Raňajky s pani Nadine I.
Raňajky s pani Nadine I.
Raňajky s pani Nadine II
Tento týždeň zomrela nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Nadine Gordimer. Zaznamenali to médiá celého sveta a jej pamiatku si uctil aj Medzinárodný PEN klub. A práve vďaka mojej účasti na svetovom kongrese spisovateľov, členov PEN klubu, som sa v Mexico City v roku 2003 s pani Nadine stretol. Pri raňajkách som sa ju pokúšal nahovoriť na návštevu Slovenska. Ona osobne ochotne súhlasila. Ale to som ešte netušil, že nositelia Nobelovej ceny za literatúru sú pozorne strážení literárnymi agentúrami, ktoré nedopustia, aby ich verejné vystúpenia finančne nezúročili, čo najviac. A tak, hoci o rok na to pani Nadine prišla do Prahy, pozvanie do Bratislavy od PEN klubu, ktorému som predsedal, nevyužila, lebo sme na jej vystúpenie nenašli dosť prostriedkov.
Na tom istom kongrese sa mi podarilo prehodiť pár slov aj s jej nobelovským kolegom Mariom Vargasom Llosom. Môžem len potvrdiť, že jeho popularita bola a je obrovská a aj zaslúžená. Veď si dal tú prácu, že šiel do Iraku po americkej invázii, aby sa na vlastné oči presvedčil, kam to vedie. Keď som videl, ako je obklopený priaznivcami, ale aj strážený jeho čas, na pozvanie na Slovensko som si už vôbec netrúfol.
Do tretice som sa s nositeľom Nobelovej ceny za literatúru stretol na Univerzite v Oklahoma City – Norman. Bol to Kenzaburo Oe, japonský románopisec, ktorého si mohli dovoliť pozvať vďaka bohatým prostriedkom a stykom vtedajšieho rektora. Bola to ďalšia nobelovská skúsenosť, keďže Oe mi dokonca odmietol odpovedať na otázku bez konzultácie s jeho agentúrou! A pritom som sa v rámci môjho vtedajšieho štipendijného programu len opýtal na jeho názor do akej miery sa majú spisovatelia angažovať v politike…
Píšem to preto, že sa mi zdá vytúžená méta tejto prestížnej literárnej ceny aj ako klietka, ktorá ocenených autorov uzatvára do ich vlastnej slávy. Napriek tomu na stetnutie s pani Nadine na PEN kongrese v Mexico City rád spomínam.
S Vargasom Llosom.