Za priznaniami Mikuláša Černáka nemusí byť ľútosť, ale kalkul s právnickou kľučkou.
Mikuláš Černák, ktorý sa pred svojimi kumpánmi chvastal, že poslal na druhý svet toľko obetí, koľko by sa zmestilo do autobusu, ohlásil pompézne vo svojej knihe, že sa konečne prizná ku všetkým svojím vražedným zločinom. Vraj to má byť prejav jeho ľútosti, ale hlavne túžba po spravodlivosti. Odhaliť by mal viac ako tridsiatku vrážd, čo znie impozantne. Ale ono to môže byť všetko ešte inak. Máme tu totiž hneď dva príklady, ako uniknúť trestu kvôli premlčaniu.
Poldaufová a Trajter
Poldaufová mala v roku 1998 zavraždiť svojho druha a upratať mŕtvolu jej mal pomáhať jej nevlastný brat a mafiánsky boss Čongi. Po rokoch konečne prehovorili svedkovia a Poldaufová bola opakovane odsúdená na 10 rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. Ibaže Najvyšší súd tieto rozsudky zrušil – podľa zákonov v čase vraždy platila totiž 10-ročná premlčacia lehota, ak sa nedokáže, že vražda bola spáchaná pre majetkový prospech. Takže je slobodná!
Rovnako dopadlo obvinenie Mareka Trajtera, že si objednal vraždu Romana Deáka († 37), ktorého zastrelili v bratislavskej Dúbravke v októbri 1999. Majetkový motív sa nepotvrdil a tak hoci svedkovia ukazujú na neho, aj on je voľný!
Oba prípady sú z mafiánskeho prostredia. To už je slušná motivácia pre nových advokátov Černáka. Ako sa môžete presvedčiť v mojej najnovšej E-knihe o Černákovi priamo od tých, čo proti nemu stáli na strane zákona, Černák sa nikdy nevzdáva. A používa všetky ťahy, chvaty, údery, aj podpásovky, aby dosiahol svoje. To ho vynieslo na vrchol moci v slovenskom podsvetí, to ho má obrazne vyniesť perspektívne spoza mreží.
Hra na premlčanie
Veď je to tak prosté. Černák sa teoreticky nemusí obávať priznať k čomukoľvek , lebo následný súd ho síce môže uznať vinným, ale nemôže ho už trestať. Veď je už devätnásty rok za mrežami. Zato sa môže takto bezpečne pomstiť tým, čo proti nemu svedčili.
Príklad ponúka vo svojej knihe on sám, keď otvorene hovorí iba o vražde Holuba. Ale po svojom, keď vystrkuje pred seba strelca Kromku, ako keby ten bol v spore s Holubom. Ale Kromka nemal žiadny osobný spor s Holubom a už vôbec nie postavenie, aby sa do takéhoto súboja púšťal. Takže iná, pravdepodobnejšia, verzia hovorí, že Černák, ako obvykle, prevzal objednávku z vyšších miest na likvidáciu niekoho, kto im už príliš prerastal cez hlavu. Kromka bol len vykonávateľ a keďže na prvý krát neúspešný, až potom došlo k osobnému duelu s Holubom. Ale podstata bola mimo Kromku a zrejme plne v réžii Černáka.
Plán je teda jasný – neškodne sa popriznávať a popri tom sa takýmto osobne neškodným svedectvom pomstiť iným, ktorých označí ako spoluvinníkov. Černákova kniha tomuto manévru, ako sa postaviť do pozície pravdovravného, ale uniknúť spravodlivosti, môže len napomôcť… Navyše mu získa peniaze na túto formu obhajoby. Nezabúdajme, že Černák použil doteraz všetky spôsoby, aby unikol spravodlivosti. Svedectvo proti jeho bratovi stálo život krčmára Vlčeka. Svedectvo proti nemu samému stálo život korunného svedka Karcela. A svedok vraždy Karcela, šofér auta vrahov, začiatkom roku 2007 končí podozrivým pádom z okna. Szatmáryho stálo svedectvo proti Černákovi život. Hoci sa skrýval pred černákovcami aj políciou, z náhleho popudu mysle si šiel zaplávať do Váhu oblečený a so všetkými pravými dokladmi, aby nebol problém s identifikáciou jeho mŕtvoly. Ako odkaz iným, ako končia „zradcovia“. Aj ďalší cenní svedkovia Černákových zločinov prišli za dodnes nevyjasnených okolností o život. Svedkovi Horváthovi bolo ponúknutých prostredníctvom advokáta 10 miliónov korún, ak stiahne svoje svedectvo proti Černákovi. A on to aj urobil, lenže tá ponuka bola odpočúvaná a tak si to zasa, po zaistení toho advokáta, rozmyslel.
Počas druhého procesu sa Černák naoko priznal k vražde Filipa. Potom to odvolal, ale tesne pred vynesením rozsudku odrazu začal rozprávať. Samozrejme so žiadosťou, aby mu za to nedali doživotný trest.
Po Černákovom predčasnom, nezákonnom prepustení z prvého niekoľkoročného trestu musela byť posilnená ochranka prezidenta, premiéra aj ministrov vnútra a spravodlivosti tejto krajiny! Pôvodne totiž podľa údajných dohôd ešte s mečiarovcami, Černák nikdy nemal byť naozaj stíhaný. A vyššiemenovaní po páde mečiarizmu mali túto dohode „nečestne“ porušiť. Nie je známe ako došla polícia na túto hrozbu, ale zvýšenú ochranu obaja najvyšší predstavitelia štátu, aj obaja ministri dostali.
Aby sa neprerátal
Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc. pre denník Pravda komentoval prípad Poldaufová takto: „Domnievam sa však, že nehrozí situácia, že by sa mali dostať hromadne z väzenia kriminálne živly, trenčiansky prípad je ojedinelý a špecifický. Nemožno u nás robiť závery, že by to bol precedens pre všetkých odsúdených, každý prípad je individuálny.“
Aj Černákov prípad je špecifický. Jeho svedectvá neznamenajú automaticky obvinenie tých, ktorým by sa chcel pomstiť, alebo ich obetovať svojmu predčasnému prepusteniu. Nedajú sa totiž zväčša inak potvrdiť. Zato bude mať vďaka tejto jeho novej stratégii na krku desiatky obvinení, ktoré vyšetrovatelia proti nemu musia vzniesť. A dnes sa snáď už naozaj nenájde súd, ktorý by z doživotného väzenia predčasne prepustil niekoho, kto čelí toľkým novým obvineniam.
Alebo, že by predsa?