Hoci máme slovo „nespratný“ na výstižné označenie „spratek“ prišli Česi. Charakterizuje decko-nepodarok; zmrdíka, čo mu niet rady; rozmaznaného tínedžera, ktorý sa nevie vpratať do vlastnej kože. Lenže mi hovoríme o vrahovi!
„Spratek“, ktorý sa vyžíval v jazde ohrozujúcej iných, ktorý neurobil vodičské skúšky a ktorý drzo ignoroval právo a poriadok nakoniec pripravil svojím nespratným (to je príliš mäkké slovo), chorým, patologickým, deviantným správaním o život vlastného kamaráta. Hoci ho pri policajnej naháňačke on aj ostatní prosili, aby zastavil. Zmrd.
Ale vrcholom je, že pred súdom vyhlási – som nevinný??!!
A naše neoliberálne médiá sa zamýšľajú nad „policajnou brutalitou“.
Neoliberálna politika nám sem po roku 1989 priniesla obludné kotrmelece logiky. Len si to uvedomme:
Ale pozor, k nám sú pričasto importované aj neoliberálne experimenty, ktoré v krajine pôvodu buď neprijali alebo už odmietli. Tak sme tu mali dvoch „výsadkárov voľného trhu“, Dzurindu s Miklošom, ktorí tvrdili, že „štát je zlý hospodár“ (tak prečo nevypadli, keď boli, najmä Mikloš, zlými hospodármi?!), aby za pomoci Haščáka (kauza Gorila) mohli tomuto národu ukradnúť rodinné striebro a pod cenu ho streliť cudzím monopolom (veď aj preto v zahraničí Mikloša tak chválili).
Takže na „spratkov“ už je meter. Vždy som bol proti bezuzdnému strieľaniu civilov americkými šerifmi. Ale tentoraz by som bol za americké riešenie – mieriť na „spratka“, ako zločinca, ktorý ohrozuje nielen najbližších, ale všetkých naokolo a nepatrí do slušnej spoločnosti, ktorá si ctí zákon. Akurát včera mi kolega hovoril, že bol svedkom, ako cestovali kdesi v americkej pustine a riadil americký kolega. Vtom sa pri nich objavilo policajné auto s húkačkou naplno. Minulo ich, vôbec si ich policajti nevšimli. Ale ten americký kolega bol vyklepaný ešte desať kilometrov, kým sa z toho ľaku spamätal. Toto predsa už poznáme. Pred desaťročiami keď sa niekde na východe zhluklo viac ako päť Cigánov, stačilo aby sa zjavil policajt (vtedy „príslušník Verejnej bezpečnosti“) a už sa pratali. Dnes sa smejú policajtom do ksichtu (a mimovládky s nimi).
Kto je vrah?
Americký súdny ne-poriadok (lebo je to veľmi voľný výklad zákonov) pozná aj paralelný občiansky súd o odškodné. To znamená, že na podnet prokuratúry je vrah-spratek odsúdený, ale zároveň sa rodina domáha odškodného. To poznáme aj u nás, ale málo sa to využíva. Lebo, keby to naozaj fungovalo, tak už najväčší masový vrah v dejinách Slovenska nepíše svoje „polámané mlčania“, pretože by všetok honorár šiel obetiam jeho cynického zabíjania a nie na jeho vypečených rýchlokvasených advokátov. Nehľadiac na to, že podľa amerických zákonov, takýto zločinec nesmie zarábať na svojich pamätiach a ani k takým napomáhať napríklad poskytnutím fotografií z domáceho archívu za mastnú úplatu. V Amerike nemožné, u nás je to vraj prejav „slobody slova“???? Vážne? A akú slobodu slova mali obete cynickej vraždiacej beštie?
Byť rodičmi nešťastnej obete vyčíňania „spratka“, súdim „spratkovu“ rodinu o také odškodné, aby na to už do konca života nezabudli. Lebo vychovali vraha.
„Mamička“
Keď som sa dočítal, že „mamička“ toho „spratka“ vyhlásila, že keby ho policajti nezastavovali, nestalo by sa nešťastie – neveril som vlastným očiam. Takže kvôli „mamičke“ zrušíme políciu? Nebudú dopravné predpisy? Dáme „spratkovi“ na auto húkačku, aby sa mu všetci vyhli?
Netárala by takto bezuzdne, keby bola v Spojených štátoch. Lebo aj na toto tam mysleli – rodičia sú plne zodpovední za svoje deti. Ak pre spáchané zločiny deti nemôžu ísť do basy – idú rodičia. Som za americkú spravodlivosť – v tomto prípade osem rokov „spratkovi“ a „mamičke“ štyri. Lebo vychovala vraha.
P.S. Ameriku poznám od 90. rokov, keď to bola najčarovnejšia krajina na svete. Nemali nepriateľov, neboli paranoidní, nevyvážali konflikty po svete, neterorizovali iných pod zámienkou boja proti terorizmu. V roku 1995 som odtiaľ odchádzal z najväčšieho spisovateľského programu na svete, IWP v Iowa City, s presvedčením, že takouto veľkorysou pohostinnosťou a otvorenosťou si pestujú doživotných priateľov Ameriky. Lenže s nástupom Busha a bushizmu sa aj ten program menil a po vzore komunistov (nemýľme sa, niektoré komunistické praktiky – napríklad utajené väzenia a mučenie – majú radi aj republikáni) na jeho záver museli zahraniční spisovatelia absolvovať poldňovú „nalieváreň“ vo Washingtone, aby vedeli, čo si majú z Ameriky zapamätať a čo nie. Ja som ešte tá stará škola a tamtú Ameriku milujem. Napríklad aj preto, že oni by vedeli, ako zatočiť so „spratkom“. Kedy sa toto naučíme aj my, keď už sú nám vraj vzorom?