Gustáv Murín

Včera sa médiá venovali 80 výročiu narodenia jedného z najfalošnejších politikov v dejinách spoločného štátu Čechov a Slovákov. Nežná revolúcia na čele s novým prezidentom Havlom plyšového prejavu sľubovala raj na zemi. A aj vďaka Havlovi sa rozpútalo peklo. Takto je opísané v najnovšej knihe Mafiáni v Bratislave, ktorá práve tento týždeň vychádza:

Mafiáni v Bratislave

Politický väzeň František Bednár v rozhovore pre denník Pravda porovnával svoj osud väzneného aj po Havlovej amnestii s Danišom, ktorému nový režim na Havlov pokyn naopak otvoril naširoko brány pre nový život: „Pýtali sme sa, o čo sme horší pre nežných revolucionárov v porovnaní s takými gaunermi a násilníkmi, ako bol budúci mafián Daniš, prezývaný Tuti, ktorým dali zelenú, za čo sa im čoskoro aj náležite odvďačili.“

Václav Havel bol absurdný dramatik a aj jeho politické činy mali prvky absurdity. V prípade amnestie tou absurditou bolo, že tzv. politických Havlových spoluväzňov odbila jeho amnestia len skrátením trestov, čo bol doslova výsmech a urážka. Znie to neuveriteľne, ale je to tak – zločinci šli na slobodu a politickí ostali sedieť. Navyše zrušením ich statusu politických väzňov (veď ako by za Havlovho prezidentovania mohli pripustiť, že takí sú stále vo väzení?) zrušili aj ich oddelené cely a po Havlovej amnestii sa ocitli v spoločných celách s tými najhoršími kriminálnikmi, ktorí tam zostali.

Havlova amnestia pripadá absurdná každému, kto ju logicky analyzuje. Ale Havel práve prežíval vrcholiacu eufóriu spoločnosti vedenej umelcami ako v klasickej Platónovej Utópii. Svetové médiá popisovali Novembrovú revolúciu v Československu ako naplnenie tejto utopickej vízie. Do nej zapadá aj výzva nemeckého dramatika Bertolda Brechta, aby diváci na konci predstavenia vstali a šli oduševnene oslobodiť väzňov. Havla toto gesto muselo lákať. Aký skvelý slogan na titulky svetovej tlače – revolúcia (teda Havel) otvára brány väzení! Absurdita slávila hody.

Havel napísal väzňom list s oslovením „Drazí přátelé…“ a prvý deň v roku 1990 na jeho pokyn z vtedajších 31 000 väzňov prepustili až 23 260. A keďže ich prepustenie dostali na starosť ešte „staré štruktúry“ z čias komunistickej vlády, vykonali ju buď z ľahostajnosti, alebo naschvál najhorším možným spôsobom. Väzňov, bez finančných prostriedkov, často bez domova, ale aj poriadneho oblečenia, vypúšťali do januárovej mrazivej noci ako divokú hordu. Nič užitočné, nech sa to havlovci dodatočne pokúšali akokoľvek ospravedlniť, z toho nebolo. Do 90% prepustených bolo v priebehu roka späť za mrežami. Ale dovtedy dokázali obrátiť celú spoločnosť naruby. Vlna zločinnosti zaplavila krajinu s oslabenými funkciami polície a súdov, ktoré neboli schopné protiakcie. Vláda nakoniec musela posilniť policajné hliadky vojakmi so samopalmi. Bolo to ako keby ste naočkovali vírus zla do oslabeného tela po traumatickom zákroku, ktorý ho pripravil o väčšinu obranných síl.

Súbežne boli totiž paralyzované aj tie zložky ŠtB, ktoré nebojovali s politickými disidentmi, ale s už vtedy sa rozmáhajúcou organizovanou kriminalitou. A nanič boli školenia expertov americkej FBI, ktorí nás prišli varovať pred možným prílevom novej kriminality a vytváraním zločineckých gangov vydieračov, výpalníkov, podvodníkov a rozličných iných zločincov. Takto vyškolených predstaviteľov štátu – súdov, prokuratúry a polície – čoskoro na to majitelia novej politickej moci a patentu na rozum jednoducho prepustili. Došlo to tak ďaleko, že najrozhľadenejší z kriminálnikov veľkého štýlu ochotne podporovali paušálnu likvidáciu celého imunitného aparátu štátu a nežní revolucionári nadšene plnili ich najtajnejšie priania. Keby chcel niekto predstaviť revolúciu ako začiatok chaosu a teroru strachu z bezhraničnej kriminality, nemohol by si počínať lepšie.

