Založ si blog

Bieda slovenskej Neholúcie – November 1989 inak VII.

Hektická revolučná doba prinášala hektické rozhodnutia. Niekedy (pri všetkej dobrej vôli) s bizarným pozadím, ako som sa mohol presvedčiť na vlastnej oči.

 

Hľadá sa minister

   Jasnozrivá hláška Lasicu a Satinského: „Občania, ktorí nie sú ešte ministrami, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu“, našla v Nežnej revolúcie svoje praktické uplatnenie. Veď Laco Snopko sa stal ministrom kultúry len vďaka tomu, že sa staral o mikrofón, keď Ivan Hoffman z tribúny skúšal dojať davy „častuškou“ v názvom „Sľúbili sme si lásku…“. Osobne som videl, ako sa Janovi Budajovi ponúka nejaký starší pán za ministra a, pochopiteľne, vedel už aj za akého. A toľko som priateľom z VPN pripomínal, aby mali v zálohe vhodné osobnosti na novo uvoľnené funkcie, až som sa o takom výbere mohol presvedčiť osobne.

V tej dobe bolo minimum tenisových hál využiteľných v zime (po rokoch mi herec Ján Mistrík popisoval, ako na ich obľúbenom kurte odhŕňali sneh, aby si mohli zahrať aj v zime). My sme mali rezervovaný kurt v nafukovacej hale na Pasienkoch od 21:30 do 23:30. Bol to len zdanlivý paradox, keď večery patrili revolúcii a demonštráciám, ale na naše tenisové zvyky hrať pred polnocou to vplyv nemalo. Bol niektorý z decembrových večerov 1989, keď sme s hercom Mirkom Nogom hrali sami dvaja vo veľkej nafukovacej hale na Pasienkoch. Vtom sa otvorili dvere a vkráčal Jerguš Ferko. Poznali sme sa veľmi dobre. Tentoraz ale kráčal k nám ako úradný posol – v kabáte, obleku a s vtedy obľúbenou aktovkou-diplomatkou. Tak sme prestali hrať a prišli k sieti zistiť, čo sa také urgentné deje.

Jerguš sa obrátil na mňa s touto, vcelku ohromujúcou, správou: VPN aj OF ma schválili do funkcie federálneho ministra pre tlač a informácie! A hneď vymenoval všetky benefity: päťnásobný plat oproti vtedajšiemu platu mladého vedca (teda cca 12 000 korún), sekretárku, limuzínu so šoférom a byt. Tá úloha mi nepripadala nereálna: mal som za sebou úspešnú prácu v médiách, kde som kritickými článkami prispel k erózii komunistického režimu, poznal som celé vedenie VPN, ale aj ľudí z OF, a hlavne som mal v Prahe široké zázemie priateľov z médií a kultúry. Ale aj tak som sa pre istotu opýtal:

„Jerguš, a aké boli kritériá výberu na taký prestížny post?“

Nechtiac priznal: „Slovák a nekomunista.“

„Ale takých je tu štyri a pol milióna…“

Jerguš mal však v zálohe iný tromf: „Máš našu dôveru a… tvoja žena súhlasí“.

Bolo to jasné, volali k nám domov a tak ma vedel Jerguš nájsť. A mal tak príležitosť prehovoriť s mojou ženou Janinou.

„Mala len jednu podmienku…“

„To ma zaujíma…“

„V tom pražskom byte musí byť práčka… to nebude problém.“

Moja skvelá žena už myslela prakticky, lebo Lucka vtedy mala ledva pol roka a bolo treba denne prať plienky (takú dobu sme žili, žiadne pampersky!).

Tak som sa Jergušovi poďakoval a ubezpečil som ho, že si to premyslím a ráno mu dám vedieť. Jerguš odišiel s poznámkou, že funkciu mám istú do prvých slobodných volieb a aj ten polrok vo vrcholnej politike iste zúročím ako spisovateľ v nejakom diele. My sme s Mirkom dohrali a šiel som domov spať. Nad ponukou som sa nijako nezamýšľal – ráno bude múdrejšie večera.

