V denníku SME v týchto dňoch vyšiel článok o stretnutiu Putina a Busha v Bratislave v roku 2005. Zaujalo ma to, lebo do slniečkárskej ideológie nepasujú fakty ukazujúce dvojtvárnosť americkej politiky – najskôr sa s niekým bratajú (napr. Saddáma povzbudili, aby napadol Kuvajt, na čo doplatila americká diplomatka v službách CIA, ktorá ten odkaz odovzdala), keď sa im to hodí, a potom mu nasadzujú psiu hlavu, keď sa im to hodí zasa naopak (Sýriu buzerovali kvôli vlastníctvu chemických zbraní, ale Saddámovi tolerovali ich použitie proti Iránu).
S Putinom sa bratali kvôli krajne nepopulárnej druhej vojne proti Saddámovi pod zámienkou kolosálnej lži o údajných zbraniach hromadného ničenia. Tiež potrebovali podporu Ruska proti Talibanu.
A teraz si pozrime, ako o tom píše „mienkotvorný“ redaktor Krčmárik. Priznáva nepopularitu vojny v Iraku – priam mienkotvorný zázrak. Ale potrebuje sa nejako vyrovnať s tým prečo sa to bratstvo Bush – Putin tak nápadne otočilo na súčasnú rusofóbiu washingtonskej politickej verchušky. A na to si vypomáha akýmsi politológom Jiřím Pehem:
„Stretnutie s Putinom bolo pre Busha dobrou zámienkou na návštevu strednej Európy. Putin v tom hral len druhé husle.“
Keďže ide o číry nezmysel (americkí prezidenti nechodia zvlášť do strednej Európy na „výlety“ len tak), rýchlo si to sám Pehe potvrdzuje takýmto vyhlásením: „…tak to vnímala aj ruská diplomacia, lebo si uvedomuje, že vo svete je len jedna superveľmoc.“ Viete si predstaviť ruského diplomata, ktorý by pripustil niečo také pred akýmsi periférnym českým „politológom“ aj keby to bola tisíc krát pravda?
Výsledkom je poznanie, že daný český „politológ“ je skvelý na jedno použitie.
Ale to nestačí. Treba ešte nakopnúť Rusov a „usvedčiť“ ich ako pôvodcov následného rozkolu, ktorý dnes prechádza do paranoidnej hystérie vo Washingtone, kde už asi každý kvetináč obsadil ruský špión. A tu sa vyznamenáva „mienkotvorný“ redaktor Krčmárik. Len si to vychutnajte: „Samotné stretnutie dvoch prezidentov veľa neprinieslo. Busha síce vyzývali, aby Putinovi pripomenul autokratické tendencie, ktoré boli zjavné už vtedy, no americký prezident uprednostnil pokračovanie slabnúceho spojenectva v boji proti terorizmu. To sa definitívne rozpadlo už o tri roky, keď Putin napadol Gruzínsko.“ ????
K tomu len stručne: V celých moderných dejinách si nikto netrúfol to, čo vtedajší prezident Gruzínska Saakašvili a síce, že ON (resp. na jeho rozkaz gruzínska armáda) napadol v prvý deň OH v Pekingu (?!) Južné Osetsko, kde boli rozmiestnené na základe vzájomne potvrdenej zmluvy mierové jednotky Ruskej federácie. Už som o tom písal a dodnes je to príklad arogantného porušovania nielen medzinárodných zmlúv, ale aj elementárnej morálky, na ktorú doplatili Osetínci aj Gurzínci, rovnako ako napadnutí ruskí vojaci. Výsledok bol v neprospech Gruzínska a dnes je obecne známe, že na Saakašviliho bol nielen za to vydaný v jeho krajine zatykač. Ale ani Saakašvili nebol taký hlúpy, aby sa pustil do takéhoto agresívneho podniku, keby mu to niekto „priateľsky“ nenašepkal (tak ako Saddámovi rovnako agresívny útok na Kuvajt).
Ale to sa do slniečkárskej ideológie nehodí, tak o tom „mienkotvorný“ redaktor Krčmárik nepíše.
P.S. Mimochodom, čo je to za demokratického politika, čo sa bojí občanov spriatelenej krajiny až tak, že ho musí chrániť 5300 policajtov, štyristo hasičov, štyristo vojakov a ochrankárov z Úradu na ochranu ústavných činiteľov a keď kontroly na Hviezdoslavovom námestí, kde Bush vystúpil okolo poludnia začali pri teplote okolo bodu mrazu už o siedmej ráno? Vlastne, čo sa čudujeme, v Kosove, kde si prišiel pre poďakovanie za to, že im USA vybombardovali nezávislosť, mu pri potriasaní rukou v dave ukradli hodinky…