Gustáv Murín

ZAKÁZANÉ MIESTA

Americký príbeh

Všade na svete sú miesta, kam vám miestni znalci neodporučia ísť. To platí zvlášť o Spojených štátoch. Preto som sa nečudoval, keď nás so slovinským kolegom Andrejom Blatnikom norfolkský hostiteľ Ron Wray upozornil na nevábnu prízemnú budovu s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“: „Priatelia, vidíte tú budovu? Tak tej sa určite vyhnite. Tam vás čakajú len veľké problémy“.

Pravdupovediac, nemali sme v pláne navštíviť žiaden z barov v Norfolku, a ako nováčikovia by sme práve do tohto baru netrafili, ani keby sme chceli. Viezli sme sa práve z rezidenčnej štvrte, kde býval náš hostiteľ, štvrťou polorozpadnutých domov k univerzitnému kampusu. Vďaka pozvaniu Rona, riaditeľa Medzinárodného spisovateľského centra Old Dominion University, sme mali v ten večer pre miestnych profesorov a študentov spoločné čítanie. Čítanie prebehlo príjemne, s následným neformálnym večierkom na našu počesť, plnom šarmantnej konverzácie a množstvom prípitkov. Večierok sa konal v bungalove univerzitného kampusu, kde bol kolega ubytovaný. Ako čas pokročil, hostia, vrátane Rona, sa vytratili. Bola už pokročilá nočná hodina a my sme si chceli dať ešte pohárik na dobrú noc. Hovorí sa, že „sto krát nič zdolá aj slona“. Ten pohárik bol, žiaľ, stoprvým ničím, čo som si v ten večer dal, a ja som zistil, že je zle. Neostávalo nič iné, len sa urýchlene rozlúčiť a snažiť sa čím skôr dostať späť k Ronovi, kde som býval.

Nasadol som do auta. Nebola to dlhá trasa, len pár ulíc, navyše som sa oprávnene spoliehal na orientačný talent, ktorý sa už osvedčil vo viacerých neznámych mestách. Bol som si úplne istý, že všetko dobre dopadne.

Ale nedopadlo. Zabočil som po pamäti do prvej, aj do druhej ulice. V tretej som pochopil, že idem zle. Obrátil som voz a začal znovu – ulicu za ulicou… Čoskoro mi bolo jasné, že som zablúdil. Ale nie úplne. V tmavom labyrinte opustených ulíc mi ostal jediný orientačný bod. Prízemná budova s nápisom „Bar U dobrých chlapcov“. Ten bar, pred ktorým nás Ron tak dôrazne varoval.

Nech som robil, čo som robil, vždy ma k nemu bludisko ulíc priviedlo. Priťahoval ma ako magnet. Zastal som pred ním niekoľkokrát, vždy som to skúsil ešte iným smerom a skončil opäť pred jeho neónovým nápisom. Bolo to široko-ďaleko jediné život pripomínajúce miesto. Za celý ten čas som nestretol jediného človeka či auto. Nemal som sa koho opýtať na cestu, celá štvrť bola ako vymretá. Svetlá v oknách domov už nesvietili. Bola hodina duchov a toto blúdenie ako zakliatie. Jediným pevným bodom tu bol „Bar U dobrých chlapcov“. Zastavil som pred barom na dôkaz, že osudu sa zjavne nedá vyhnúť. Buď budem spať v aute v ktorejsi z tmavých ulíc tejto podozrivej štvrte, alebo musím vkročiť do tohto baru. V druhom prípade som mal aspoň šancu skončiť svoj život pri plnom vedomí. Vypol som motor, zamkol auto a vykročil odovzdane k nevábnej budove, z ktorej sa ozýval rev a hluk.

V tvári som cítil nervozitou pulzujúci sval a najhroznejší pocit som mal z toho, že som ten nervózny, na smrť vystrašený tik nedokázal ovládnuť. Jediným pozitívom bolo zistenie, že moja podnapitosť zmizla a nechala ma až hrozivo triezveho.

Keď som vstúpil do podozrivého baru, čakal ma šok. Ten hluk a krik šiel totiž z hracej skrine a výherných automatov. Inak tam bolo poloprázdno. Tých pár „dobrých chlapcov“, čo tu boli, plne zamestnávali automaty a na mňa ani nepozreli. Barman, veľký černoch pohodového výrazu, jemne podvihol obočie, kým som mu vysvetľoval, kam by som vlastne chcel ísť. Potom kývol hlavou, vyšiel spoza pultu, vyviedol ma pred budovu a ukázal mi správny smer. Skočil som do auta a o pár ulíc som bol bezpečne doma.

Ozaj, a prečo vám to všetko rozprávam? Myslím si totiž, že niektoré príbehy stoja za rozprávanie, aj keď sa vlastne vôbec nič nestalo…

Ukážka z práve vydanej bilingválnej knihy cestovných príbehov v slovensko-anglickej verzii “Svet je malý –  The World is Small”.

Francúzska verzia tu.

AngIická verzia tu.

Viac o knihe tu.