Gustáv Murín

Včerajšok bol v USA venovaný pamiatke obetí teroristických útokov z 11. septembra 2001. Verím, že dnes už k tomu môžeme niečo dodať aj s odstupom všedného dňa. Úcta k nevinným obetiam je samozrejmosť, ale iste viacerých z nás zaskočila jej americká forma.

Aj vás ten precízne naaranžovaný, priam okázalý smútok zaskočil? Tie verejné obrady trúchlenia, ale hlavne tá masívna masáž médií, ktoré odrazu vyťahujú z rukáva hrdinov a takmer-hrdinov a tiež-by-bol-hrdinov a určite-by-bol-hrdinov? Názorným príkladom bola pilotka stíhačky, ktorá mala vzlietnuť, aby zastavila prípadný útok letu 93 na Washington, ale s tým lietadlom sa vďaka statočnosti pasažierov nikdy nestretla, zato vie farbisto porozprávať, ako by sa obetovala, keby sa obetovala… Najprekvapujúcejšie na tom je ale fakt, že človek v smútku väčšinou nie je pripravený a ani schopný  postupovať podľa akéhosi scenára obradného smútenia. Tu všetky scenára klapli ako v dobre platenej show. Áno, Američania smútia inak. Našinec by sa so svojím žiaľom najradšej kamsi ukryl, chce ho prežívať osamote, či v kruhu najbližších. Rozhodne nie na verejnosti a už vôbec nie na pódiu. My chceme smútok precítiť, nie v ňom účinkovať!

Zažil som to pri výročiach teroristického útoku v Oklahoma City (ktorý bol mimochodom názornou ukážkou, že terorizmus vôbec nie je arabským vynálezom, tu totiž zabíjal Američan, veterán Vojny v Perzskom zálive, iných  Američanov). Vynaliezavosť smútenia za civilnými obeťami v USA nás hostí z Európy dokázala vždy zaskočiť. Ak bolo obetí 168, tak miestni zasadili 168 stromov, bežali super-maratón na 168 kilometrov, držali 168 minút ticha, znovu a znovu urobili niečo 168 krát, až mal našinec dojem, že na to existujú oficiálne smútiace inštitúcie, akési štátne plačky, dokonca firmy, ktoré sa predháňajú ako ten smutný okamih urobiť ešte okázalejším. Najlepšie to spomedzi nás, spisovateľov na medzinárodnom tvorivom programe, vystihol bosenský básnik, keď povedal: „Keby sme my tak plakali za každým našim mŕtvym, tak nerobíme celé dni nič iné…“

Kde je podstata?

Rozdiely medzi národmi, aj medzi tým, ako smútia, sú samozrejmé a musíme ich rešpektovať. V tomto prípade tzv. Útoku na Dvojičky však celkom zanikla príčina, prečo vôbec došlo k toľkým nevinným obetiam. Z prejavov štátnikov i masívnej masáže médií mal neznalý človek dojem, že v tragický deň 11. septembra 2001 napadli USA mimozemšťania. Veď ozaj, prečo by mal mať niekto niečo proti dvom mrakodrapom? A ľuďom v nich? Prečo by niekto mal obetovať život, aby len tak zabíjal nevinných?

Neboli to mimozemšťania a odkaz útočníkov bol nad slnko jasnejší. Dá sa zhrnúť do jedinej vety: Nemôžete donekonečna zabíjať iných, bez toho, aby ste aj vy neutŕžili bolestivé rany.

Alebo ešte inak: Nie je možné po svete roznášať smrť aj nevinných civilných obetí a mať doma jedinú starosť, či je vzorne pokosená záhradka.

Ani dátum nebol vybraný náhodne. Američania ho totiž vyslovujú opačne, teda ako „nine eleven“, čiže 911, a to je univerzálne celoštátne číslo núdzového volania.

Násilie vyvoláva násilie.

USA sú od Druhej svetovej vojny permanentne s niekým vo vojnovom konflikte, aj keď to často tak nenazývajú. Autorky N. Schleyová a S. Busseová v knihe „Války USA – Kronika agresivního národa“ (vyd. Brána, 2004) tie vojny a vojnové konflikty vecne a bez emócií spočítali. Každú stručne charakterizovali. Je ich doteraz 19 a spôsobili dokopy približne 7 472 000 obetí hlavne civilistov. Teda odhadom 2 130 stratených životov za posledné viac ako polstoročie vo svete na jednu obeť teroristického útoku z 11.9.2001.

Ak platí porekadlo, že ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva, tak v tomto prípade je to smrtonosné echo viac ako dvetisícnásobne väčšie na strane obetí mimo územia USA.

Samozrejme, že ide len o hrubé odhady a samozrejme, že aj pri zahraničných vojenských konfliktoch umierali Američania. Ale to boli vojaci, ktorí boli za to platení. Tu skôr ide práve o tých nevinných civilistov, ktorých dokonca masové hroby sú už takmer všade po svete a na ktorých platí ten povzdych bosenského básnika…

Po plači poučenie

Už generál Eisenhower pri svojom odchode z prezidentskej funkcie v roku 1961 varoval svojich nasledovníkov pred mocou amerického „vojensko-priemyselného komplexu“. Teda zoskupenia, ktoré potrebuje vojny za hranicami USA, aby na nich zarábalo.

Tento priemysel smrti veľmi rozčúlil demokratický prezident Bill Clinton, keď sa pokúsil zopakovať odvážne rozhodnutie jedného z rímskych cisárov. Ten dušou básnik zistil, že Rím už nemá s kým bojovať a preto sa navrhol zrušiť armádu. Deň pred naplnením platnosti jeho dekrétu ho zavraždili vlastní vojaci, aby tak na stovky rokov zachovali svoje právo zabíjať, rabovať, vypaľovať a znásilňovať pre zachovanie večného mieru – Pax Romana. Clinton nebol až taký odvážny. On len logicky usúdil, že po rozpade Varšavskej zmluvy a ZSSR už USA nemajú nepriateľa kvôli ktorému by bolo treba držať státisíce amerických vojakov na stovkách základní po celom svete a preto sa ich rozhodol povolať domov. A aj doma navrhol zatvoriť desiatky nadbytočných vojenských základní. Keby si lepšie naštudoval dejiny, vedel by, čo ho čaká. Aféra s praktikantkou Levinskou sa neprevalila náhodou…

V záplave zahraničných správ a príprav na „oslavy smútku“ v USA nám takmer celkom uniklo, že súčasný americký demokratický prezident Barak Obama bojuje tichý zápas s „vojensko-priemyselným komplexom“. V rámci vyjednávania o dlhovom strope USA presadil zníženie vojenských výdavkov o 350 miliárd dolárov. To sa republikánom (v našich pomeroch by sme ich prirovnali k pravičiarom) veľmi nepáči. Treba mu preto držať palce. Čím menej sa bude investovať do mlynčeka na ľudské mäso, tým menej obetí bude treba oplakávať všade na svete…