Knihy po vydaní
K výročiu Slovenského národného povstania vychádza prvý diel mojej trilógie, ktorá mapuje toto najvýznamnejšie spoločné vystúpenie slovenského národa v histórii cez osobné príbehy. Tie poľudšťujú historické udalosti a dodávajú im rozmer autenticity osobného zážitku. Pri práci na tomto diele som objavil celý rad paradoxov a bizarností, ktoré tento dejinný zápas Slovákov a Sloveniek sprevádzali.
Jeden z najviditeľnejších predstaviteľov klérofašistického režimu, Tido Gašpar, bol už pred II. svetovou vojnou lakmusovým papierikom paradoxov doby. Sám to vo svojich „Pamätiach“ opisuje: „V článkoch som vyzýval na pomoc (Československej) republike…V prvom rade musíme teda ozdraviť pomer Čechov a Slovákov… Republika je slobodným domovom dvoch národov. Kto to nevidí a kto to ignoruje, je škodcom štátu a ohrozuje jeho bezpečnosť… nemožno mi poprieť dobromyseľnosť s akou som sa staval a chvel o osud republiky. Mal som ju rád a písal som o jej záchrane, ako som vedel. Preto som sa hneval na ľudí á la Dr. Beneš, o ktorých som si myslel, že svojím slepým šovinizmom zle dbajú o jej bezpečnosť…“ Teda žiadny nacionalistický fanatik, ale zástanca rovnoprávneho súžitia oboch národov? Ale v mlyne svetových udalostí sa nakoniec ocitol na strane klérofašistickej vlády z vôle Hitlera samostatného Slovenského štátu. A rovnako aktívne.
Knihy po vydaní
Tido Gašpar bol známy tým, že rád navštevoval povestné bratislavské viechy a aj ako šéf propagandy Slovenského štátu nestránil sa kamarátov, ktorí sa vyhranili protirežimovo (Bábik): „…strávil s nimi nejednu búrlivú noc. Ak sa dostali do ťažkostí, využil svoj vplyv a ochotne im pomohol“. Gašpar po rokoch vo svojich pamätiach napísal: „Často som sa stýkal s Clementisom, Fraňom Kráľom, s Peťkom Jilemnickým i s Poničanom… Tiež s kazateľmi slova Marxovho, akým bol Vančura, Rybák alebo Nezval, neraz som diskutoval… Bol som zadobre s maďarským emigrantom, komunistickým spisovateľom Lajosom Bartom, ktorý bol veľmi príťažlivou osobnosťou…“ Zniesol od nich aj takéto vtipy: „Otázka – Prečo Američania bombardovali oblasť okolo Vysokej ulice, veď tam nie sú strategické ciele, tam majú len vinohradníci svoje viechy?! Odpoveď – Práve naopak, nálet mal strategický význam, spojenecké bombardéry hľadali Tida Gašpara!“ Sám spomína, že on bol posledný, čo pri fľaši koňaku vyprevádzal známeho komunistu Clementisa do exilu…
V Žiline major delostrelectva Jozef Dobrovodský so skupinou dôstojníkov zatkli veliteľa posádky podplukovníka Kallu a prevzali velenie. K nie jedinému paradoxu Povstania patrí, že mu v tom vehementne pomáhal kapitán delostrelectva Ladislav Nižňanský, ktorý sa po Povstaní pridal k špeciálnej SS-áckej jednotke Edelweiss, ktorá najbrutálnejšie prenasledovala povstalcov a civilné obyvateľstvo za ich podporu. Vtedy ešte spoločne vyhlásili mobilizáciu, ktorá sa úspešne rozbehla.
