V Čechách oslavujú oslobodenie dvoch českých turistiek Hany a Tonky, ktoré boli zadržiavané dva roky zrejme skôr zločineckou bandou, než teroristami, v Pakistane. Je zaujímavé, že keby tie isté dievčiny išli do kasína a prehrali tam všetko, nikoho by to netrápilo. A pri tom vedome podstúpili rovnaké riziko, nezmyselne riskovali a teraz ich za to ľutujú. Akú to má logiku?
S masovým rozvojom turistiky sa u nás stráca vedomie, že cestovanie so sebou prináša aj riziko. Dnes sú ľudia odhodlaní urobiť si výlet trebárs do púšte s predstavou, že až bude treba, tak za treťou dunou nájdu hypermarket, len sa nevie či to bude Lidl alebo Kaufland. V prípade vedomého „výletu“ do zjavne nebezpečných oblastí je to však ešte aj ambícia vyprovokovať osud a keď sa nič nestane, tváriť sa za hrdinu. Motivácie dvoch Češiek ísť do oblasti jasne označenej ako nebezpečnej pre turistov je pochybná. Rovnako pochybná je potom ale aj „povinnosť“ štátu ich zachraňovať, keď pred tým nerešpektovali jeho varovania. Akokoľvek kontroverzný, až komický prezident Zeman, na moje prekvapenie zareagoval na tento okázalo hlupácky čin asi ako jediný politik adekvátne.
Nejde však o ojedinelý fenomén. Pri svojich cestách po Indii a Nepále som zaregistroval osamelé mladé devy, ktoré sa vybrali s odhodlaním typu Janka Hraška do oblastí, kde sa ani muž, ako cudzinec, necíti práve bezpečne. Nemyslím si, že by to v mnohých prípadoch bola vedomá provokácia osudu, ako v prípade tých dvoch Češiek, ale skôr nový fenomén nášho obecného pocitu, že svet je jedna veľká turistická destinácia a je len otázka peňazí, ako dobre sa budeme cítiť v ktoromkoľvek jeho kúte. Je to tiež ale fatálna ignorácia rôznorodosti tohto sveta a radikálne rôznych zvykov v jednotlivých jeho častiach. Snáď každý z nás zachytil pre nás nepochopiteľné prípady skupinového znásilnenia aj v civilizovanejších častiach Indie. A predsa touto krajinou doslova blúdia osamelé mladé cudzinky a priam si koledujú o problémy. Konkrétne v Indii som takto zachraňoval staršiu kolegyňu, Češku, ktorá sa do Dillí vydala o pár dní skôr, než ja. O krajine nič nevedela, išla sama, zato si kúpila bedeker, ako návod na krajinu a – nečítala ho! A tak sa stalo, že hoci v tom jej bedekri bolo jasne napísané, aby sa vyhýbala Hlavnej stanici a celkom určite si tam nedohadovala ubytovanie, hádajte kam šla? No presne tam a presne tam si vybavila „ubytovanie“, ktoré sa podľa jej slov premenilo na „únos“ a nakoniec ju musela, aj na moju dodatočnú intervenciu, zachraňovať česká ambasáda. A ja sa pýtam – prečo celé zástupy politikov, policajtov, bezpečnostných analytikov, diplomatov a dobrovoľných aktivistov maria toľko času a námahy pre osoby bez pudu sebazáchovy a rozumu? A keď sa tá záchrana vydarí, tvárime sa, že sme urobili dobrý skutok, lebo sme „nevinné obete“ vytrhli z pazúrov zlých domorodcov?
A ja sa pýtam, načo tam preboha liezli tieto osoby, čo nemajú ani špetku zodpovednosti a naozaj sa nehanebným spôsobom spoliehajú na to, že ich z toho nakoniec vždy niekto vyseká?
Nehovoriac ešte o úplnej ženskej kuriozite zvanej „štokholmský syndróm“. To sa totiž záchrancovi, čo riskuje život, na záchranu unesených diev môže stať, že keď ich naozaj zachráni (išlo o prepad banky, kde lupiči zadržiavali v trezore niekoľko rukojemníkov vrátane mladých diev), tak mu vynadajú, lebo ony sa medzičasom do vlastných únoscov zabuchli????
Ja tomu nerozumiem, vy áno?