Gustáv Murín

Všimol som si už dávnejšie, že do novín vstúpila nenápadne nová generácia novinárov, ktorá nedostatok znalosti témy a povrchnosť nahrádza agresívnym slovníkom. Keď v SME pôsobila silná komentátorská skupina Leško, Kotian, Hrabko a ďalší, vedel som ako čitateľ, že dostanem od profesionála solídne spracovanú tému aj s jeho názorom. Bol to názor autority. Nemusel som s ním súhlasiť, ale aspoň vzbudzoval rešpekt. Dnes sa do komentárov púšťajú redaktori tak amatérsky, že nad tým ostáva rozum stáť.

V SME nastala priam kampaň komentárov k DSS Budmerice. Najskôr úplne zúfalá Piussi, potom Hatala a nakoniec (?) Morvay. Prví dvaja nie sú profesionálni redaktori a ich pochybné tvrdenia už niekto okomentoval. Ale Morvay je platený komentátor, ktorý v SME pracuje od roku 2003 a to čo vypustí do veľkej miery reprezentuje úroveň celej redakcie, veď píše „redakčný komentár“! Už to je nepochopiteľné, čo ho ženie, aby sa vyjadroval k tejto téme, keď sa podľa redakčnej vizitky zaoberá prevažne Českom a Maďarskom? Žeby redakčná úloha komukoľvek, kto má akurát čas? A ten ochotník si zúfalo si pletie základné výrazy, ako showbiznis, či televízna estráda (formát nevídaný už dvadsať rokov!).  Ale slinu má jedovatejšiu než kobra. Čím menej znalostí, tým ostrejší tón a suverénnejšia póza.

Ponechajme bokom, kto to tak „majstrovsky“ orchestruje takmer obdeň samé kritické hlasy, hoci iní umelci a občania sa chcú tiež vyjadriť. Ale veď máme demokraciu a snáď aj právo v diskusii opraviť zjavné publikované nezmysly. Žiaľ, najskôr vedúci redaktor Roman Pataj a potom aj šéfredaktor Matúš Kostolný ma vyviedli z omylu. Neuverejnili reakciu Dr. Ladislava Volka, diplomata a publicistu, a odmietli aj môj následný ohlas, hoci som ho podľa pripomienok pána šéfredaktora prepísal (vraj som bol najskôr málo konkrétny a neskôr málo „kultivovaný, vecný a skutočný“). Nechápem to, naozaj je čokoľvek, čo napíše odborník na Česko a Maďarsko o slovenskej literatúre tak posvätné, že sa nikto nesmie ohlásiť a upozorniť na zjavné nezmysly? Veď aj zlý začiatok môže mať dobrý koniec v následnej diskusii, ktorá veci vyjasní. A hoci vo svojom komentári pán Morvay dosť nezmyselne spomína aj mňa a teda by som mal mať právo na odpoveď, nesmiem? Načo tie prekážky, prečo toľko umelého napätia? Ja tomu nerozumiem, a čo vy…?

P.S.: Citát vyjadrenia Vladimíra Haratíka na Facebook-u: „Každý Boží deň si so smútkom spomínam na Karola Ježíka. Vtedy neumrel len šéfredaktor.“

Skrátená reakcia na Morvaya:

Po fundovanom materiáli Michala Piška k problému budúcnosti DSS Budmerice v SME, nemilo prekvapil „komentár“ pán Morvaya. Knižnú tvorbu uvádzať ako showbiznis je absurdné. Ak redaktor špecializujúci sa na Maďarsko a Česko suverénne označí tých, ktorí  rozhodnutím komisie Litfondu dostali tvorivé štipendium ako „právom neuznaných spisovateľov“ bez toho, aby uviedol jediný príklad, musíme sa zamyslieť nad stavom komentátorov v SME. Ak ten istý pán hovorí o „dani“ pre Litfond, tak ide už o čisté ignorantstvo, pretože jeho vlastný kolega Piško tento problém fundovane vysvetlil. Ak písanie kníh považuje pán Morvay za „individuálnu a skupinovú terapiu“, je načase, aby nejakú absolvoval. Záverom pán Morvay vyzýva k transparentnosti financovania fondu a vôbec nevie, že Litfond každý rok vydáva verejné vyúčtovanie svojej činnosti. Stále si to ale ešte môže doštudovať na stránke http://www.scpen.sk/, kde je súhrnný výčet päťdesiatročnej činnosti Litfondu do koruny. „Rada“ predať Budmerice a z toho „efektívnejšie“ podporovať tvorbu i preklady je pochybná. Litfond Budmerice nevlastní a tak z ich predaja by umelci nič nemali, nehovoriac o smutnom memente predaja výtvarníckych Moravian, ktoré dnes chátrajú a o peniazoch z nich akosi nikto nevie…