Ráno som vytočil jedno číslo a hneď to pravé. Aj Jožovi Banášovi ten post ponúkali, ale odmietol. Už pred ním z neho doslova ušiel Miroslav Kusý, teda jeden z disidentského jadra. To ministerstvo totiž malo vzniknúť z komunistického FÚTI (Federální ůřad pro tlač a informace) a úlohou ministra bolo prepustiť jeho cca 800 zamestnancov a tak fakticky zlikvidovať aj toto instantne vytvorené ministerstvo. Žiadne vízie do budúcna, žiadna perspektíva, obyčajná kádrová mäsiarčina. Tak som zavolal Jergušovi, poďakoval som za veľkorysú ponuku a odmietol s tým, že radšej budem hrať vo voľnom čase ten tenis. A nikdy som to rozhodnutie neoľutoval…

 

Prečo vlastne nie

   Jerguš to myslel iste dobre, keď ma prehováral, aby som túto samovražednú ministerskú misiu zobral – vraj to bude dobrá spisovateľská skúsenosť. Iste, urobiť si „výlet do politiky“ a vyniesť odtiaľ tie bizarnosti, čo sa vtedy diali, by pre niekoho mohli byť lákavé. Ibaže ja nerobím veci „len ako“ a keď by som sa do politiky pustil naplno, už by som sa nikdy nemohol vrátiť k vede, v ktorej sme odvtedy s kolegom Karolom Mičietom urobili kus užitočnejšej práce, než bolo vyhadzovanie pôvodných komunistických cenzorov z práce. A tiež si treba spomenúť, že všetky takéto politické rýchlokvašky z dielne VPN skončili veľmi rýchlo a veľmi zle.

A ešte „maličkosť“ – je veľmi dôležité s kým do tej politiky idete. Už sme si tu ukazovali akých politicky „idiotských“ krokov boli schopní vedúci predstavitelia VPN. A poučiť sa nemienili. Nemôže byť názornejší príklad, ako ich „revolučné kamarátstvo“ s najväčším nájomným vrahom mafie – Jozefom Roháčom. Znie to neuveriteľne, ale v prvých mesiacoch po páde komunistického režimu sa recidivisti a mafiáni miešali s „nežnými revolucionármi“ a ani jedným to nepripadalo čudné. Známa aktivistka Zuzana Szatmáry o tom napísala: „Jožo Roháč sa u mňa začiatkom roka 1990 objavil po amnestii. Mnohí sme poznali jeho prípad – útek na Západ, únos, streľbu, aj jeho vtedajšiu snahu o akési milosrdenstvo, o ktorej sa mlčalo. Moji vtedajší spolupútnici, ktorí ho ku mne priviedli, ním boli vtedy nadšení. Bol milý, skromný, ochotný pomáhať, kde bolo treba. Bol kultivovaný a písal prózu a básne. Mala som ho inštinktívne rada od prvej chvíle.“

E-kniha o ROHÁČ-ovi

E-kniha o ROHÁČ-ovi

Toto nemôže tvrdiť niekto, kto je schopný racionálneho uvažovania s pevnou morálkou. Kovbojský únos námestníka ministra zdravotníctva nikto na svete, či už na východ alebo na západ od Železnej opony, nemohol ospravedlňovať. Ale ak by aj títo moji bývalí priatelia boli len „revolučne zaslepení“, tak je už úplne nepochopiteľné, že z vedenia VPN sa Ľubomír Feldek zastával sériového vraha Roháča aj vtedy, keď sa už o jeho zločinoch vedelo. Na Šimečku sa Roháč obracal, keď už vedel, že po ňom ide kriminálka a mienil ho osloviť s materiálmi, ktoré mali Roháčovi (zrejme ako spolupracovníkovi SIS) zabezpečiť beztrestnosť.  A Miloš Žiak sa ho nielen zastával, ale dlhé roky udržiaval priateľské kontakty nielen s ním, ale takmer celým vedením bandy sýkoriek a s mafiánskym podbossom Borbélym robil dokonca až do jeho zatknutia aj kšefty (viac o tom v mojej najnovšej knihe „Mafiánsky gang sýkorovcov“. A nemohol nevedieť čím sa živí Borbély, ale aj iní mafiáni, ktorých stretával na priateľskej báze vrátane super-bossa Lališa, či Piťa Ondrejčáka od konkurenčnej bandy, čo priznal aj vyšetrovateľom. S týmito ľuďmi ísť do politiky môže naozaj len idiot typu Fedora Gála (viď jeho vlastné sebaoznačenie).

