Pre najnovšiu feministickú kampaň je typické, že si ju väčšina budúcich postihnutých (mužov aj žien) nepripúšťa. Naivne si myslia, že keď si to nebudú všímať, ich sa to nedotkne. Veď ide (zatiaľ) o samých slávnych a bohatých ľudí. Čo nás je ostatných do toho? No to, že feministky nikdy nemajú menšie ciele, než manipulovať a v konečnom dôsledku ovládnuť celú spoločnosť. Na to im slúžia sfalšované štatistiky. Tak ako komunisti (ich veľkí učitelia, viď táto štúdia), aj ony z jednotlivých prípadov nasilu generalizujú, aby ospravedlnili svoje plány „inžinierok ľudských duší“. Tu sú príklady.
Cielene falšované štatistiky
Na to, aby mohli feministky s pomocou neoliberálnych médií a zúfalo nevzdelaných politikov (naivne si totiž myslia, že feministky zastupujú všetky ženy, ale to je omyl, zastupujú ambiciózne intelektuálky a hlavne lesbičky) paušálne odsúdiť všetkých mužov, neváhajú (tak ako kedysi komunisti) fabrikovať zámerne zmanipulované štatistiky. Veď aj priemerne vzdelanému človeku asi dôjde podozrivé, že nemerateľný čin ako je „obťažovanie“ (čo uznávajú ako nemerateľné aj niektoré triezvejšie expertky) sa nedá merať. Napriek tomu feministické inštitúcie (či nimi ovplyvňované dokonca aj na úrovni Európskej komisie v Bruseli) fabrikujú jednu falošnú štatistiku za druhou. Samozrejme, s rôznymi výsledkami podľa porekadla, čo sa babe snilo, to sa babe stalo.
Veď si to len zrekapitulujme:
V roku 1999 feministky začali u nás s kampaňou, že každú desiatu slovenskú ženu týra jej manžel.
V roku 2003 spustili od začiatku klamlivú povestnú „tarabovskú“ kampaň, kde už mala byť u nás týraná každá piata žena, pričom citovali obecné celokontinentálne, nekonkrétne a teda zjavne nespoľahlivé štatistiky. A to všetko podporené totálne vykonštruovaným Ferom Tarabom, ktorého hral málo známy ochotník.
To im však nestačilo a tak koordinátorka uvedenej kampane Oľga Pietruchová v Nota bene č.18/2003 jasne napísala, že cieľom druhej časti kampane je „pritvrdiť v posolstve kampane“. A výsledok sa dostavil. Už o rok nám tie isté organizátorky nadšene oznámili, že napriek novým zákonom i aktuálnym opatreniam mala byť týraná už každá štvrtá žena!
Iste netušili, že dotazníkovým kúzlením sa dá ísť ešte ďalej. V Rimavskej Sobote to dokázali (viď. Pravda, 22.10.2003). Dotazníkový prieskum sa im podarilo dezinterpretovať tak, že im vyšla dokonca už každá druhá žena v tomto regióne ako obeť domáceho násilia..
To by znamenalo viac ako milión dvestopäťdesiat tisíc žien fyzicky napadnutých a teda neprehliadnuteľne ohrozených! To by sme si predsa museli všimnúť, to by polícia nerobila nič iné, len ich zachraňovala. Lenže nič také sa nedeje. Ide teda o šírenie poplašnej správy, ktoré si ale nápadne nikto z kompetentných nevšíma (viď vyššieuvedené konštatovanie o zúfalo nevzdelaných politikoch).
K tej dezinterpretácii stačí malý citát. Bernardína Bodnárová, vedúca výskumu Medzinárodného strediska pre štúdium rodiny, vyhlásila pre periodikum „Verejná správa“: „Náš prieskum … ukázal, že až 95% prípadov tvorí násilie na ženách …” , aby už v nasledujúcej vete bez hanby priznala „Náš prieskum nie je reprezentatívny“. Navyše bol aj zavádzajúci, lebo celkom opomenul násilie na deťoch. To ale organizátorky feministických kampaní vôbec neruší. Nejde predsa o skutočný stav a nejde ani o pravdu.
Skutočne seriózna štúdia spracúvajúca údaje získané z bostonských nemocníc hovorí, že v skutočnosti každá štvrtá žena, ktorá vyhľadá ošetrenie (teda napríklad v miliónovom meste za deň príde do ordinácie dvadsať žien a z nich päť je tou „každou štvrtou“!) sa stala obeťou domáceho násilia, ale len 37% z nich (teda 1,85 ženy z toho milióna obyvateľov!) boli zranené svojimi partnermi. Číslo použité v kampani o „každej piatej žene“ si feministky nehanebne vycucali z prsta a pridali k nemu emotívne veľmi vážne slovo „týranie“. Pritom „týranie“ je definované ako dlhodobé, úmyselné, telesné násilie zahŕňajúce v sebe prvky mučenia týranej osoby. Takéto niečo sa v bežnej populácii nevyskytuje, ide len o ojedinelé prípady vyšinutých osôb bez feministického klišé muž – násilník a žena – obeť.
Toto všetko feministky zámerne prehliadajú, lebo veď nejde o fakty, ale o zneužitie štatistiky ako presného súčtu nepresných čísiel. A tak sa ani v týchto dňoch nevyhneme zavádzaniu pani Pietruchovej, ktorá sa stala za nejasných okolností capom v záhrade Ministerstva sociálnych vecí a rodiny (kde je riaditeľkou odboru rodovej rovnosti??? pričom muži do tej jej rovnosti evidentne nepatria), a opakovane tvrdí, že vraj jeden milión 391 829 a pol ženy na Slovensku „zažilo sexuálne obťažovanie“??? A nikto ju za túto evidentne nezmyselnú poplašnú správu neberie na zodpovednosť! Naopak šíreniu takýchto nezmyslov napomáhajú aj novinárski anonymovia, ktorí oslovujú také „odborníčky“ ako istú Danu Šedivú, ktorá bez hanby tvrdí, že v prípadoch kde sú „dotyky a pokusy o znásilnenie… v oboch sa dá hovoriť o sexuálnom obťažovaní“??? Neuveriteľné, a to jedných dychom tvrdí, že sa oboje nedá hádzať do jedného vreca. A vzápätí ich tam „odborne“ šmarí! Môžeme sa potom čudovať, že niektorí naši ktovieako polovzdelaní novinári si pletú a zamieňajú harašenie (danie prednosti žene v dopravnom prostriedku??), obťažovanie (čo len pohľadom) a násilie (teda fyzické napadnutie)??? Takže, keď pani Pietruchová dezinterpretuje ako vedúca pracovníčka rezortu, kde ju všetci platíme nie preto aby zavádzala, akúsi štatistiku EÚ (o ktorej výpovednej hodnote nevieme nič), tak anonymný novinár to v bulvárnom denníku prevezme a s ľahký srdcom premení obťažovanie rovno na násilie?!
Môže byť na tejto feministickej kampani niečo bizarnejšie? Môže, dovi zajtra.