Gustáv Murín

Všimol som si to po prvý krát v 90. rokoch v Spojených štátoch. Američania smútia ornamentálne, s ceremóniami blízkymi show. Myslel som si, že sa niečo také k nám, ktorí máme predsa len asi dlhšiu históriu vkusu, nedostane. Ale už je to tu.

Procesie k vraku

Všetci sme počuli o leteckom nešťastí Airbusu spoločnosti Germanwings. Kto sleduje seriál „Letecké nešťastia“, vie, že takých nešťastí, a väčších, boli už stovky. Ale po prvý krát som si všimol tú amerikanizáciu smútku. Začal to tuším španielsky kráľ s manželkou okamžite prerušili svoju návštevu Francúzka. A ja sa pýtam – načo je to dobré? Čo to pomôže vyšetrovaniu nehody, čo to pomôže nešťastným príbuzným? Veď s tragédiou by sa mal vyrovnávať každý sám a teda osamote, načo mu je k tomu platný hoci aj kráľ?

Potom som pochopil – tuším včera najvyšší predstavitelia troch dotknutých krajín (Španielska, Francúzka a Nemecka) navštívili miesto nešťastia. Načo? Čo tým pomohli príbuzným, čo tým pomohli vyšetrovaniu? V prvom prípade predsa nemôžu ani omylom predstierať, že sa ich smrť iných blízkych dotkla tak, ako skutočných príbuzných. V druhom prípade len vytvárajú neúnosný tlak na vyšetrovateľov. A tí by mali mať prednosť – pre záchranu budúcich životov, ktoré objasnením príčiny havárie môžu naozaj zachrániť!

Do toho začínajú zvážať príbuzných obetí na miesto nešťastia. Načo? Vraj tam na nich čaká tridsať psychológov! Ale keď som zdrvený stratou niekoho blízkeho – ako si mám baliť kufre, ako mám stáť niekde na letisku na prehliadku, ako mám žuť čosi na palube lietadla a vôbec, ako môžem vstúpiť na palubu akéhokoľvek lietadla práve teraz?! Ako sa mám so slzami v očiach hlásiť na ubytovanie zabezpečené vraj vládou a ako prísť na miesto ornamentálneho smútenia? A čo mi, do šľaka, k tomu pomôže nemecký psychológ, keď som Španiel?

To už poznáme

V roku 1995 americký terorista Timothy McVeigh odpálil bombu pri federálnej budove v Oklahoma City, ktorá zabila 168 civilistov. Bol som vtedy v USA, v Iowe, a v záplave správ som si túto pre Ameriku (kde veria, že teroristi sú len moslimi a im sa niečo také stať nemôže; mimochodom, na základe toho Kongres odsúhlasil pozoruhodný „Antiterrorism and Effective Death Penalty Act of 1996“) šokujúcu zvesť takmer nevšimol. Ale o päť rokov som strávil štvrť roka na spisovateľskom štipendiu priamo v Oklahoma City a nemohol som si nevšimnúť tú pre nás zvláštnu „inštitucionalizáciu smútku“. Smútku sa zmocnili profesionáli nie nepodobní tým, čo robia reklamné kampane. A tak v Oklahoma City vyrástol na mieste zdevastovanej federálnej budovy skutočne monumentálny pomník, ktorý mal v sebe zakľúčovaný časový moment výbuchu. Medzičasom zasadili v blízkom parku 168 stromov. Zorganizovali memoriálny beh, v ktorom tiež hralo úlohu číslo 168. Pri inej príležitosti vypustili 168 balónikov. A tak ďalej a tak podobne, až mi to pripadalo ako „priemysel smútku“. Na najrôznejších ceremóniách kvapne na pohrebe jemu neznámych ľudí slza americkému prezidentovi a ochotne slzia aj generáli (neviem si predstaviť, čo by asi robili, keby okolo nich padli stovky vojakov ako na Balkáne, či teraz na Ukrajine?). Veď keď už na to príde, tak dokážu ornamentálne oplakávať aj služobného psa. Môj bosniansky priateľ básnik to komentoval slovami, že ak by oni v Bosne mali smútiť pri každej stovke mŕtvych, čo u nich zahynuli v 90. rokoch, tak nerobia nič iné, len plačú…

Mne to vtedy pripadalo, ako keby sa Američania báli byť so smútkom sami. A to je vážny problém…

Mimochodom, v roku 1990 mi v sídle VPN hovorili, že im tam prišiel pomáhať nejaký americký expert a na tretí deň sa rozplakal. Pozerali na to vyjavene, ale keď sa utíšil, vysvetlil im to. Povedal: „U vás sa cítim teraz tak slobodne, že môžem slobodne vyjadriť svoje city. Svoju slabosť smútku. Na slabosti nie sme u nás doma zavedení. Nepatrí sa byť pred ostatnými slabý…“

P.S. Dnes v nemeckej spolkovej republike Severnom Porýní-Vestfálsku budú držať smútok presne v minúte, kedy sa havarované lietadlo odmlčalo. A to ešte ani nevedia prečo?!