V knihe „Náhradný koniec sveta“, ktorá vyšla aj po česky, píšem o akcelerácii civilizácie. To znamená, že sa skracuje životnosť spotrebných vecí aj budov. Príkladom boli a sú aj športovci:
„Už dávnejšie sú trinásť-štrnásťročné ´žabky´ jedinými vážnymi šampiónkami svetových majstrovstiev v gymnastike. V jednej z kategórií motocyklových závodov v Moste´89 sa objavil 16-ročný víťaz a prvé dni roku 1992 priniesli korunováciu najmladšieho kráľa skokov na lyžiach za celú históriu súťaže Interšportturmé – suverénom sa stal šestnásťročný Toni Nieminen. Šestnásťroční dobývajú aj svet tenisu. V tomto veku prekvapil suverénnymi víťazstvami už Borg, po ňom Wilander, Chang. Selešová, Sanchezová, Capriatiová predstavujú svojho času v tomto športe špičku svetovej výkonnosti. Skutočnosť že neporaziteľný šampión a desaťročie svetová jednička Björn Borg sa po tridsiatke stal ´dôchodcom´ bez šance na návrat, dnes už v návale nových mien nikto ani neregistruje. A pritom práve Borg bol koncom sedemdesiatych rokov symbolom nástupu stále mladších športovcov. V tom čase sa junior Lendl stal jedničkou v Česko-Slovensku po tom, čo deklasoval wimbledonského víťaza Kodeša. Ten istý Lendl po rokoch prehráva s novými juniormi. Vo Wimbledone´91 jeho rovesník McEnroe (32 r.) už hral proti synovi svojho bývalého súpera spred pätnástich rokov! A Navrátilová (34 r.) ako viacnásobná víťazka Wimbledonu a obhajkyňa titulu hrá už s predstaviteľkou novej tenisovej generácie, ktorá by mohla byť jej dcérou (Capriatiová, 15 r.) – a prehráva… ´Dcéry´ porážajú ´matky´, ´synovia´ ´otcov´ – ale tie matky i otcovia sú ešte vo ´zväzáckom´ veku! Aký je to svet, keď sú majstrami a šampiónmi dospelých výkonov deti ešte pohlavne nevyspelé?“
Keď som ale včera videl len 15-ročnú krasokorčuliarku Júliu Lipnitskú, uvedomil som si ďalší fenomén z knihy „Náhradný koniec sveta“ – jednorázovky. Na predmety na jedno použitie sme si už zvykli v masovom meradle, ale na ľudí? A predsa – zamyslime sa spolu. Ak má dnes Lipnitská pätnásť rokov a je vydrilovaná na svetový výkon, čo z nej bude o desať rokov, keď bude mať len dvadsaťpäť? To predpovedá už článok v Pravde: „…Vekový priemer olympijských šampióniek v krasokorčuľovaní je iba 20 rokov, školopovinné však prišli do módy zasa až v deväťdesiatych rokoch: v Lillehammeri 1994 zvíťazila 16-ročná Ukrajinka Oksana Bajulová a v Nagane 1998 ´tromfla´ Henieovú ešte o dva mesiace mladšia Američanka Tara Lipinská (15 rokov a 255 dní). Obe rok pred olympiádou vyhrali majstrovstvá sveta, ale po nej už nič. Šestnásťročná Američanka Sarah Hughesová, zlatá zo Salt Lake City 2002, nezískala ani svetový titul. Všetky tri skončili kariéru ešte ako tínedžerky. V profesionálnych revue alebo na operačnom stole.“
Nedávno ma prekvapila informácia, že naši folklórni tanečníci, najmä tí čo sa špecializujú na detviansku extrémnu tanečnú gymnastiku, sú mnohí vo veku okolo dvadsaťpäť rokov invalidmi na kolená. Ako môže dopadnúť toto dievčatko, ktoré je síce dnes miláčikom ZOH v Soči, ale na ktoré si po rokoch už nikto nespomenie? Veď zrelé ženy proti tomuto trendu nemajú šancu uspieť a preto sa ani nikto nepokúša „investovať“ do zrelých športovkýň v týchto disciplínach. Samozrejme, s deťmi sa ľahšie manipuluje, veď nie sú rizikové ani neželaným tehotenstvom. Nie je ale trend športovcov ako jednorázoviek určených pre aktuálny výkon príliš krutá daň za tú chvíľu slávy?