A bola tu ešte jedna námietka priamo od jedného z nich, Kňažko: „…mnohých z nás prehovorilo vedenie VPN, aby sme išli do volieb“. Ale „tí, ktorí nás prehovárali, konkrétne Gál, Zajac, Flamík atď. , do volieb nešli, ale po voľbách vytvorili Ústredný výbor Verejnosti proti násiliu a riadili federálny parlament, slovenský parlament, federálnu vládu, slovenskú vládu a jednotlivých ľudí. To je absurdné. Tam sú základy partokracie, zneužívania akejsi vedúcej úlohy svojej strany a zasahovanie do riadenia štátu“. Inými slovami „zdravé jadro“ VPN len zopakovalo komunistický model vlády jednej strany. Našťastie neúspešne…

 

Prvý porevolučný samizdat

   Rozhodnutie nestať sa takým federálnym ministrom malo teda hneď niekoľko logických dôvodov, ale môj osobný bol aj v tom, že som práve dokončieval svoju vedeckú kandidátsku prácu, na ktorej som pracoval päť rokov. A ja zásadne nenechávam prácu nedokončenú.

Tá práca obsahovala mnohé metodické novinky a aj jeden vedecký objav, ale i na tú dobu vskutku  revolučné spracovanie – na počítači. Dnes je to samozrejmosť, ale vtedy pre bežného smrteľníka (hoci aj vedeckého) nedostižná pomôcka. Nezabúdajme, že sa ešte stále používali tzv. sálové počítače a stolový bol luxusom. A práve tie najnovšie PC mali v bratislavskom Ústave výpočtovej techniky, ktorého súčasťou bolo aj Laboratórium umelej inteligencie (LUI). Tu sa zamestnali niekoľkí moji kamaráti z Divadielka U Rolanda vyznávajúci heslo „Umelej inteligencii ešte nikto cez rozum neprešiel“. A mali tú trpezlivosť v rámci oficiálnej spolupráce s našim Ústavom molekulárnej a subcelulárnej biológie zaúčať ma do tohto vtedajšieho zázraku techniky. Znášali aj to, že keď som čosi-kdesi zle postláčal a počítač spustil akúsi zmäť krokov nevedno kam, vyťahoval som mu v sebaobrane šnúru zo zástrčky…

HK-obálka

HK-obálka

Tam nás teda spoločne zastihol November 1989. Všetci boli primerane nadšení a plní iniciatívnych nápadov, len ja som sa im (na základe skúsenosti so zakladateľmi VPN) snažil vysvetliť, že toto nie je „naša revolúcia“, lebo „dejatelia“ sa už medzi sebou vybrali a nás k tomu nepotrebujú. Ibaže od tvorivosti na aktuálnu tému som ich odhovoriť nemohol a tak vznikali každodenne tri aktuálne texty: glosy Ivana Mizeru pod názvom „Literárgrupa Máslostroj“, bonmotá Andreja Ferka „Radoví členovia Predsedníctva“ a moje dystópie  – najhoršie možné scenáre pre nasledujúce dni. Pôvodne určené len pre naše vzájomné obveselenie sa v rukách jedného z pracovníkov LUI, Dalibora Bošňáka, stali ekrazitovým materiálom. On, vždy hyperaktívne zjednocujúci duch divadelného súboru Pegasník, napriek mojim varovaniam a  práve vďaka nevídanému pokroku v podobe počítačovej tlačiarne (dovtedy sa rozmnožovalo len cez primitívny cyklostyl, teda prístroj poháňaný točením malej kľučky, a tzv. blany naň mali komunisti očíslované, aby zabránili šíreniu nepovolených textov!), tieto naše spontánne výtvory tlačil. Tým to ale nanešťastie neskončilo. On to chodil vylepovať neskoro večer na Obchodnú ulicu, kde ho bdelé študentské „revolučné hliadky“ naháňali ako kontrarevolucionára! V rámci tejto revolučnej bdelosti sme sa museli takýmto hliadkovačom legitimovať dokonca aj vtedy, keď sme chceli ísť ako zamestnanci Univerzity ako obvykle na obed do jedálne FTVŠ. Takže som si vedel živo predstaviť, ako toho Dalibora, nebyť jeho schopnosti svižne kľučkovať, takáto hliadka dostihne a na mieste lynčuje. Ale, nedal si povedať, a moje dystópie dokonca nosil na KC VPN, kde nad nimi moji kamaráti na čele s Jankom Budajom vážne zasadali. Po takej „sláve“ som naozaj netúžil. Takže teraz už môžem prezradiť, že v pude sebazáchovy, ale aj Dalibor-záchovy, som hľadal možnosť, ako tie naše texty zužitkovať, ale zároveň nimi Dalibora natoľko zamestnať, aby už nestrašil študentské hliadky, ani neholucionárov. A tak vznikol môj manifest Hlasu kotolne!

