Gustáv Murín

Mýtus je od ľudskej prehistórie založený na obecne prijatej predstave, ktorá vôbec nemusí byť pravdivá. To je prípad celkom falošnej predstavy o Václavovi Havlovi ako geniálnom dramatikovi. Havel je najznámejší autor na svete, ktorého divadelné anekdoty sú omylom považované za regulárne dramatické dielo. Výnimkou je „Odcházení“, ale akou?

Dramatikom z núdze?

V slávnej rodine Havlovcov bol Vašek snáď najväčší outsider. Tento na prvý pohľad plachý blonďáček bol čiernou ovcou vo famílii výrazných postáv českého stavebníctva (Vácslav Havel postavil slávnu Lucernu a založil Lucernafilm), filmu (jeho syn a Václavov strýko Miloš Havel bol ako vplyvný filmový producent pri vzniku filmových ateliérov na Barrandowe),  ale aj vedy (Václavov brat Ivan M. Havel je uznávaný odborník na umelú inteligenciu s doktorátom zo slávnej americkej univerzity v Berkeley). Vašek nevedel nič. Flákal sa, pil, mudroval, naháňal sukne – typický výlupok zlatej mládeže. Ale z cirkusovej praxe je známe, že najambicióznejšie jedince (a teda aj drezúre najochotnejšie sa podriaďujúca) sú práve tie, ktoré sú vo zvieracej hierarchii na podradnom mieste a radi by vynikli akýmkoľvek spôsobom. Vaškovi sa tou únikovou predvádzacou arénou stalo divadlo, kde začínal ako kulisák. Chytrý však bol dosť, aby si tak ako v cirkuse nacvičil osvedčené triky vtedy dočasne populárnej absurdnej drámy a už jeho prvé divadelné „čísla“ zaujali. Nikdy to ale nebolo seriózne dramatické dielo, jednoducho preto, že až donedávna nenabral sily na skutočnú celovečernú divadelnú hru. Nechajme o tom prehovoriť osobnosť na výsosť povolanú, Jiřího Voskovce, ktorý o tom svojmu druhému „ja“, Janovi Werichovi ,napísal (cit. Jiří Voskovec & Jan Werich, Korespondence II, Akropolis, 2007):

„Četl´s nebo dokonce viděl´s Zahradní slavnost od mladého Havla?… Připadá mi to chytrý a sranda – ale něco mi vadí – nevím přesně co. Ňák je to moc cerebrální, symetrický, suchý. A snad taky jednotvárný, ne?“

Voskovec vytušil, že Havel naozaj nie je „poeta natus“, ale veľmi „poeta doctus“. Niekto, kto nedostatok spontánneho talentu nahrádza úporným, naštudovaným, mechanickým napodobovaním úspešnejších vzorov. Ja som v tej dobe čítal aj Havlove eseje (ďaleko najlepšie texty, aké kedy napísal, lebo tam sa to samovzdelanie plne uplatnilo) a táto kŕčovitá nespontánnosť, až intelektuálne pózerstvo ho nikdy, ani v tých najlepších chvíľach, neopúšťalo. To sa zrejme prejavuje aj v jeho reči, kde opäť chýba elementárna ľahkosť spontánnosti. Je to sympatické úprimnou snahou o ľudovo-intelektuálsky prístup, ale nepresvedčivé. A pri dlhšom prejave úmorné. Ako jeho jednoaktovky.

Voskovec sa k charakteristike Havlovej tvorby v korešpondencii s Werichom opakovane vracal a tu je výsledok: „Ačkoli uvažuju o off-Bway vlastní produkci, já, co réža Havlova Vyrozumění, mám čím dál větší obavy, že je to věc lokální, která, bez každodenní zkušenosti s byrokracií a se zákruty a zlomy ´dialektiky´, bude pro Newyorčana jen jakýmsi vzdáleným absurdním vtipem, který omrzí ještě před koncem prvního aktu…“

Zázraky sa dejú, len treba priplatiť…

Ako sa teda mohol lokálny anekdotický dramatik stať svetoznámym? Tak na to bolo treba veľa času, peňazí a úsilia. A našla sa jedna veľmi mocná, bohatá a trpezlivá organizácia, ktorá si tú úlohu zobrala za svoju…

Tak aký dramatik? Havel je nahý!

Opomeňme Havlove politické účinkovanie plné absurdných drám a nedodržaných sľubov a sústreďme sa na jeho tvorbu po roku 1989. Nebola nijaká, ale zato sa jeho „hry“ hrali hojne po celom svete až kým nežne-politická bublina nespľasla. Dnes sa už nehrajú nielen vo svete, ale ani doma. Ale po odchode na politický dôchodok sa Václav Havel predsa len odhodlal napísať konečne celovečernú divadelnú hru – Odcházení. Najstručnejšia recenzia znie – je to trapas.

Na tejto hre ten, kto ju vytrpel až do konca, môže vidieť márny zápas anekdotistu s veľkou divadelnou plochou. Skúša to, ale sám cíti, že je to na neho priveľa. A vypomáha si absurdnými barličkami. Postavy, ktoré privedie na scénu, nemajú čo robiť. Deklamujú takmer bez pohybu. Sebeväčšie herecké osobnosti to nemajú ako zachrániť. A len čo sa konečne rozhýbu a ne-dej aspoň trochu naberie obrátky, sám Havel (ako „deux et machina“ a demiurg absurdity) sa svojím zadrhávajúcim hlasom ozve odkiaľsi z výšok, aby pridal absurdný, nepotrebný, nešťastný a blábolivý komentár, ktorým akoby svojou nepochybnou autoritou chcel ešte zachrániť nezachrániteľné. To je totiž divadelná ne-hra! Autor je nahý a divák trpí tým, ako sa tristne zakrýva obetovaním hercov, ktorí namiesto neho ukazujú svoju nahotu. A herci to cítia. To ako stoja v pozore, keď Havel prehovorí, aby sa takto zrušenú, zničenú ilúziu divadelného predstavenia márne pokúsili vzkriesiť len dovtedy, kedy im to chorobne ambiciózny autor zase skazí, nemá v divadelníctve obdoby. V každom normálnom divadle, by totiž tieto redundantné, trápne, prebytočné vsuvky dramaturg zrušil. Tu na to zjavne nemá nikto odvahu a výsledok je tristný.

Aby nebolo všetkému nešťastiu koniec, Václav Havel potreboval ešte ku koncu života vyriešiť ďalší svoj komplex z úspešnejších predkov a v dokonalej blahovôli andersenovského cisára sa rozhodol svoje divadelné šaty zvečniť na filmovom plátne. Výsledkom je len to, že na divadle sa na trapas dá zabudnúť. Zíde z očí, zíde z mysli. Ale tu je výkvet českého herectva vláčený tristnou cestou premeny divadelnej ne-hry na ne-film. S režisérskymi inštruktážami Václava Havla typu „může si o tom myslet kto chce, co chce“ a „může to být leccos“. S takýmito blábolivými umeleckými nápadmi filmové dielo nezachráni ani hviezdne obsadenie hercov, ani ďalšie veľké mená kumštu. Lebo kde nič nie je, ani divák neberie. Toto dielo prináša jedinú hodnotu. Dôkaz, že za veľké peniaze sa vo filme dá upliesť aj z takéhoto produktu bič. Ale nahnať divákov na tento divadelno-filmový preplesk už ťažko.

Ak ste unikli divadelnej verzii „Odcházení“ a máte pevné nervy a sitzfleisch (teda železné pozadie), odporúčam tento film. Choďte sa na to pozrieť a bude o jeden falošný mýtus na svete menej…