Nikdy by sme si takúto otázku nekládli, nebyť reálnej hrozby, že aj naše ulice (tak ako v Anglicku, Nemecku a Francúzsku) zaplavia úplne zahalené ženy. Vo Francúzsku preto schválili zákon proti burkám a miestne samosprávy francúzskych prímorských mestečiek zakázali dokonca aj „burkiny“ (teda plážové oblečenie zahaľujúce ženy). Nie je to ale náhodou omyl? Je cesta, ktorou sa vydali európske (ale najskôr americké) ženy správna? Nie sú tangáče opačným extrémom?
Naša civilizácia je tak prekomplikovaná, že strácame kontakt s našimi socio-kultúrnymi koreňmi. O tých hovoril uznávaný psychológ Carl Gustav Jung už v roku 1912, keď v rámci svojich prednášok na Fordhamovej univerzite v New Yorku prehlásil: „Americké manželky sa vrhli do sociálnej činnosti, pretože so svojimi manželmi nie sú šťastné.“ To si všimne Európan v USA aj dnes: americké ženy sú až tak emancipované, že z nich vlastní muži majú strach. A ono by to, nielen podľa Junga, malo byť naopak: „Zo svojimi mužmi (americké) ženy šťastné nie sú, lebo sa ich neboja. Je prirodzené, aj keď archaické, že ženy sa chcú báť, keď milujú… Páči sa im, ako európski muži milujú, a rady si myslia, že sú trochu nebezpeční… Dnes je americká žena stále zmätená. Chce nezávislosť, chce voľnosť, aby mohla robiť všetko, chce mať všetky možnosti, ktoré majú muži, a zároveň túži byť ovládaná mužom a vlastnená archaickým európskym spôsobom.“
Lenže uplynulo storočie a v rámci globalizácie zasiahla náš kontinent amerikanizácia. Ako mor sa spoza oceánu šíri feminizmus. Ako som už písal, feminizmus nie je o emancipácii žien, ale o komunistickom výklade pozície ženy s fatálnymi praktickými následkami. Tak ako nacisti delili ľudí podľa rasy, komunisti podľa triedy, feministky nás delia podľa pohlavia. Tangáče idú opačným smerom, negujú (chvalabohu) feministickú prudérnosť, ale zároveň sú už extrémom. Krásne nahé telo je vzácnosť, preto po stáročia sa ženy viac zahaľovali a len rafinovane odhaľovali. Táto rafinovanosť skončila surovým materializmom. Dnes sú už aj európski muži doslova prenasledovaní ženskou nahotou. A výsledok? Masová impotencia. Keď ste denne exponovaní druhotnými sexuálnymi znakmi (prsia, zadok), tak vás predsa nemá na nich, čo lákať! Je to paradox, ale uvážme, či nie je archaické zahaľovanie žien vlastne na prospech ich samých. Moslimskí muži túžia po ženách, pretože pre nich ostávajú tajomstvom. A keď prídu do Európy v rámci migrantskej vlny, považujú vyzývavé oblečenie Európaniek vlastne za výzvu „som voľná“. Čo fakticky je pravda, len (aby to bolo civilizačne komplikovanejšie) takáto explicitná sexuálna výzva vytvára falošný dojem, že zelená na semafóre oblečenia je určená komukoľvek. Ale nie je. Takže fakticky normálne uvažujúci muž, pochádzajúci mimo Európy, z toho musí mať hokej. A to nehovoríme, že ani európske ženy v tom majú celkom jasno. Podriaďujú sa masovej móde bez toho, aby o nej uvažovali. Je to stádovité konanie. Ale výsledkom potom sú také šoky, že si 120 kilová Američanka natiahne úzke legíny „lebo je (feministicky) slobodná“. Môžem aj storočie po Jungovi potvrdiť nielen môj postreh, že v USA „letia“ európski muži, a hlavne tí balkánski, lebo vôbec netušia, že by mali byť až tak podriadení vlastným ženám, ako americkí muži. Takže tlak na emancipáciu žien ad absurdum ich vlastne vykastroval (čo bol deklarovaný cieľ feministického hnutia vedeného šialenou Solanas).
Prečo si myslíme, že moslimské ženy sú chudery, ktoré musia byť zahalené proti svojej vôli? Čo keď len zachovávajú stáročia osvedčenú rafinovanosť ženských zvodov? Už v 80. rokoch potvrdil televízny experiment inšpirovaný sexuológom Miroslavom Plzákom, že na priamu výzvu k zblíženiu (bolo to za dňa a na ulici prevádzané vybranými dobrovoľníčkami) väčšina mužov reaguje zmätene a odmietavo. To je jednoducho preto, že náš archetypálny vzor hovorí, že je to muž, kto má byť aktívny a „loviť“. A keď taká situácia nenastane, v podvedomí „lovca“ sa hormonálna kaskáda, počínajúc phenyletylamínom a končiac oxytocínom, jednoducho nespustí. A je omyl, ak na to ženy reagujú ešte agresívnejšou „reklamou“ svojich zvodov podľa vzoru médiami zvýrazňovaných povinne polonahých „celebrít“.
Nie som za burky, ale tangáče považujem za omyl a dôkaz agresívnej nahoty, ktorá stráca akýkoľvek pôvab. A bolo by dobré sa nad tým zamyslieť, keď už tu tá dilema je. Čo vy na to?
P.S. Krátko po vyvesení tohto príspevku som mal (ale bolo nás viac) po celý zvyšok dňa zablokovaný prístup na Pravda.blog. Rovnako nasledujúci deň. Takže som ho nemohol aktualizovať (čo robím teraz), ani reagovať na ohlasy. Asi útok hackerov…