Gustáv Murín

Skrátená reakcia L. Volka: No, čo už…

…takto je to na tom rodnom Slovensku. Všetci sa vyznajú vo všetkom. Je naozaj chválihodné, ak máme oduševnelých bojovníkov za všetky práva, ktorí sa neboja svoj názor prezentovať verejne. Lebo oni jediní vedia, čo sa má a ako sa má, čo je prežitkom, čo  zapácha socializmom a aký je tep doby, novej éry kapitalizmu. Tolerancia, úcta k hodnotám, empatia…oni vedia, ako to myslíme a ako sme zbabelo konali, keď sme dovolili realizovať spúšť, čo tu zanechali komunisti. Milá Lucia, milý Peter,  vaše myšlienky poukladané do viet sa v ničom nelíšia od vulgarizácie novinárskych kádrov z päťdesiatych rokov. Spýtajte sa svojich rodičov, čo to boli za časy…neboli čiernobiele, ako z vašich článkov vyplýva. A nie všetko, čo vzniklo za socializmu je zlé, nehodné. Pozrite sa do zrkadla, ste celkom k svetu. A nebol komunista ako komunista. Podliakov je na svete dosť, bez rozdielu straníckej príslušnosti. Prevracačov kabátov ešte viac. Úctu k tým, čo vedia, nevymyslel minulý režim. Je vo všetkých starých kultúrach, tak  ako i úcta k starším. Štát, ktorý má víziu svojej budúcnosti, sa snaží podporovať tvorivých a múdrych ľudí. A snaží sa im vytvárať aj dobré podmienky na ich tvorbu. Že sa pritom zvezú aj tí, menej talentovaní a menej tvoriví…taká je už ľudská nátura. Treba vytvoriť taký systém, aby to tak nebolo. Šmahom niekoho odpísať, zrúcať, čo je vybudované, je znakom nedospelosti a mierne povedané, hlúposti. Ak chcem byť k niečomu kritický, je potrebné, aby som dôverne poznal predmet činnosti, v tomto prípade Literárneho fondu a jeho realizáciu. Shooty pripojil svoj hlas typickou skratkou-oznamom a pomenoval nový druh literatúry. Vďaka mu za to. Som rád, že pri neexistencii sociologického výskumu slovenskej tvorby v priestoroch budmerického kaštieľa, P. Morvay jasne a zreteľne zhrnul svojou prenikavou sociologickou imagináciou hodnoty  a ich nositeľov do jasne vymedzených skupín. L. Piussi vie ako to je na Kube a vie, že tak to u nás nemá byť. Mladá a nádejná, porovnáva neporovnateľné: stalinské čistky a zriadenie Domova slovenských spisovateľov. Na môj vkus, príliš veľká vulgarizácia a M. Horáková a mnohí ďalší si to nezaslúžia. Treba súhlasiť s P. Morvayom, že talenty (staršie i mladšie) je treba „podporovať efektívnejšie.“ Iba si nemyslím, že to zachránime predajom  budmerického kaštieľa. Stačí sa pozrieť na podobné zariadenie, ktoré plnilo podobnú funkciu pre obec výtvarníkov – kaštieľ v Moravanoch, alebo hoci  na kaviareň Štefanka v Bratislave. Tiež boli predané podobne… A 2%? Poznáte rozprávku o troch grošoch?

Ladislav Volko, diplomat a publicista

Anonymná reakcia na internete:

Akú hodnotu majú iné morvayove texty, keď takto hlúpo a z vysokého koňa tento pán známkuje spisovateľov, od ktorých nikdy nič ani len v rámci povinného čítania nečítal ani náhodou a nič o nich nevie ? Prečo v rámci dnes už očividne cielenej kampane predhadzuje verejnosti „na diskusiu“ čosi, do čoho ho koniec-koncov ani ako vzorného a rozhorčeného daňového poplatníka vôbec nič nie je ? V záujme akej spravodlivosti a akého verejného záujmu ? Veď menšinová kultúra svoje fakt slušné a ktovie či aj nie viac ako primerané % z rozpočtu tohto štátu dostáva bez rečí a nikde nie je predmetom žiadnej polemiky, čo je niekedy dôsledkom tejto nemalej podpory naozaj… Akosi sa mi nechce veriť faktom a súvislostiam: lenže práve dnes významný symbol sk štátnosti a histórie, sochu kľúčovej osobnosti slovenských dejín chcú ktovie prečo akési spolky odpratať z teraz už historických pozícií kamsi na perifériu Možno kamsi odpratať zamýšľajú aj celu kultúru národa, lebo iných spisovateľov ako tých, čo „zneužívajú“ budmerický prepych ako za socializmu jednoducho slováci nemajú Že tam už feldek nechodí ?,že na budmerice kašle aj štrpka ? No a ? Koľko asi dostával celé roky štrpka ako dotáciu na vydávanie nespochybniteľne skvelého a pre slovenskú kultúru zásadného mesačníka romboid ? A koľko výtlačkov sa reálne predalo ? Nebola tá vydavateľská strata náhodou vždy vyššia ako schodok v hospodárení budmeríc ? Naozaj je kultúra tohto národa len o peniazoch a pre peniaze ? V zátvorke: celá debata je o sume +/- osemdestatisíc euro To sú, tuším, dva metre nejakej okresnej cesty…