Gustáv Murín

Kauza Gorila by si zaslúžila pozornosť tých najkvalitnejších novinárov, akých máme. Žiaľ chytajú sa jej aj takí, čo dokážu na objednávku majiteľov jedinej pravdy postaviť na hlavu ešte aj tie najzákladnejšie pravidlá novinárskej práce a keď potrebujú, tak je aj čierne biele a naopak. Veď posúďte sami:

+Minulý týždeň vyšli v Týždni a vzápätí v SME veľké články, ktoré mali porovnať neporovnateľné: Nicholsonovu knihu „Gorila“ a moju knihu „Gorily v podsvetí – Mafia.sk“. Ak by si tie knihy autori prečítali nezaujato, zistili by, že stavať ich ako konkurenčné je nezmysel.

+ Už východzia požiadavka autorov je absurdná. O kauze Gorila by podľa nich mal písať len Nicholson a nikto iný. To môže napísať len provinciálny žurnalista bez znalosti elementárnych faktov. O atentáte na J. F. Kennedyho vyšlo viac ako 2000 kníh, z ktorých mnohé tiež sľubovali dodnes nevyjasnený atentát vyšetriť. Nikomu ale pri tom nenapadlo, aby si túto tému monopolizoval. Aj v prípade kauzy Gorila je to presne opačne. Čím viac autorov napíše o tomto škandalóznom prípade fundovane niečo nové, tým lepšie!

+ Ja píšem o mafii na Slovensku už od roku 2008, kedy o Nicholsonovi (a ani autoroch tých dvoch gorilích „analýz“) nebolo poriadne ani počuť. Stanovil som si jasné limity svojej práce – nie je v silách jednotlivca rozsúdiť v desiatkach prípadov, čo sa vlastne stalo, keď sa na tom často nezhodnú ani súdy. Tak som sa pokúsil „nič viac a nič menej, než v zrkadle správ súdobých médií hľadať obraz tej doby.“ Nehral som sa na policajného vyšetrovateľa, ani sudcu. Nicholson naopak opakovane tvrdil, že kauzu Gorila „vyšetroval“. Rozličnosť prístupov je taká jasná, že je naozaj pozoruhodné, že si to autori tých článkov „nevšimli“.

+ Do omrzenia tu ktosi opakuje, že je „len citujem“ a hľadá k tomu najabsurdnejšie hanlivé prirovnania. Je to ako keby opere vyčítali, že stojí na áriách. Metódu svojho písania som opakovane vysvetlil na začiatku každej takejto knihy (použil som ju však vo všetkých svojich knihách literatúry faktu) a ak je to také ľahké „len čosi zrešeršovať“, tak nech sa páči, skúste to. A to najväčšie prekvapenie – Nicholson používa presne tú istú metódu! Cituje hlavne z otvorených, publikovaných zdrojov. A iste dobre vie prečo. A toto si tak bystrí a kritickí novinári z Týždenníka a SME nevšimli?!

+ Kauza Gorila tvorí 11-tinu celkového textu mojej knihy, ktorá mapuje dve dekády zločinu u nás. Nicholsonova je celá o jednej kauze, ako by si mohli konkurovať?

+ Presne v duchu svojej metódy som opísal ako kauza Gorila prebiehala a ako rámcuje celkový obraz organizovaného zločinu u nás od roku 1989 podnes. Takže by samozvaní novinárski advokáti Nicholsona mohli byť naopak radi, že mu moja kniha pripravila pôdu na jeho detailné „vyšetrovanie“.

+ Žiaľ, Nicholson nesplnil, čo sľúbil – nič podstatné nevyšetril.

Gauneri či Gorila?

Vydanie knihy Toma Nicholsona sprevádza taký amatérizmus, že to až zaráža.

Najskôr ohlásil najhlúpejší možný názov tejto knihy (Gauneri ?) a len asi na príhovor kníhkupcov ho našťastie pre knihu zmenil.

Obálka knihy je naozaj otrasná. Väčší vizuálny nezmysel si vzhľadom k téme knihy ťažko možno predstaviť.

Kniha vyšla v najnemožnejší čas. Horšie načasovanie vzhľadom k dovolenkám naozaj neexistuje. Problém so súdnym zákazom v tomto načasovaní neobstojí, lebo kniha mohla pokojne vyjsť už pred dvomi rokmi síce bez takého humbuku, ale zato účinnejšie. A možno aj obsažnejšie.

Napriek tomu sa dobre predáva, čo len dokazuje, že čitatelia chcú jej kúpou prejaviť svoj záujem o celý prípad a jeho riešenie. Ale o tom sa v knihe Toma Nicholsona, ako konštatuje aj článok v Týždni, veľa nového nedozvedia. Je to ako keby vyslaný športový redaktor nekomentoval dianie  v politickom ringu, zato vieme do podrobnosti o tom ako mu cestou na štadión ukradli peňaženku a kto pošliapal stromčeky na parkovisku pred štadiónom. Všetci sme boli iste zvedaví, čo nového nám prinesie Nicholson o samotnej kauze Gorila, ale keď sa doslova prehrýzate spleťou jeho textu s mnohými odbočkami, musíte nutne dospieť k otázke, čo vlastne tri roky vyšetroval, keď sa o výsledkoch tohto „vyšetrovania“ prakticky takmer nič nedozvieme?

