Gustáv Murín

Oslávili sme výročie 17. novembra a ja musím začať konštatovaním, že zlí chlapci by nemohli toľko škodiť, keby im dobrí chlapci nerobili cestičku. A „dobrý chlapec“ Václav Havel takto narobil kopu zla. Výsledkom je návrat komunistov stalinského typu do popredia českej politickej scény. Z trinástich krajov Českej republiky už naisto, spolu s ČSSD, ovládajú desať. Analytici tvrdia, že tým už testujú návrat do vlády!

Vďaka komunistom k moci

Oslavovaná Nežná revolúcia v novembri roku 1989 očarila celý svet svojou ľahkosťou, až noblesou, mierumilovnosťou, zamatovosťou a historickou parabolou pokusu uskutočniť tisícročia starú víziu Utópie, keď umelci a filozofi vedú spoločnosť. Za tento čin boli na Nobelovu cenu mieru navrhovaní študenti a ich vodcovia, ale aj symbol občianskeho odporu Václav Havel. V skutočnosti ju mala dostať Štátna tajná bezpečnosť bývalého Československa, teda ŠtB. Tú priamo ovládali dvaja ľudia: Rudolf Hegenbart z vedenia KSČ a jemu ideologicky podriadený generál Alojz Lorenc ako šéf ŠtB.

O ich zámeroch a tajných dohodách s Havlom píše JUDr. Jaroslav Klenovský na web-stránke Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov takto: „…Rudolf Hegenbart byl jmenován do své funkce v r. 1987 v rámci Gorbačovovy perestrojky se souhlasem Jakeše jako vedoucí 13. oddělení ÚV KSČ, které řídilo tyto nejdůležitější složky komunistické moci: armádu, policii, soudy a prokuratury.“

Cituje z vyšetrovania Parlamentnej komisie pre dohľad nad vyšetrovaním 17. novembra. Bola to trochu komická inštitúcia, ktorá mala novým vládcom vysvetliť, ako sa k tej vláde vlastne dostali. A práve na jej pravidelnom zasadnutí mal prebehnúť aj tento  pozoruhodný dialóg dvoch jej členov:

„Bartuška: ´Tuhle slavnou revoluci připravil generál Lorenc s Hegenbartem a dalšíma partajníkama, kteří se předem dohodli s některýma lidma v opozici. Protože Vy (míněn Danisz) sám víte nejlépe, že kontakty mezi StB a Chartou byly velmi intenzívní a zdaleka nebyly jen pracovní.´

Dr. Danisz (křičí na Bartušku): ´Tak já ti něco řeknu. Vašek Havel mi tuhle říkal: ´Toho Hegenbarta nechte na pokoji, ten pro vás udělal tolik, že se budete jednou divit, až to všechno řeknem. Zatím o tom musíme mlčet.´ To je, co? Takže si přestaň hrát na chytrýho. Nikdo o to nestojí.´“

Bartuška bol príliš zvedavý zástupca študentov a Dr. Danisz zastupoval v Komisii Občanské forum. Podľa JUDr. Klenovského bol osobným priateľom V. Havla a súčasne konfidentom ŠtB.

O tom, že ŠtB držala v rozhodujúcich novembrových dňoch ochrannú  ruku nad práve sa formujúcou alternatívnou mocou, prehovoril sám generál Lorenc v knihe Dešifrovaný svet: „…udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované a ďalej na rokovanie bol potrebný partner… Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občanské forum. Ani Verejnosť proti násiliu.“

Tajné dohody Havla s komunistami potvrdil v rozhovore pre SME v roku 2008 aj Ján Budaj:

„Hlavnou udalosťou, formujúcou dianie u nás po páde režimu bolo, že Občianske fórum v Česku urobilo za naším chrbtom tajnú politickú zmluvu s KSČ. Jej existenciu potvrdili neskôr protagonisti OF, aj relevantní historici, ktorí mali k dispozícii archívy a výpovede aktérov… OF v týchto tajných rokovaniach zastupoval Václav Havel, KSČ zase Marián Čalfa. Obsah ich dohôd sa snaží objasniť napríklad historik Jiří Suk v knihe Labyrintom revolúcie, v ktorej uvádza konkrétne citáty o tom, ako si Havel predsavzal túto dohodu utajiť pred nami, aj pred celou verejnosťou. KSČ mu výmenou za ňu poskytla hlasy vo voľbe prezidenta.“

Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý hlasoval podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov“. Ešte aj takí kovaní komunisti ako Jakeš a Biľak, či Mohorita hlasovali za! Trvalo im to prikývnutie novým pomerom aj s formalitami iba tridsaťpäť minút. Mimochodom, Havel bol jednohlasne zvolený komunistickým parlamentom, rovnako v roku 1948 hlasovali za komunistickú Ústavu aj všetci nekomunistickí poslanci…

Havel v rámci ceremoniálu prisahal, že bude dodržiavať Ústavu, z ktorej bola len týždeň predtým vypreparovaná vedúca úloha komunistickej strany, ale ostatné komunistické zákony tam ostali. Autora absurdných drám takáto absurdita nijako neznepokojovala. Naopak, za svojho najbližšieho spolupracovníka si zvolil komunistu Mariána Čalfu, spoluautora obuškového zákona umožňujúceho krvavú bitku študentov na Národní třídě, ktorá vyniesla Havla k moci. Kruh sa uzavrel.

