Od roku 1989 sa v post-komunistických krajinách traduje, že najzárobkovejším podnikom je politika. U nás to Slota doviedol k dokonalosti vynálezom ministrov na jedno použitie (napríklad na kšefty s „teplým vzduchom“). Lenže v politike viac ako vo fyzike platí, že akcia vyvoláva reakciu.
Už v roku 2011 bol bývalý slovinský premiér Janez Janša a štyria ďalší podozriví postavený pred súd pre podozrenia z korupcie.
V roku 2012 bol bývalý rumunský premiér Adrian Nastase odsúdený pre korupciu na dva roky väzenia.
V tom istom roku na súde s bývalým chorvátskym premiérom Ivom Sanaderom prokuratúra žiadala najvyšší trest 15 rokov väzenia.
Islandského premiéra Geira Haardeho najskôr občania vyhnali „kastrólovou revolúciou“ z kresla a následne pohnali pred súd.
Bývalá ukrajinská premiérka Júlia Timošenková bola odsúdená na dlhoročné väzenie…
Česká prokuratúra požiadala o vydanie na stíhanie ešte stále úradujúceho (hoci v demisii) českého premiéra Nečasa.
A u nás ticho, tichúčko…
Za všetko môžu Maďarky!
Zaujímavé, že aj u nás mal premiér Mečiar svoju Nagyovú, ale tú zrejme nikdy nenapadlo priamo veliť tajnej službe na diskreditáciu kohokoľvek. Na to mal Mečiar iných.
Ale u nás je mnohé inak, než v Čechách, o zvyšku sveta nehovoriac.
Všetko to svinstvo, čo Mečiarovi vyčítal Dzurinda ten istý Dzurinda veľmi rýchlo zabudol a so svojím úhlavným nepriateľom sa podľa všetkého zbratal až tak, že nebolo spoľahlivejších politických partnerov. Čudujeme sa, že tento bývalý premiér nečelil žiadnej serióznej žalobe?
Veď ani Dzurinda sa nezodpovedá za to ako s Miklošom rozpredali najcennejšie štátne podniky a ako Dzurinda kryl kauzu Gorila.
A napriek prevaleniu sa tejto kauzy odhaľujúcej kartelovú dohodu naprieč viacerými politickými stranami o rozpalcelovaní Slovenska na ich finančné záujmy, hlavní aktéri sú dodnes neobťažovaní políciou a užívajú si luxusne svoje podozrivo nadobudnuté majetky.
Ak by sme aj u nás, ako najnovšie v Číne, posielali za korupciu konkrétne ministra na smrť, za chvíľu by sme tu mali celý ministerský cintorín!
Ale u nás trest smrti, a dokonca aj akýkoľvek trest politikovi, zatiaľ nehrozí…
Česko – náš vzor
Tradične ufrflaní Češi sú z permanentnej krízy svojej krajiny samozrejme nešťastí. Takto to zhrnul neznámy bloger:
„…prezident se na ruské ambasádě ožírá tak, že nedokáže stát. Ministr financí není schopen ani mluvit. Ministr zahraničí ani zůstat vzhůru. Sekretářka předsedy vlády řídí vojenské zpravodajství. Generálové armády ČR se bojí odporovat jedné úřednici a sledují manželku premiéra. Stát má rozvědku, která ani sama neví, že je sledována. Její velitelé netuší, že budou zatčeni zatímco vůdci mafie to ví předem a dekují se na připravené jachty na Jadranu. Korupční síť se roztahuje po celé zemi a policie zabavuje stovky milionů a desítky kila zlata ukrytém v bankovních schránkách. Vládu k odstoupení vyzývá klinický psychopat, který sledoval, nahrával a uplácel všechny svoje poslance. Část sněmovny již úřaduje z vězení. Vedení opozice působí jako partička, která právě unikla z Bohnic a budoucí vývoj státu oznamuje na facebooku prezidentova sotva zletilá dcera. Pro alespoň trochu reálné scénáře je Hollywood. Na všechno ostatní je tu česká politika.:)“
Pri všetkej sebakritike zabudol tento bloger na jednu podstatnú zmenu. U nich sú už za politiku nejvyšší politici stíhaní. A v minulosti boli už aj odsúdení (viď. minister financií Ivo Svoboda už v roku 1999!). Lenže u nás sa o trestnej činnosti na nejvyšších miestach (napríklad o údajnom rozkrádaní financií vojenských tajných služieb) nielenže nesmie hovoriť, za toto „prezradenie tajomstva“ sú novinári dokonca šikanovaní!
Slovenská politická scéna nasleduje českú obvykle s odstupom troch až piatich rokov. Takže, dočkáme sa?