Dnes máme deň materinského jazyka.
V mojej knihe „Všetko je inak“ uvádzam aj štúdiu, kde je dôkaz priam svetového prvenstva slovenčiny.
So svetom náš jazyk však spája aj spoločná veta s japončinou:
Samozrejme, že by sme si mali byť vedomí jedinečnosti vlastného jazyka a chápať ho aj ako príspevok k dnes tak vítanej diverzite v spektre jazykov celého sveta. Mimochodom, diverzita asi nebude od slova diverzant a tak sa ani tá naša slovenčina tak celkom úplne nelíši od ostatných jazykov. Stáročia s nimi komunikovala a kde-čo sa na ňu aj pozoruhodne nalepilo. Už len pri trochu jemnejšom (hoci laickom) uchu a primeranej zvedavosti vás nutne musí zaujať napríklad fakt, že korbáč sa v Egypte povie „kurbaš“. Američania hovoria snu „dream“ (čítaj „drím“) a Východniari zase radi „drímu“, ale tiež si viacerí ochotne zoberú „do kešene“, čo sa blíži anglickému „cash“ („keš“ = hotovosť). Navyše hovoríme „hák“ a oni „hook“. No a čo by to bol za Vychodňara, keby sa vo svete nedohovoril – popri anglickom „How much it cost?“ a španielskom „Quanto costa?“ sa nestratí ani so svojím „Keľo to koštuje?“. Aj s Kurdmi sme si blízki v slovách ako je dva/du, žena/žin, baran/baran a život/žijan. Z rumunčiny máme zase takmer kompletnú bačovskú terminológiu vďaka takzvanému valašskému osídleniu. A to ani nehovoríme o ostatných slovanských jazykoch, veď niektorí naši jazykovedci vyhlasujú slovenčinu za „esperanto slovanských jazykov“. Iste ich poteší aj fakt, že sa s Talianmi zhodneme na výraze „daj mi“ (oni to ale píšu „dai mi“) a dokonca aj s japončinou nás spája veta „čo to mate“ znamenajúca „počkajte chvíľu“.
Vášniví milovníci slovenčiny a jej až zúriví obrancovia vyminuli stohy papiera, aby dokázali aká je osobitá a jedinečná. Ale veď aj eskymáčtina (resp. inuitčina) je jedinečná, toto dokazovať teda nie je žiadne hrdinstvo. Ale prečo sa nepokúsiť dokázať jedinečnosť najjedinečnejšiu, rekord medzi všetkými jazykmi – v nadávkach? Veď si to priznajme, patríme k nadávacím a preklínajúcim šampiónom sveta. Už pred rokmi mi k tomuto poznaniu pomohli dve publikácie. Jednou bol „Najkratší slovník slovenských slov“ vydaný porevolučným vydavateľstvom Archa. Pod pseudonymom „Prof. Anton Zelený a kolektív“ sa skrýva osamelý recesista Ivan Mizera, ktorý ale svojou vnímavosťou jazyka a konštruktívnym nápadom vydá za celý kolektív jazykovedcov. Rozhodol sa totiž spísať všetky naše pejoratíva, kliatby, obscénnosti, vulgárnosti, hrubé výrazy a nadávky. Nazbieral tak dokopy až 234 hesiel, hoci sa obmedzil naozaj len na tie základné a ich variácie. Druhou poučnou publikáciou, ku ktorej som sa dostal, bol „International Dicitonary of Obscenities – A Guide to Dirty Words and Indecent Expressions“ v kalifornskom vydavateľstve Scythian Books, kde porovnávali ten istý typ slov v španielčine, taliančine, francúzštine, nemčine a ruštine. Samozrejme s anglickými ekvivalentmi. A môžeme hrdo vyhlásiť, že všetky tieto svetové jazyky hravo strčíme do vrecka. Oproti našim 234-om heslám môže španielčina postaviť len 180, ruština 140, nemčina s taliančinou 130, chudobná angličtina 100 a celkom na chvoste týchto pikantných výrazov je francúzština s 90-timi heslami. Veru máme byť na čo aspoň chvíľu hrdí. Stačí však malé zamyslenie, aby sme vo svojej hrdosti zaváhali. Veď svetovú zásobu vulgarizmov obšťastňujú naozaj šťavnato aj naši susedia a spomedzi nich vynikajú fantáziou najmä Maďari. Zdalo by sa teda, že nám to prvenstvo nebude dopriate. Ale hľadal som a našiel čosi iné. Inšpiroval ma k tomu výrok Jana Wericha, ktorý v knižných rozhovoroch s Jiřím Janouškom medzi iným povedal: „Všechny ty národy, jejichž řeč aspoň trochu znám, mají mnoho nadávek spojených se sexem, s pohlavními orgány a jejich činností. Češi kupodivu méně. Naše nadávka se odehrává ponejvíce v konečníku. My nadávajíce vyměšujeme, namísto abychom mužněli… Čím to je? Podívejte se na Italy! Katolická země a jak se tam nadává, s jakou vervou, s jakými gesty. A jaké partie v tom účinkují! Slováci také nejsou tak prudérní jako my. Jejich folklór je prostoupen milováním, tělesnou láskou, smyslností.“
Od tohto postrehu bol už len krôčik k zvedavej otázke. Ak už aj pri takej neláskavej činnosti ako nadávanie myslíme na lásku, koľko máme vlastne výrazov na telesné naplnenie lásky – milovanie?
A verím, že neuveríte: slovenčina má najviac výrazov o milovaní v porovnaní s ostatnými jazykmi civilizovaného sveta, tu sú. Prajem poučné čítanie!