Lasica, Štepka, Suchý a 17. november 1989

20. novembra 2014, gumurin, Literárne ukážky
Lasica, Štepka, Suchý

Lasica, Štepka, Suchý

Nedávno som tu popisoval, ako sme sa my amatéri pokúšali s humorom vyrovnať s Novembrovou revolúciou a jej miestami komickými sprievodnými javmi. Vo svojej najnovšej knihe rozhovorov TROJHLAS som sa na to nemohol neopýtať aj troch legiend humoru vo vtedajšom Československu, pardon Česko-Slovensku, pardon ČSFR, pardon…

 

V minulosti vás postihli zákazy od komunistického režimu. Boli za tým konkrétni ľudia, čo vás pre vlastné kariéry trápili a ktorí vám nepriali?

Milan Lasica: Keď nastane taká spoločenská situácia, že možno ľudí šikanovať a prenasledovať, vždy sa nájdu konkrétni ľudia, ktorí sa do toho ochotne pustia. Ale vždy sa nájdu aj takí, ktorí pomôžu a ochránia.

Stanislav Štepka: Po osemdesiatom deviatom som na to iba kývol rukou, mysliac si v naivnej viere, že tamtá perepúť sa prepadne kdesi v smutnej histórii. Dosť som sa mýlil. Keby tak mohli, ako za starých funkcionárskych a straníckych čias, iste by mi už dávno dali najavo čo a ako, respektíve by ma dali do laty. A tak sa im snažím radšej vyhnúť – tak ako nadmieru zdravým hlupákom či infekčnej chorobe.

Jiří Suchý: Zákazov som si od minulého režimu užil dosť. Boli sme divadlo silne apolitické, a to bolo naše najväčšie politikum. Vzdorovali sme tlaku, keď sa od nás chcelo, aby sme sa konečne „vyjadrili k socialistickej súčasnosti“, ale my sme sa nevyjadrovali. Potom nasledovali titulky v ústrednom komunistickom denníku Rudé právo ako Kam kráčaš, Semafor? alebo Semafor v ríši hmlovín. My sme tú súčasnosť ignorovali, a to nám bolo príslušnými orgánmi zazlievané. Zrušiť nás ale nedokázali, ohromná popularita Semaforu im to nedovoľovala. A, koniec-koncov, my sme na režim neútočili, takže dôvod na zrušenie tu nebol. Zrušiť divadlo pretože niečo nechváli, to sa im zdalo predsa len nevhodné. A tak namiesto zrušenia sa uchýlili k likvidácii zvnútra súboru. Usilovali sa o vytvorenie ďalších tvorivých skupín, takže mne ubúdalo hracích dní.

 

Nemali ste pocit zmaru z toľkých nerealizovaných projektov v ére komunistickej vlády?

Milan Lasica: Mal. Potom, ako týždeň pred premiérou zakázali našu hru Náš priateľ René, v čase, keď sme si naivne mysleli, že už je zase po rokoch všetko v poriadku. Vtedy som skoro podľahol zúfalstvu. Dostala ma z toho moja žena.

Stanislav Štepka: Po roku 1969 prišli normalizátori na myšlienku premenovať tieto spontánne súbory ľudového kabaretu na politické agitačné skupiny. Jeden vysoký funkcionár nám aj sľúbil do daru dodávku, povestne nevládnu Škodu 1203, keď sa prispôsobíme a na úvod našich vystúpení povinne odrecitujeme niečo revolučné, alebo aspoň uvedomelé, a potom na záver môžeme hodiť aj niečo veselé. Ale prednosť má angažovaná poézia. Tak to boli krajné situácie „buď – alebo“. Chvalabohu, nepodriadili sme sa, vytrvali a oni už neškodia.

Jiří Suchý: Keď bolo najhoršie, robil som trebárs komentár pre kreslený film v Ostrave. Takto som im unikal a ohromne ma to bavilo. Podobne prešvihli dokonca dvakrát Wericha v Lucerne, ktorého vystúpenia som uvádzal. To bola tá moja satisfakcia, že som ich vždy nejako previezol. No, boli blbí…

 

Paradoxne v Novembrovej revolúcii nikto z vás troch neprejavil záujem sa tomu neprajnému režimu „odvďačiť“. Pán Lasica sa na tribúne len mihol, rovnako pán Štepka, a viac sa o politiku nezaujímali. Ani som nepostrehol, že by sa niekto z vás pokúšal vrátiť to trápenie za predošlé roky ich pôvodcom.

Milan Lasica: Tie chvíle v osemdesiatom deviatom prebúdzali vo mne celkom iné pocity ako túžbu po odplate.

Stanislav Štepka: Na politického tribúna nemám ten správny odhad. Divadelné dosky a tie, z ktorých sú zhlobené politické tribúny, sa nedajú kombinovať. Buď jedno, alebo druhé. Mne našťastie zostali tie divadelné…

Jiří Suchý: Keď bolo po prevrate aj ja som stál na tribúne, ale účty s minulosťou som si vybavil naším predstavením Hej rup, peklo nebude, ráj se vrací. Ako názov sme tu použili prvý verš refrénu pesničky Voskovca a Wericha. Dostali sme za to dielko cenu Českej národnej rady a tým sa naše politické aktivity skončili. V televízii sme sa niekoľkokrát zúčastnili politicky zameraného programu Večírek nejen pro zvané a tam sa mi sprotivilo robiť satiru proti novému režimu. Robiť satiru, pretože sa to smie, mi nesedelo. A robiť ju vtedy, keď sa nesmelo, to nešlo.

 

Viac sa dočítate TU