HK-obálka č.9

HK-obálka č.9

Založenie tohto prvého porevolučného samizdatu bolo v praxi spontánne. Skrátka som prišiel do LUI, ako každý deň, zvolal všetky dostupné spriaznené duše (po ruke boli celkom iste Anton Hodál a Ivan Kalaš, dodatočne sa pridali Andrej Ferko a Ivan Mizera…) a za ich prítomnosti „poveril“ (skôr naliehavo požiadal) Dalibora Bošňáka, aby celý nápad uviedol do života. Dôkazom je, že meno Gustáv Murín je jediné, ktoré za celú históriu HK bolo publikované a to symbolicky pod prvým úvodníkom. Odvtedy som aj ja prešiel do „ilegality“ pod rôznymi pseudonymami, z ktorých najväčší úspech mal Medzinárodný. Opakujem, dôvodom založenia HK (ukážky sú TU) bolo nejako užitočne zamestnať nášho hyperaktívneho kamaráta. A ani vo sne sa mi nezdalo, že ten sa do toho zažerie až tak, že toto neperiodikum bude tri roky ovplyvňovať „spoločenský diskurz“ na Slovensku tým najlepším možným spôsobom, bude mať desiatky nadšených prispievateľov a stovky nemenej nadšených odberateľov a že tých pár výtlačkov na ihličkovej tlačiarni dotiahne Dalibor Bošňák (sám sa nazval „téchredaktor“) na solídne vyzerajúci občasník s pozoruhodne kvalitným grafickým zalomením. A, samozrejme, že keď som kolegom-informatikom navrhol založiť prvý a jediný porevolučný samizdat Hlas kotolne, netušil som, že v ňom publikovaný humor neskôr významne pomôže obrúsiť revolučný pátos, ktorý vždy hrozí historickými hystériami…

Faloš západných politikov

09.12.2019

Ak si teraz pripomíname 30 rokov od novembrovej Nežnej, oslavujeme tým aj našu dospelosť v demokratickom systéme, ktorý sme si tak po štyridsiatich rokoch komunistického experimentu prinavrátili. viac »

Kšefty so zdravím

04.12.2019

Všetci asi vieme, ako podozrivo nás štátni úradníci predali akejsi súkromnej „záchrannej službe“, pričom odborníci spochybňovali schopnosť týchto biznismanov s našim zdravím naozaj viac »

November 1989 naschvál zakonšpirovaný?

29.11.2019

Našinec by si naivne myslel, že tridsať rokov po revolučných udalostiach by sme si snáď už mohli povedať pravdu. Najmä keď už sú k dispozícii výpovede svedkov, dokumenty ŠtB a nie je tu viac »

R7

Časť rýchlocesty R7 otvoria už o pár mesiacov

12.12.2019 16:47

Prvé dva úseky rýchlostnej cesty R7 – úseky 4 a 5, majú byť podľa spoločnosti D4R7 pre vodičov sprístupnené už v úvodných mesiacoch budúceho roka.

Hronec, dom

Pri dome hrôzy v Hronci mali nájsť policajti pozostatky dieťaťa

12.12.2019 16:01

Matka týraného chlapčeka Martinka čakala piate dieťa, ktoré však nikto nikdy nevidel.

kurilovska

Kurilovská podala trestné oznámenie za komentár popierajúci holokaust

12.12.2019 15:50

Rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská (Dobrá voľba) sa dištancovala aj od výrokov poslanca Ľuboša Blahu na sociálnej sieti.

videopredpoveď

Na Luciu mystické počasie a bohatá snehová nádielka!

12.12.2019 15:42

Kde to bude skôr o "člapkanici" a v ktorých regiónoch možno zase pripravovať sánky?

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 496
Celková čítanosť: 2852611x
Priemerná čítanosť článkov: 5751x

Autor blogu

Odkazy