Gustáv Murín

Tak dnes v noci prišli! Tanky, obrnené vozy, vojaci. Až päť „spriatelených“ armád prišlo „zabrániť kontrarevolúcii“, ale hlavne zachrániť Biľaka a jemu podobných. A museli sa ponáhľať, lebo blížiaci sa IV. zjazd KSČ by skončil pochybnú kariéru „politicky uvedomelého krajčíra“ a jeho bandy aparátčikov. Ako by sa mohli udržať vo vedení štátu, ktorý hľadal cestu k demokracii? Tak museli vyfabrikovať „kontrarevolúciu“, vymyslieť „druhé centrum“ a väčšinu vo vedení štátu, hoci tiež komunistov, premaľovať na „pravičiarov“. Biele muselo byť čierne a čierna Biľakova duša priam zlatá, ako verne poslúžil okupácii našej krajiny. Bola to krutá noc a hrozné ráno, kto si však ešte spomenie?

Dvadsať rokov sme „bratskú internacionálnu pomoc“, teda sovietsku okupáciu v auguste 1968, nesmeli na verejnosti ani spomenúť. Odvtedy prešlo dva krát dvadsať a navrch dva krát dva roky a nikto si nespomenie na toho, kto nám to „vybavil“. Čo nemáme pamäť?

Komunista z vily

Biľak je (pretože on tu ešte stále je!) postavička, pri ktorej neviete, či sa máte smiať alebo plakať. Ale on s tým svojím nezameniteľným vychodňarským prízvukom a múdrosloviami na úrovni dementného decka spôsoboval desaťročia skôr plač. Veď 21. august 1968 bol JEHO deň! To on mal na starosti odovzdanie „pozývacieho listu“ Rusom, aby nás prišli okupovať. Vykonal to na záchodoch rekreačného zariadenia ROH v Bratislave, aké symbolické! Podrobne o tom všetkom a Biľakovej úlohe píše Oto Kořínek vo svojej objavnej knihe „Pozývací list“ (vyd. A. Marenčina). Dnes sa k tomu tento „pravoverný marxista-leninovec“ nehlási. Jeho resvedčenie „pravoverného a principiálneho komunistu“ mu nebráni zaprieť aj vlastný podpis! Toto bola úroveň najväčšieho jakobína medzi komunistami v bývalom Československu a predstaviteľa plánovanej „robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá mala tú okupáciu vítať. Pochopiteľne, nebol v nej ani jeden robotník a ani jeden roľník, ale zato všeumelec Biľak. Táto kreatúra sa hrdo hlásila k tomu ako nás „poučila z krízového vývoja“. To poučenie stálo desaťtisíce zbabraných ľudských osudov previerkovými komisiami, ktorých bol ideologickým otcom. Ako v roku 1989 povedal Karel Kryl pre Mladú Frontu:

„Zkuste si představit, kolik jen lidí v posledních desetiletích nezačalo psát, kolik se nestalo tím, čím se stát mělo, kolik talentů se neprobudilo, kolik zklamaných, zničených životů zůstalo ležet na cestě…“

Pred rokom 1989 sa k zodpovednosti za osud každého z nás hrdo hlásil „inžinier ľudských duší“ Biľak. Čo robí dnes?

Žije si vo VILE, ku ktorej sa dohrabal napriek túžbe byť robotníko-roľníkom a faktu, že tí skutoční robotníci a roľníci nielen k vile, ale ani solídnemu bývaniu nemali šancu sa prepracovať. Tak sa o nich obetavo staral, až sa postaral hlavne o seba a svoju rodinu. Vrátane jeho zaťa, politického skrachovanca, čo dokázal vlastnoručne, že strana biľakovských komunistov nemá na Slovensku miesto ani po roku 1989. Sám bol mizerný krajčír a do demokratického parlamentu nám vyškolil rovnako mizerného politického obuvníka. Ten ešte aj 35 rokov po tých tragických udalostiach mal tú drzosť obhajovať sovietsku okupáciu, ktorej jeho svokor tak obetavo pomáhal.

Vo vile doživotne

Za zločin by mal nasledovať trest, a čo Biľakov zločin a trest? Jeho komplici z roku 1968, Šalgovič a Kapek, po páde komunizmu spáchali samovraždu. Tí sa za svoje činy naozaj hanbili a vyvodili z toho dôsledky. Ostatní „robotnícko-roľnícki vladári“ dožívajú a aj mnohí už dožili tichúčko, ale spokojne. Nikto na nich totiž ani nesiahol. Nezabúdajme, že aj on sedel v komunistickom parlamente, ktorý v decembri 1989 jednohlasne zvolil Havla prezidentom. Možno za Čalfov prísľub, že si tou voľbou vyslúžia generálny, havlovský pardón. Havel má teda aj Biľakovi byť za čo vďačný. A naopak.

V týchto dňoch som si tú hrôzu pripomenul námatkovým čítaním Biľakových pamätí. Tá úroveň myšlienkových pochodov odhodlaného primitíva vyráža dych. A je typické, že vyšli po česky, lebo tam má ešte stále zrejme dosť komunistických pobratimov, veď sú štvrtou najväčšou politickou stranou Čiech a Moravy! Biľakovou najväčšou spomienkou z detstva je, ako ho rodičia vyslali k príbuzným v Čechách. Tým hneď po príchode zožral obrovské množstvo buchiet a vďaka tomu (to naozaj spomína) vysral rekordný fekál svojho života. Jeho najžiarivejšia „hrdinská“ spomienka zo Slovenského národného povstania opisuje, ako ich skupina ozbrojencov po úteku do hôr našla v nejakom senníku mladú rodinu aj s dieťaťom, opäť ich vyžrali a potom sa niekde z lesa prizerali ako prišli Nemci a celú rodinu vystrieľali. A oni, biľakovci, neurobili nič.

A takáto kreatúra sa vypracovala na kľúčovú postavu, ktorá zradila túto krajinu pre svoju pochybnú kariéru v Rusmi okupovanom Československu. Po roku 1989 sa za tento zločin doteraz nezodpovedal! Vlastizrada sa podpísaný „pozývací list“ by bola to najmenšie a tiež jednoznačne dokázateľné, za čo by mal pykať. Lenže nikto z tých, čo si za to vymáhanie spravodlivosti platíme, Biľaka ani neobvinil! Teda, niečo skúšali, ale bohato si vystačili s tým, že tento „principiálny komunista“ zbabelo poprel svoj vlastný podpis na originálnom dokumente. A to je všetko? Načo máme ten slávny Ústav pamäti národa, keď si ani tam nami platení zamestnanci nespomenú, čo tu Biľak napáchal? A keby sedel v tej svojej vile potichu, ale veď on nám do parlamentu vyslal svoju spríbuznenú karikatúru ako predsedu „obrodenej“ komunistickej strany, Jozefa Ševca. Ak božie mlyny melú isto, kedy už dôjde aj na tohto zločinca číslo jedna komunistickej éry u nás?

A ozaj, ako asi oslavuje Biľak štyridsiate štvrté výročie vpádu „bratských“ armád, ktoré nám sem pozval?

P.S. Chcem tu každý utorok písať o zločine, tento biľakovský patrí k tým najväčším.