Na úvod by som rád citoval generála de Gaulla, ktorý povedal: „Politika je umenie možného.“
To znamená, že sa hrá len s takými kartami, aké sú rozdané. A po terajších voľbách to boli katastrofálne karty.
Nie je vinou Róberta Fica, že naša pravica je dlhodobo v takom rozklade, v akom je. Po voľbách zmizli dve štandardné strany (SDKÚ a KDH) a nahradili ich bizarný zjav „rodinného typu“ Mojsej-Dollár-Berlusconi. No a Kotleba. A „pravicovú“ vládu mal viesť údajný liberál, ale v skutočnosti politický chruňo (spomeňme si na to, ako nás „reprezentoval“ v úlohe šéfa parlamentu, čo by si ani primitív Ľupták nedovolil) a kamarát údajného mafiána, čo položil vlastnú vládu s Radičovou (ako ego-maniak totiž uprednostnil dostať sa na titulky novín vo svete bez ohľadu na následky).
Áno, Fico mohol skončiť ako Mečiar. Vyhral voľby a nepostavil by vládu. Ale veľmi rýchlo vyšlo najavo, že by ju nepostavil ani Sulík. Takže ostávala možnosť predčasných volieb a úradníckej vlády v okamihu, kedy sa rýchlik nášho predsedníctva v EÚ rúti do konečnej zastávky a nejde to zastaviť.
Na jednej noblesnej vernisáži sa ma pred pár dňami ktosi rozhorčene pýtal, ako mohli Bugár s Procházkom „zradiť“? Ale veď práve Sulík je príkladom politického dobrodruha, ktorý tým, že „nezradil“ svoje vyhlásenia ohľadne euro-valu, spôsobil rozklad pravice už spomenutým potopením vlády, v ktorej sám bol. Unikát politického idiotizmu.
A už aj väčšie „zrady“ sa ukázali byť užitočnými.
V predčasných voľbách v roku 1998 do českého parlamentu nastala patová situácia. Dvaja „nezmieriteľní rivali“ Zeman a Klaus získali približne rovnaký počet poslancov, ale nedokázali sa ani jeden dohodnúť s dvoma menšími stranami pri vylúčení spolupráce s komunistami. Tak sa dohodli medzi sebou a stvorili historický unikát menom „Opoziční smlouva“, ktorá umožnila Zemanovi vládnuť menšinovo nerušene štyri roky a Klaus zasadol do čela parlamentu. Nemorálna „zrada“ (najmä Klausa, ktorý varoval pred „návratom komunizmu“, ak by sa ČSSD na čele so Zemanom dostala k moci)? Ale vôbec nie – využili umenie možného…
A keď už sa odkazujeme na takú politickú veličinu, ako bol de Gaulle, nezabúdajme: počas alžírskej krízy v roku 1958 bol povolaný do čela vlády s mimoriadnym právomocami vďaka podpore armády, ktorá sa snažila udržať Alžírsko francúzske. A len čo sa v kresle premiéra usadil, začal tajné rokovania s alžírskym hnutím odporu, aby umožnil opak. V roku 1961 sa vďaka nemu stalo Alžírsko nezávislým štátom a za túto zradu si vyslúžil niekoľko pokusov o atentát aj štátny prevrat, čo všetko zvládol. A ukázalo sa, že tá „zrada“ bola tým najrozumnejším riešením.
Vráťme sa na Slovensko. Procházka so svojou slovenskou Al Káidou (tiež znamená Sieť) zažil nečakaný, tvrdý „držkopád“. Bugár vedie stranu, ktorá štyri roky nesiahla na vládne pozície. A vďaka Sulíkovi by obaja riskovali len ďalšie voľby, kde by mohli dopadnúť ešte horšie.
Rozhodujúci je Bugár, ktorému dnes kdekto nevie prísť na meno. Už pred dvomi týždňami som inde prorokoval, že z celého povolebného marazmu môže spolupráca Mostu a SNS Slovensku len získať body na medzinárodnej úrovni práve pred našim predsedníctvom EÚ. Bugár predsa postavil Most ako opozitum durayovskej stupídnej iredentistickej politike (označovanie Slovenska za Felvidék odmietli dokonca aj voliči v Maďarsku) a ukázal pozitívnu alternatívu dnešnej úzko nacionalistickej SMK. Na druhej strane Danko sa dištancoval od Slotovho okázalého primitivizmu. Tak prečo by nemohli byť spolu vo vláde? Procházka (s jeho rozpadajúcim sa poslaneckým klubom) je k tomu už len smutnou postavou do počtu.
Ak táto nová vláda vydrží aspoň rok, bude to to najlepšie, čo sa s týmito kartami dalo uhrať. A ak sa Bugárovi s Procházkom má niečo vyčítať, tak nie „zrada“, ale neprezieravosť, že vopred vylučovali možnosť manévrovania na každú možnú stranu. Naopak treba oceniť, že pomohli Slovensku vyhnúť sa predčasným voľbám, úradníckej vláde aj vláde vedenej kamarátom mafiána a podporovanej bývalým mafiánom. To bolo za stávajúcej situácie to najrozumnejšie riešenie…
A všetkým, kto sa v týchto dňoch rozhorčujú nad politickými kotrmelcami Bugára a Procházku by som rád pripomenul bonmot britského premiéra Palmerstona: „V politike nejestvujú trvalé priateľstvá, ani trvalé nepriateľstvá, trvalé sú iba záujmy“.