Už vo svojej knihe „Gorily v podsvetí – Mafia.sk“ som písal, že pre nás všetkých by bolo užitočnejšie, keby Nicholson urobil to, čo je úlohou investigatívneho novinára – upozornil na kauzu čím skôr. Novinár nemá zastupovať vyšetrovateľa, prokurátora ani sudcu.

Nicholsonove články o organizovanom zločine začali vychádzať v dobe, kedy sa celá jedna silná generácia našich investigatívnych novinárov odmlčala. Vzdal som úprimný hold ich práci v knihe „MAFIA NA SLOVENSKU — Osudy bossov Černákovej éry“.  Boli to Palo Rýpal, Arpád Soltész, Ingrid Timková, Naďa Šindlerová, Anka Lúčaiová, Ján Karásek, Peter Vavro, Zita Sujová a ďalší. Väčšina z nich (čestnú výnimku tvoria Ingrid Timková, Naďa Šindlerová a Anka Lúčaiová) nielenže o týchto horúcich témach nepíše, ale už do hlavných médií nepíšu vôbec. Nie je to náhoda, mnohí mali pri svojej práci také zlé, až existenčné problémy, že to vzdali. Vtedy nutne musel vyniknúť každý nový hlas a na prvý pohľad nebojácny hlas Toma Nicholsona bol a je určite vítaný. Ale aj on naráža na prekážky, ktoré odradili či znechutili jeho predchodcov. Myslím, že to jasne vyplýva aj z jeho knihy.

Už som napísal, že novinár nemá za úlohu vyšetrovať. Ale ak sa už Nicholson do niečo takého podľa vlastných slov pustil a to dokonca na dlhé tri roky, tak by sme výsledky mali v jeho knihe nájsť. Čakal som, že zoberie spis Gorila prípad za prípadom a ozrejmí nám o čom sa Oligarcha s Ministrom a inými v konšpiračnom byte dohadovali, čo nasledovalo a čo dokazuje, že im ich špinavé kšefty naozaj vyšli. Možno neviem dosť pozorne čítať, ale toto som v knihe „Gorila“ nenašiel.

O čo ide?

Moja kniha „Gorily v podsvetí – Mafia.sk“ obsahuje celý dejinný oblúk zločinu od roku 1989 po dnes z desiatkami prípadov, Nicholson mapuje jediný. Stavať nás dvoch proti sebe je číry nezmysel. Každý si robíme svoju prácu a každý najlepšie, ako vieme. Tak o čo ide?

Určite nie o kauzu Gorila a úprimnú snahu Týždenníka, či SME týmito článkami priniesť o nej niečo užitočné. Veď ku koncu svojej týždenníckej „analýzy“ to autor aj priznáva. Ide o moje postoje k fungovaniu Literárneho fondu a Budmericiam. Keď už je teraz tá uhorková sezóna a zdanlivo nič sa nedeje, tak si treba cvične kopnúť do niekoho, kto neplní ich predstavy o jedinej pravde a obhajuje svoj faktami podložený pohľad proti likvidačným snahám dlhodobých kampaní v jednej aj druhej redakcii. Som jedným z mála, kto nielen neplní ich predstavy „pravoverných kapitalistov“, ale dokonca upozorňuje, že pri svojich argumentáciách opakovane zavádzajú a používajú všetky, aj neetické formy mediálneho nátlaku. Nie tak dávno som to dokázal na príklade nekorektných vyjadrení v komentári zástupcu šéfredaktora SME. Ako by mi to mohli odpustiť? Veď zavádzajú znovu, tu je príklad:

Týždennícky autor píše: „…tomu fondu, ktorému sme kedysi aj my novinári povinne odvádzali dve percentá z platu, aby mohli ´spisovatelia´ ako Murín nerušene tvoriť. Nečudo, že ľudia ako on tak hlasno kričali, keď im chcel minister kultúry Krajcer zobrať kaštieľ v Budmericiach. Keby sme však my novinári pracovali tak ako vy, pán Murín, žiadna gorila by nikdy nebola odhalená.“

Ak si to porovnáte s verejne dostupnými informáciami, zistíte, že každá veta z tých troch je postavená na nezmysloch, dokonca klamstvách a opaku, než je skutočnosť. Nuž, keď týmto hlásateľom ich takto pokrútenej pravdy niekto odporuje, nemôžu ho milovať.

P.S.

Jedno pozoruhodné poučenie táto novinárska kampamaňovitá nekorektnosť a zloba predsa len prináša. Veľmi sa podobá na tie za komunizmu, ktoré som tiež zažil a tiež som bol terčom nejednej, lebo sa komusi upozornenie, že „kráľ je nahý“ veľmi nehodilo. Takže, žiaľ, nič nové pod slnkom  – bojovať o pravdivý obraz našej skutočnosti zjavne musíme aj naďalej. Len vytrvajme, priatelia.