Gustáv Murín

Kto sa pýta, ten sa dozvie. V tichosti sa nám tu nami platení kultúrni úradníci chystajú rozpredaj nášho spoločného národného majetku, ale keď sa zdvihne vlna nevôle a novinári sa začnú pýtať, odrazu pani hovorkyňa MK SR Eva Chudinová vyhlási v Rádio-žurnáli Slovenského rozhlasu (15.2.2011), že načo sa ktosi snaží vbúrať do otvorených dverí, veď pán minister Krajcer koncom minulého roku prijal predsedu Rady Literárneho fondu D. Jamricha a riaditeľa L. Szerdahélyho a sľúbil, že vec vyrieši. Tak aký krik, načo?

Pani hovorkyňa robí svoju prácu dobre. V duchu hesla tejto nevďačnej profesie neklame, ale ani nehovorí pravdu. Fakty sú nasledovné:

Pán minister Krajcer najskôr odmietol prijať vedenie LF a odkázal ich na svoju zástupkyňu, ktorá spustila obvyklú odrhovačku poloprávd a nezmyslov o údajnej „dani“ na LF (sám som tú tirádu počul pri podobnom prijatí delegácie Slovenského PEN Centra na tú istú tému) a zakončila to uistením, že je rozhodnuté, nech sa nemykajú. Až neskôr ich prijal pán minister, aby im to isté zopakoval stručnejšie.

Popri tom sa v tichosti objaví tento pondelok (14.2.2011) v budmerickom kaštieli ministerský úradník s odhadcom, aby stanovili jeho cenu. Pre koho iného, než nachystaného privatizéra? Keď sa to vďaka svedectvu spisovateľa Petra Holku na Facebooku prevalí, hneď je vysvetlenie – vraj podľa zákona musia zdokumentovať cenu objektu, aby stanovili objektívnu výšku nájomného pre LF. To znie neuveriteľne! Ministerstvo vlastní viac ako polstoročia budmerický kaštieľ a nepozná jeho cenu?! To myslia vážne? Ale veď to je nezmysel. V roku 2006 sme tu predsa už mali ministra ne-kultúry menom František Tóth – pôvodne riaditeľa súkromného gymnázia, ktorý mal v pláne sprivatizovať asi všetko vrátane samotného ministerstva. A Budmerice boli prvé na rane! Veď o tomto čase tam pred piatimi rokmi tiež chodili ministerskí úradníci a spisovali inventárne čísla. Zamestnanci Domova slovenských spisovateľov už mali nachystané výpovede. O Budmericiach bolo rozhodnuté už pred piatimi rokmi! V tichosti, nenápadne, definitívne. Akurát nastala maličká chybička. Pre rozpory v koalícii sa rozpadla vláda, Tóth už tak okato zhraboval zo všetkých strán (jednu budovu LF v Starom meste sa mu predsa len podarilo speňažiť), že bol s hanbou odvolaný a skončil ako politická karikatúra, lebo vysvitlo, že si tými privatizáciami chystal vlastnú politickú budúcnosť. Mimochodom, skupina umeleckých osobností podpísala už dňa 10.1. 2006 petíciu za odvolanie ministra kultúry Františka Tótha z funkcie. Bola to prorocká výzva.

Apropo, správny odhad nájomného? Robíte si žarty? To tých päťdesiat rokov bol výpočet nájomného za kaštieľ nesprávny? Celé generácie ministerských úradníkov sa mýlili? Ale určite nie! Tento nový, lepší, spravodlivý, či inak očipkovaný návrh nájomného už dnes poznáme aj bez znalca. Bude finančne likvidačný. Bude totiž (čuduj sa svete) KOMERČNÝ. Áno, národnokultúrnej verejnoprávnej inštitúcii (to je oficiálny titul LF) dá národnokultúrne ministerstvo prenájom za národnokultúrny majetok v KOMERČNEJ výške! Pôjde o likvidačnú zmluvu s nájomným, ktoré nemôže táto národnokultúrna verejnoprávna inštitúcia zo skromných prostriedkov zvládnuť a bude vymaľované! Smutná pani hovorkyňa si len povzdychne: nevďačný Litfond to nechcel, my to nemôžeme prevádzkovať, veď sme ministerstvo, haló, privatizér, kde si? Veď „kde je vôľa, tam je cesta…“ a „riešenia namiesto hašterenia“ dokážu divy…

Je preto logické, že sa už dnes novinári pýtajú, kto si brúsi zuby na Budmerice. Oslovení to odmietajú a majú pravdu. Majú dosť svojich panských sídiel. Ak niekto prišiel predvádzať budmerický kaštieľ na helikoptére, tak asi pre niekoho, koho chcel ohúriť svojou všemocnosťou. Pre bohatého kupca a ten sa pravdepodobne hľadá v cudzine. Budmerice nie sú žiadny luxus, ide o to, aby ich niekto z našich zbohatlíkov od štátu lacno kúpil a potom draho predal. Namiesto anglického parku, kde dnes môže ísť každý občan tejto krajiny a je obľúbeným výletným miestom najmä mladých rodín s deťmi, tam bude golfové ihrisko. Niekto napísal na Facebook-u: „Z Budmeríc už nebudú vychádzať spisovatelia a tvorba, ale kurvy.“ Čo k tomu dodať?

Snáď len to, že v roku 2006, keď sa o budmerickom kaštieli už na Tóthovom ministerstve rozhodlo, vznikol dokument STV „Budmerice – tajomný ostrov spisovateľov“ autorov Dada Nagya a Petra Krištúfka, ktorý mal tú privatizačnú krádež zdokumentovať ako memento pre budúce generácie. Memento bolo odložené, padla vláda, ktorá tak zle vládla, že chcela rozpredávať kultúru. A čo teraz?

P.S. Riešenie je prosté – prestať s trápnou hrou na únavu tejto spoločnosti, chvíľkovú nepozornosť tohto národa. Zmluva o prenájme je vždy len na pár rokov. Tak sa vždy znovu čaká na vhodnú chvíľu. A potom vždy o tomto čase skúšajú v tichosti Budmerice zašantročiť privatizérom, ktorí už začínajú byť netrpezliví. Riešenie je prosté – ak tento minister skutočne nechce byť napodobeninou nekultúrneho Tótha, stačí tak málo. Konečne dať Literárnemu fondu túto národnú kultúrnu pamiatku do trvalého, alebo aspoň dlhodobého prenájmu. Ak ste za, pridajte sa k naše Výzve:  Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!