát, spoza plota nazerá maďarský bajafúz a hľadá akoby aj zo slepačieho trusu vyrobil susedskú hádku.
Maďari sa dostatočne znemožnili svojmi excesmi v Európskom parlamente. Už sa aj vďaka tomu vie, že sú to chorobní nacionalisti.
Ešte aj z Jazykového zákona v roku 2009 sa pokúsili vyrobiť kauzu nezmyselnými prekrúcaniami. A keďže týmito lžami neuspeli u žiadnej medzinárdnej inštitúcie, skúsili to cez PEN International. Vtedy sme s pomocou Ministerstva kultúry SR priniesli na svetový PEN kongres v Linzi ešte aj maďarský preklad tohto zákona, aby nám teda maďarskí kolegovia ukázali, čo konkrétne im vadí. Nevedeli, ale škandalizovať náš štát a národ neprestali. To až ostatní kolegovia zo sveta ich museli upozorniť, že sloboda slova neznamená slobodu lží a ničím nepodložených ohováraní.
Problém teda nie je v slovensko – maďarských, rumunsko – maďarských, či iných bilaterálnych vzťahoch, ale v neschopnosti Maďarov vysporiadať sa s vlastnou minulosťou. Ani po viac ako tisícich rokoch sa tu necítia doma, ale skôr ako votrelci, či zlodej, čo sa v cudzom dome bojí ešte aj vlastného tieňa.
Takýto prípad psychickej nevyrovnanosti my nemôžeme riešiť za nich, ale môžeme im pomôcť aspoň tak, ako pomáhame chorému, ktorý potrebuje vľúdne, pokojné a dôsledne vyrovnané zaobchádzanie. Maďari musia vedieť, že ich choré správanie nacionalistické neakceptujeme, ale snažíme sa im pokojne a susedsky vytvoriť takú úroveň vzájomnej pohody a tolerancie, aby ich ten ich nacionalistický stihomam opustil pokiaľ možno čím skôr.
V kauze Malinová je teda jediná nezodpovedaná otázka, za ktorú by sa mal niekto zodpovedať.
Ako je možné, že Generálnej prokuratúre jej vyšetrenie z podozrenia z falošnej výpovede trvalo a stále trvá SEDEM rokov? Nebola za tým snaha zo slovenskej strany zahrať vec do autu z obavy, čo by zasa nakričali hypernacionalisti spoza Dunaja na nás? Nie je to zbytočná a škodlivá pštrosia politika? Veď ak mali dôkazy o Malinovej klamstvách, mali ju súdiť. A ak nemali, mali vyšetrovanie zastaviť.
Áno, v kauze Malinová zlyhala slovenská strana. Ale naopak, nie preto, že konala, ale preto, že nekonala! Lenže stav našej prokuratúry a súdnictva nemá nič spoločné s Maďarmi. To sú kauzy Trnka, Harabín a im podobní kvôli ktorým nevieme vyriešiť ani takú (vzhľadom k západným príkladom) banalitu, ako je Malinová…