Na letisko Tri Duby priletel novovymenovaný veliteľ slovenskej armády generál Turanec. Povstalecký veliteľ Kombinovanej letky na Troch Duboch, vtedy major Jozef Tóth, si spomína, že „asi poldruha hodiny po odlete gen. J. Turanca z Trenčianskych Biskupíc, mi telefonovala jeho manželka, či už manžel priletel do Banskej Bystrice, lebo jej sľúbil, že sa okamžite po pristátí na Troch Duboch ozve“. Tóth, zapojený do príprav Povstania, ju upokojoval mylným tvrdením, že na generála Turanca čakal Golian a spolu v poriadku odišli. To ju neuspokojilo a „celá rozrušená“ volala ešte trikrát. Mala neblahé tušenie. Prítomnosť Turanca na Hlavnom veliteľstve v Banskej Bystrici by len zdramatizovala už rozbehnutú povstaleckú akciu a tak ho dal Golian zatknúť. Turanec sa tak autom dostal len asi kilometer za letisko, kde na neho čakal kapitán Hanus s vojenskou hliadkou. Turanca v tichosti odviezli do partizánskeho tábora Jegorova, aby jeho „zmiznutie“ išlo na účet partizánov. Zlé tušenie jeho ženy sa naplnilo…
Autogramiáda na SIAF
Pre ilustráciu, aké obdivuhodné bolo vzopätie obyvateľstva na Slovensku v Povstaní proti ich prvému štátu, ktorý nech bol akýkoľvek, ale o ich materiálne zabezpečenie sa staral, odcitujme situačnú správu vysokopostaveného nacistického dôstojníka pre Berlín: „Bratislava bola vždy mestom pôžitkárov, a ja som sa tam počas svojich ostatne nie častých návštev vždy rád dobre a výdatne najedol. Čo sa tam však teraz v tomto smere deje, je nechutnosť najvyššieho stupňa. K tomu pristupuje mimoriadne vysávanie krajiny početnými zástupcami úradov a firiem v uniformách i bez uniforiem, mužov i žien…“ Na Slovensko radi chodili aj zástupci Gestapa z Brna, lebo tu dobre nakúpili. Dokonca ich vysoký úradník, Bruno von Lettow, sa na svojej inšpekčnej ceste po strednej a juhovýchodnej Európe najviac zaujímal o to, aby mu kolegiálna ÚŠB zabezpečila, že jeho hektické nákupy jedla, alkoholu a tovaru (o akom v nacistickom Nemecku už ani nesnívali) neohrozí kontrola slovenských colníkov! Vrcholom cynizmu bolo, že brnenskí gestapáci chodili do Bratislavy nakupovať tak, že v koncentrákoch vyrábané „americké doláre“ na tie nákupy menili na slovenské koruny u bratislavských Židov, ktorí práve preto ešte niektorí stále mali svoje obchody. Slovensko bolo prosperujúce oko pokoja uprostred vojnového uragánu.
Tajná polícia Slovenského štátu, ÚŠB, dokonca aktívne zasiahla proti dvom provokatérkam, ktoré poslala nemecká tajná služba z Viedne proti čelným predstaviteľom odboja. Aby ÚŠB zmarila túto akciu, sledovala tie dve a potom, čo nadviazali kontakt s jedným z dôstojníkov zasväteným do príprav Povstania, ich obe zatkla. Akási tichá solidarita režimu a tých, čo boli proti nemu, teda fungovala na všetkých úrovniach. Elitný detektív ÚŠB, Sucký, ktorý zatýkal mnohých ilegálnych pracovníkov a hlavne tých komunistických, napríklad pustil prominentného komunistického funkcionára Širokého počas jeho väznenia na pohreb jeho sestry a to na dobu päťnásobne dlhšiu, než bolo povolené, pretože ho „poznal ešte ako chlapca a poznal aj jeho rodinu“…
Novinka
Bizarnosť tých dní dokladuje príchod hipomobilnej batérie 10 cm húfnic z Topoľčian cez Žarnovicu do Dúbravy. Hlásenie o jej príchode prevzal osobne podplukovník Golian („Pamäť ľudu 3“): „Uložil veliteľovi batérie vyčkať ďalšie rozkazy a nedať sa odzbrojiť Nemcom ani partizánom…“
V Martine sa na prvom zasadnutí Okresného národného výboru zjavili a prehovorili dvaja americkí piloti (nadporučík Walter Leach z Floridy a poručík Celos C. Miller), ktorí sa dovtedy skrývali. Nadšenie nebralo konca…
Tu je až bizarný príklad správania náčelníka štábu v Prešove, majora Juraja Pipicha, v rozhodujúcich hodinách, kedy mali dve slovenské divízie na východe Slovenska rozhodnúť o úspechu Povstania a rýchlom oslobodení krajiny (Jablonický): „…takmer na neuverenie: bola augustová horúčava toho 31. augusta, on sa najedol v dôstojníckej jedálni a potom že si na hodinku zdriemne. Svojmu pomocníkovi povedal, aby ho nerušil. Zrazu bol nekultúrnym spôsobom zobudený, otvorí dvere a tam nemecký vojak so samopalom. Môže sa stať ešte niečo horšie vojakovi, ako ho pristihnúť a odzbrojiť, keď je v spodnej bielizni a oddychuje? Tí vojaci jednoducho čakali, ako to dopadne.“
(pokračovanie)