Tak často sa dnes hovorí o imigrantoch, teda cudzincoch, že to stojí za malý, čerstvý príklad.
Včera som v električke vytratil mobil.
Zistil som to doma a urobil, čo by urobil každý.
Zavolal som na svoj mobil a ozval sa mi sympatický dievčenský hlas.
Dohodli sme sa a do desiatich minút som na tej istej zastávke, kde som vystupoval, dostal svoj mobil späť.
Na tejto šťastnej príhode je jedna zaujímavosť. Ten mobil našiel neznámy cudzinec. On ho podal tej slečne, že až zavolám, ľahšie sa dorozumieme.
Áno, takýto cudzinec je vítaný. Pretože k nám prišiel zrejme s nejakým vzťahom k tejto krajine a nie preto, že akýsi úradníček (teda tá jedna tretina, čo v Bruseli pracuje, kým ostatní menej škodia, keďže sa flákajú) z Európskej komisie mu pridelil číslo.
Kľúčové slovo znie, že k nám ten cudzinec prišiel prirodzene.
Direktívy z Bruselu, okrem toho, že je to pozoruhodne ľavičiarska inštitúcia, sú v princípe neprirodzené.
Neriešia príčinu, ale následky a aj to nešťastne.
Na takéto kvóty doplatilo Švajčiarsko, keď v prílišnej horlivosti prijalo záplavu utečencov z NATO zločinne rozbombardovaného Balkánu. A dodnes sa z toho veľmi ťažko spamätávajú vo vlne zločinnosti a prakticky rozvrate klasického švajčiarskeho princípu života (nehovoriac o ich priamej demokracii miestnymi referendami), pretože počet tých utečencov prekročil absorpčnú schopnosť krajiny – je ich tretina všetkých obyvateľov! Sú tam a nerozumejú kde sa ocitli. Videl som to na vlastné oči, kedy albánska imigrantská rodinka prišla na miestne slávnosti v dedinke Lavigny a kým my spisovatelia z medzinárodného programu umiestneného v miestnom zámočku, sme sa s miestnymi zblížili prakticky hneď, oni stáli zarazene bokom – ani odísť, ani zostať.
Takéto neprirodzené prehustenie priestoru krajine cudzími ľuďmi vedie potom k ohnivým dňom násilia aké zažil Paríž, ale aj Štokholm, či Londýn len pred pár rokmi. A zažijú znovu – veď je čudné, ako každý chápe, že keď sa premnožia myši, tak sa vzájomne požerú, ale keď niekto umelo, direktívne premnoží počet ľudí o záplavu cudzích, na následky títo E-úradníčkovia nemyslia.
Pritom kvóty EÚ sú absurdnou výzvou na spoluvine na zločine. Na zločine pašovania ľudí, čo je momentálne najväčší kšeft v Stredozemí (mimochodom, zarábajú na ňom aj niektorí Taliani, čo potom v kamiónoch prevážajú ilegálov ďalej). Tí ľudia by sa na nebezpečnú plavbu nedali, keby im Američania nerozbomdardovali domovy v bizarnom vývoze „demokracie“ napríklad v Líbyi. Ale tiež by sa nedali na tú plavbu, keby ich na to pašeráci ľudí nenahuckali.
Veď to poznáme, presne také vlny migrantov predsa organizovali u nás cigánske gangy, ktoré „vyvážali“ naivných súkmeňovcov kam sa dalo.
A EÚ namiesto toho, aby sa tvrdo vysporiadala s týmto masovým zločinom námornou blokádou severoafrických prístavov, zanáša túto nákazu neprirodzeného migranstva ďalej do celej Európy? Čo tí už naozaj potratili aj zvyšky rozumu?
Nie sme sami, kto sa bojí záplavy ľudí, ktorých táto krajina nezaujíma, ale chcú len cez ňu preskákať ako kobylky na ťahu úrodnými poliami. Veď Gréci pri všetkej biede, čo majú, pomaly pre vlny migrantov prídu o turistické rezorty, čo je priam likvidačné. A to EÚ a nás nemá trápiť? To máme cez EÚ podporovať, lebo je to vraj „humánne“? Humánne ku komu – k „našim“ Grékom, alebo neznámym cudzincom?
V Amerike, našom vZorrovi, protestujúci vracajú autobusy s ilegálmi späť.
Postavili tam obrovský múr čínskeho typu na hraniciach s Mexikom. A je zaujímavé, že keď sa vo Vrútkach postaví „múrik“, už to rieši New York Times?! Asi aby nemali výčitky svedomia.
Austrália povedala NIE „eurokomisným“ a hlavne „euroservilným“ verziám našej div že nie povinnej adaptácie na zvyky a nároky cudzincov. Keď akási emigrantka v Taliansku zažalovala štát, že ju uráža, keď vidí v škole, kam chodí jej emigrantské dieťa, kríž na stene – neposlali ju domov, oni to vážne začali riešiť??? EÚ nám chcelo zakázať mince na výročie Cyrila a Metoda, lebo niesli kríž??? Vo Švajčiarsku povedali NIE mešitám, súhlasím!
Americké, austrálske a švajčiarske spôsoby obrany uznávam. Oni nešpekulujú, neoháňajú sa pseudo-humanistickými výzvami ako naše mimovládky, ktoré to predsa nerobia nezištne. Dnes volajú, aby sme prijali migrantov a zajtra si budú vynucovať financie od nás všetkých, aby sa o tých migrantov mohli „starať“. Veď je to choré.
Som rád, že sme štát, ktorý si svoje hranice rázne chráni. A preto, ak sa sem dostane nejaký cudzinec, neulakomí sa na stratený mobil…