Výsledok: Havel zabránil potrestaniu komunistických pohlavárov, čo mu nemohli zabudnúť niektorí skalní chartisti a ich výčitky (expresívne vyjadrené aj sloganom „Vašku, ty jsi prase!“) skončili až na súde. Komunistická strana nebola vyhlásená za zločineckú organizáciu a tak v podstate v pôvodnej podobe, len s novými aparátčikmi ostala nedotknutá pre svoj triumfálny návrat na špicu českej politiky po dvadsiatich rokoch.

Českí komunisti navždy?

Na celej západnej pologuli, charakterizovanej tradičnými aj novými demokraciami, sú už len dve krajiny, kde o vláde rozhodujú komunisti – na Kube a v Českej republike…

Už po celé dve desaťročia zo zákulisia spoľahlivo ovládajú českú politickú scénu. Veď ani Havel by sa nestal opakovane českým prezidentom, keby za neho v českom parlamente spoľahlivo nehlasovali. A kšefty „prvého sprava“ Klausa s nimi, aby sa doškemral svojho znovuzvolenia? Na ceste k moci zrejme neexistujú pre týchto ľudí žiadne zábrany.

To, že Havel nepripustil po roku 1989, aby boli komunistickí funkcionári braní na zodpovednosť, takpovediac generálne ich pardonoval, im dalo šancu v „klídku“ sa spamätať a znovu sformovať v silnú stranu. To mu vyčítali aj jeho vlastní. Kryl o ňom v roku 1993 pre Roľnícke noviny povedal:

„Václav Havel udělal pro Československo velmi mnoho, ale myslím si, že byl o hodně cennější jako člověk, který dotáhl tuto zemi k volbám, než jako prezident.“

O tomto prezidentovi (ktorého „Hovory z Lán“, napodobňujúce Masaryka, nazýval „Kydy z polí“) pre Právo ešte povedal: „Když slyším, že se s pravdou musí opatrně (reakcia na výrok Havla), tak se ptám – kdo to řek… A že to vyslovil člověk, který říkal „nežít ve lži“? Tak tam mi už něco nehraje.“

Aj vďaka Havlovej dohode sa českí komunisti nemuseli nikdy dištancovať od svojej minulosti, kým na Slovensku sa komunisti najskôr reformovali, aby sa neskôr tí reformovaní stratili v politickom prepadlisku. Nereformovaní slovenskí komunisti hrali v minulom parlamente úlohu len folklórnej skupinky a do nového sa už nedostali. Najväčším paradoxom ale je, že sociálna situácia je na Slovensku omnoho horšia, než v Čechách. A predsa slovenskí komunisti nemajú šancu. Naopak, českej ekonomike sa práve vďaka pravicovej politike darilo a ani sociálni demokrati sa reformám nevyhli. V dlhodobom spätnom historickom pohľade by tiež práve sociálni demokrati mali byť opatrní vo vzťahu k nereformovaným komunistom, veď tí ich už tradične nenávideli a likvidovali takmer s rovnakým fanatizmom ako klasické buržoázne strany! A tu stojíme pred záhadou – ani sociálna situácia, ani historické poučenie v Čechách akoby vôbec neplatili. V českej spoločnosti je navyše okolo faktu, že komunisti tu ako takmer jediní v posttotalitných krajinách ostali pri svojom zdiskreditovanom názve a aj ideológii (veď ich súdruhovia sa chodili učiť do Moskvy „jak vám zakroutit krkem“) a napriek tomu v Čechách rozhodujú o vláde, podozrivé ticho. Iba občas sa ozve rozhorčený hlas ako v prípade článku Rossa Hedvicka „Proč je část českých voličů dobytek?“, kde píše: „Přesně 685 328 lidí, neboli 12.81 % voličů je podle mne dobytek. To jsou totiž voliči, kteří přímo nebo zprostředkovaně volili pro poslance dnešního Parlamentu České republiky za KSČM Josefa Vondrušku. Soudruh Josef Vondruška věznil (byl „vychovatel“ v letech 1972 až 1990) v dobách komunistické diktatury a přímé sovětské vojenské okupace v nejtvrdším komunistickém lágru Minkovice…“ Ale tento hlas, považovaný za extrémny, ďaleko nedoľahne. O komunistických absurditách sa v Čechách mlčí. Niet divu, veď vlastne opäť vládnu.

Otázka teda znie – je to len akési nedopatrenie vďaka Havlovi výnimočne spomalených dejín v českej kotline, alebo sú Česi naozaj dedičnými ľavičiarmi? Veď aj Únor 1948 bol v réžii Prahy, keď v Čechách zvíťazili vo voľbách komunisti, kým na Slovensku to bola Demokratická strana…