Budem stručný:
Napoleon skončil, keď pre neho padli alebo ho opustili jeho najbližší generáli. Z jeho slávnej „kohorty“ zostala na poli pri Waterloo len troska pôvodnej sily. A tak prehral.
Tíško sa z vlády premiéra Fica vytratil bývalý minister Počiatek. Fanfarón. Tvrdí sa, že kvôli drogám…
Ficova dvojka Kaliňák nevie vyviaznuť z kaluže bahna menom Baštrnák. A aby bola hanba úplná, premiér býva v Baštrnákom postavenom dome, ktorého staviteľská firma je však trápne maskovaná v šope nič netušiaceho občana.
Ďalší najbližší súputnik v politike, minister kultúry Maďarič, v tichosti rezignoval na politickú kariéru. A spor so silnejúcim Dankom o RTVS asi prehrá.
Premiérov pevný bod vo vesmíre, spoľahlivo fungujúci minister Lajčák, je zrejme kvôli jeho, teda Ficovej, kamarátskej intervencii v pasci predražených výdavkov na predsedníctvo, z ktorej sa len tak nevyhrabe. Rozhodne nie tak, že bude útočiť na nášho Snowdena v sukniach.
Odišiel Čaplovič, muž záložnej línie. To je vážne.
A odišiel Zala, čo môžeme považovať za prvý náznak, že loď opúšťajú už aj hlodavce.
To je priveľa strát naraz. A čo je najhoršie, predseda vlády na to reaguje najhorším možným spôsobom – nadávaním novinárom.
Zásada úspešného politika č.1 – vždy sa na verejnosti ovládať.
Zásada úspešného politika č. 2 – nikdy sa nekonfrontovať s novinármi.
Zásada úspešného politika č. 3 – nevyslovovať verejne urážky, ktoré sa nedajú ani odvolať, ani ospravedlniť.
Všetky tieto tri zásady Róbert Fico v týchto dňoch porušil. A nech má akékoľvek zásluhy, a že ich má naozaj dosť, nateraz budú zabudnuté. Nebude sa hovoriť o zásluhách o ekonomiku, principiálnom postoji k utečeneckej kríze, prosperujúcom Slovensku, praktických sociálnych krokoch a ,žiaľ, teraz už ani o úspešnom predsedníctve EÚ. Oprávnene to bude považovať za nespravodlivé. A nešťastne a nezmyselne si za to vybíja zlosť na novinároch. Nie že by boli svätí a nie že by sa im nedalo mnohé vyčítať (viď príklady nižšie). Ale keby neboli, primnoho špinavostí by sa zamietlo pod koberec. Nech sú akí sú, plnia si, aspoň časť z nich, povinnosti, ktoré sa nedajú v demokratickej spoločnosti ani nahradiť, ani ukričať.
Mečiar začínal ako žoviál, čo hádzal fakt dobré frky. Ku koncu novinárov aj fackoval.
Dzurinda začínal ako usmievavý dobrý známy novinárov (spočiatku si niektorých dokonca aj pravidelne pozýval na Úrad vlády na súkromné debaty), ale ku koncu v rozhovore v Slovenskom rozhlase už len kričal na moderátora a besnel na novinárov.
To Dzurindovo posledné bezmocné zúrenie v éteri sa mi pripomenulo túto sobotu. Ibaže zúril Fico. Ten krik je volaním o pomoc. Stráca kontrolu nad situáciou a stráca kontrolu aj nad svojimi nervami. A to je cesta do politického pekla. Úspešný politik musí byť vždy čitateľný navonok, aj medzi najbližšími. A tí jeho najbližší, čo sa mu v poslednej dobe pokúsili napraviť imidž neobvyklou ne-volebnou biliardovou kampaňou, z neho musia byť dnes na prášky. Už ani ich nepočúva. Neželám mu to, ale toto nedopadne dobre. Škoda…
P.S. S našimi novinárskymi mienko-tvorcami (inými slovami, inžiniermi čitateľských duší), aby mal politik nervy zo železa: