Verejná poprava významného ruského Veľvyslanca na vernisáži v tureckej Ankare v priamom prenose je niečo neuveriteľné. Útoky na diplomatov vôbec patria do barbarskej ne-civilizácie. Obsadenie americkej ambasády v Iráne bolo v období revolučného chaosu. Útok na americkú ambasádu v Líbyi a zavraždenie Veľvyslanca bolo v období chaosu vyvolaného samotnými Američanmi. Ale Turecko je dnes v podstate diktatúra. Každá diktatúra sa opiera predovšetkým o silové zložky. A tie nielenže neochránili najdôležitejšieho predstaviteľa Ruska v Turecku, ktorému práve tamojší diktátor má za čo vďačiť, ale útok previedol práve predstaviteľ zvláštnych policajných jednotiek. Deväť krát vystrelil na Veľvyslanca a nenašiel sa nikto, kto by ho zastavil? To nemohlo byť dielo šialeného jednotlivca, ale dobre premyslená poprava, kde sa počítalo aj s tým PR, keďže boli prítomní novinári. Zvlášť v tomto období napätia okolo Sýrie (a lavírovania Turecka v tejto oblasti) niečo neslýchané (ale pozoruhodné je, že pre nedoslýchavý Slovenský rozhlas to nebola správa, ktorá by stála jeho redaktorom spravodajstva čo i len za zaznamenanie). Rusi zachovali pozoruhodný pokoj. Nazvali to len – provokáciou. Majú s ňou bohaté skúsenosti.
Paralela s minulosťou
Na rozdiel od Slovenského rozhlasu treba pochváliť televíznu zložku RTVS, že pred nedávnom odvysielala pozoruhodný dokument skvelého autora Dirka Pohlmana s názvom „Reaganova tajná vojna“. Pozoruhodným spôsobom odhaľuje Reaganovu taktiku sústavných provokácií Ruska, ktorá vyústila do série „útokov ruských ponoriek“ vo švédskych vodách, kde tam nikdy neboli. Boli to v skutočnosti mini-ponorky talianskej výroby na ponorkových nosičoch prerobených z veľkých britských ponoriek, ktoré sa zjavovali v blízkosti švédskych prístavov, aby boli videné a tým pádom, aby vyprovokovali reakciu švédskych námorných síl. Ale keď Rusko vyhlásilo, že na takéto provokácie môže Švédsko pokojne reagovať potopením podozrivých pravidiel, a švédsky premiér Olaf Palme takú obranu aj prikázal, švédska admiralita to v tichosti odsabotovala. Takže protiruské provokácie mali svojich spojencov, o ktorých vysoký švédsky ministerský funkcionár vyhlásil, že boli doslova vlastizradou. Že za provokáciami o narušení pobrežných vôd Švédska údajnými ruskými ponorkami boli USA a NATO, potvrdili v tomto pozoruhodnom televíznom dokumente vysokí švédski, ale aj americký predstaviteľ. To všetko nakoniec vyústilo v politickú vraždu švédskeho premiéra Olafa Palmeho štyri týždne pred jeho plánovanou návštevou Moskvy a stretnutím s Gorbačovom, čo by nepochybne posilnilo vtedajšie snahy o zmiernenie umelo vyvolávaného napätia a podporilo vtedy masové mierové hnutie v Európe.
Zasa stará pesnička
Gorbačove ústretové kroky k zabezpečeniu celosvetového mieru boli zneužité. Sľuby, že NATO sa nebude rozširovať (aj Havel skusmo vyhlásil, že NATO už nemá zmysel a malo by byť rozpustené), boli porušené. Naopak, v rozpore s vlastnou Chartou a základným určením sa NATO stalo nástrojom neospravedlniteľných agresií. Dohoda, že Ukrajina ostane neutrálnou bola zabudnutá a naopak prílev amerických dolárov „na demokraciu“ (ktoré skončili väčšinou vo vreckách oligarchov) viedlo k úplnému rozvratu tejto krajiny. Ale to nepomohlo, lebo Rusko hroziaci konflikt ustálo. A teraz to začne:
Provokačné jazdy amerických vojsk po strednej a hlavne východnej Európe až na hranice s Ruskom.
Inštalácie alebo aspoň plány inštalácií super-radarov v Čechách a Poľsku, napriek odporu miestneho obyvateľstva (najmä v Čechách).
Pokusy o vybudovanie logistického centra NATO v Poprade pod kuratelou krasoducha Kisku??!
V Nórsku (?!) sa vyloďuje 330 príslušníkov americkej námornej pechoty. Vraj na obranu proti predpokladanej ruskej agresii (??? žeby v Pentagóne mali poprehadzované mapy ???).
V Baltických krajinách a Poľsku rozmiestnené štyri batalióny NATO po tisícke vojakov, „aby zabránili napätiu a Studenej vojne“???
Faktické obkľúčenie Kaliningradskej oblasti silami NATO.
A každá logická proti-reakcia Ruska škandalizovaná propagandou na úrovni tej bývalej komunistickej. Tej sa neštítia ani všetci pravdoláskari, slniečkári a zaumní krasoduchovia (u nás napríklad František Šebej). Už spomínaný dokument Dirka Pohlmana je síce zaznamenaný aj vo filmovej a televíznej databáze ČSFD, ale hneď aj komentovaný dvomi anonymami ako „konšpiračná teória“, napriek jasným vyjadreniam najvyšších predstaviteľov, vrátane amerických, ktoré tie zámerné provokácie potvrdzujú. A pozor, ak by ste k tomu chceli pridať svoj komentár, musíte napísať recenzie na 200 iných filmov! To je pre plateného agenta-provokatéra predsa maličkosť. A tak ideologicky „neuvedomelý“ a teda nesprávny názor nešpatí toto diskusné fórum. Súčasne sa sústavne buduje mýtus, že každý kto tejto Amerikou podporovanej propagande neverí je automaticky pod vplyvom ruskej. A chcú tie kritické hlasy umlčať aj za cenu obmedzenia slobody slova?!!
Ale zaujímavé na tom je, že všetky tie provokácie sú robené „ľahkou kavalériou“, ktorá sa dá v okamihu stiahnuť. Vždy ide priam o smiešne počty vojakov – veď čo by zmohli tri stovky námorných pešiakov v celom Nórsku? Na čo je dobré cvičenie NATO v Čiernej hore so šesťsto vojakmi? A naopak v Srbsku cvičí dokopy štyristo srbských, ruských a bieloruských výsadkárov. Je to hranie na vojačikov, alebo… ?
P.S. Pozoruhodný postreh vyslovil svetoznámy psychológ a psychoanalytik Carl Gustav Jung o antagonizme Ruska a USA: „Amerika je akýmsi matriarchátom, väčšina peňazí je v rukách žien. A Rusko je zemou báťušku, je to patriarchát. Takže tí dvaja sú ako matka a otec. V stredoveku ich volali biela žena, femina candida, a servus rubeus, červený otrok. A tí dvaja milenci sa spolu hádali!“ Ale našiel aj nádejnejšie prirovnanie – Rusko má za symbol červenú hviezdu a USA bielu. To sú antagonizmy, ale aj komplementárne polovice, takže je tu šanca na jednotu protikladov: „… v stredoveku, v alchýmii, aspoň dve tisícky rokov predstavovali červená a biela kráľovský pár, ktorému bolo nakoniec súdené uzavrieť spolu svadbu.“ Žeby nám teda rok 2017 priniesol nádej, že vďaka Trumpovi nastane konečne zmierenie a ustanú všetky tie provokácie voči Rusku? Lebo tam kde sa dvaja veľkí bijú, hlavne malých to bolí…