Vďaka Havlovej amnestii sa na slobodu dostali všetci budúci mafiánski bossovia na Slovensku – „Tuti“ Daniš, Róbert Holub, Tibor „Joe“ Pápay, Milan „Gorila“ Holáň a za mafiánskych pešiakov Jozef Štefan, Rudolf „Kišcine“ Hodosi a ďalší. Extra amnestiu udelil vďaka intervencie zaumných krasoľubov aj najvýkonnejšiemu nájomnému vrahovi mafie Jozefovi „Potkanovi“ Roháčovi, dnes dvojnásobne (na Slovensku aj v Maďarsku) odsúdenému na doživotie. Ale Havel vypustil medzi nás aj ťažkých zločincov a vrahov, ako napríklad Ladislava A. V Maďarsku bol odsúdený na trest smrti, ktorý mu bol neskôr znížený na doživotie a bol presunutý na Slovensko. Tu vďaka Havlovej amnestii vyšiel z väzenia úplne! Na Havlovu amnestiu sa dostali na slobodu aj vrahovia študentky Cervanovej. Neholucionár Havel poslal jediným podpisom na slobodu aj Jána Molnára odsúdeného za vraždu. Už pár mesiacov na to s podobným grázlom Ľuborom Masárom šokovali celú slovenskú aj rakúsku verejnosť, keď na parkovisku diaľnice A-25 v smere Wales-Linz v Rakúsku znásilnili a potom zavraždili Holanďanku Gabriellu Widdershovenovú-Groenovú a ťažko zranili jej manžela Antonia J. Widdershovena. A to len preto, že im ukradli Ford-Tranzit, aby pohodlnejšie páchali aj ďalšie trestné činy. Tí všetci, a mnohí ďalší, boli „drazí přátelé“ okázalého humanistu Václava Havla.

Jeho masová amnestia spôsobila, že desaťtisíce kriminálnikov (ako zdôraznil aj Miloš Zeman vo svojich pamätiach) zaplavili krajinu a nasledovná vlna zločinnosti stála do tridsať ľudských životov vrátane detí. Príkladom by mohlo byť malé dievčatko, ktoré na nemocničnom lôžku pohlavne zneužil a zabil opitý amnestovaný deviant v úlohe nemocničného pomocníka. Keď rodičia tejto obete navštívili Havla so žiadosťou o trest smrti pre páchateľa, ten sa ohradil, že ako humanista je zásadne proti absolútnemu trestu.

Ďalším príkladom Havlom amnestovaného zločinca bol Jiří Šouta z Ostravy, ktorého v roku 1982 Krajský súd v Ostrave odsúdil za vraždu na 14 rokov, ale vďaka amnestii si odsedel necelé dve tretiny. Rok po Havlovej amnestii v skorých ranných hodinách 4. februára 1991 na prízemí budovy Obvodného veliteľstva Policajného zboru Bratislava IV nožom dobodal službukonajúceho príslušníka PZ poručíka M. Až Mestský súd v Bratislave ukončil Šoutovu zločineckú kariéru, keď ho 13. septembra 1991 odsúdil na doživotie.

V štúdii „Organizovaný zločin na území Slovenskej republiky, jeho vznik, vývojové fázy, formy a aktuálny stav“ vypracovanej pracovníkmi Generálnej prokuratúry SR pod vedením  JUDr. Evy Mišíkovej sa píše: „Dôsledkom tzv. Havlovej amnestie bolo, že na slobodu sa dostali aj zločinci odsúdení za veľmi závažnú ekonomickú a násilnú trestnosť. Prirodzeným následkom bolo, že po prepustení rozhodujúca väčšina z nich pokračovala v kriminálnych aktivitách aj v rámci organizovaného zločinu…“

Ak sa vôbec niekedy niekto trúfol Havla opýtať na jeho absurdnú amnestiu, odbil to neoveriteľným tvrdením, že mala „len“ štvorpercentný vplyv na kriminalitu. No, ďakujem pekne. V roku 1989 bol počet registrovaných trestných činov len na Slovensku 46 000. Štyri percentá (ak by sme uverili Havlovi, ale Česká televízia v roku 2010 uviedla, že amnestovaní sa na kriminalite v roku 1990 podieľali až deviatimi percentami) predstavujú 1 840 trestných činov. V celom Československu to teda aj podľa Havla malo byť až viac ako 5 500 zbytočných tráum z majetkových, fyzických i psychických následkov obetí zločincov vypustených z reťaze ako divé zvery. A treba zdôrazniť, že čo len jeden taký nadbytočný zločin je priveľa, ak je to vďaka roznežnenému prezidentovi s ambíciami absurdného dramatika. V skutočnosti počet registrovaných trestných činov do roku 1993 vzrástol na Slovensku na vyše 146 000, čiže od amnestie viac ako trojnásobne. Kriminalita vďaka premene absurdného dramatika na prezidenta absurdných gest dosiahla také rozmery, že policajné hliadky museli byť posilňované vojakmi so samopalmi. Krajina sa z tejto vlny kriminality spamätáva dodnes a pre mnohých občanov to bol prvý signál, čo môžu čakať od vlády intelektuálov.

Jediný skutočný odkaz dejinám od Václava Havla je ten, že frustrovaným (v slávnom rode mu patrila rola nímanda) absurdným dramatikom sa nikdy nemá dávať moc do rúk. Zvlášť, keď sú po nej tak hladoví ako Havel, ktorý síce bojoval proti komunistom, ale za prezidenta sa nimi (tými istými, čo ho dali opakovane do basy) nechal zvoliť a za prvého „demokratického“ premiéra pretlačil komunistu Čalfu, autora „obuškového zákona“. A hoci hlásal „život v pravde“, klamal o tom, že prezidentovať bude len do prvých slobodných volieb. Havel len rozmnožil zástup intelektuálov (verne opísaných v rovnomennej kniha Paula Johnsona), ktorí zamatovo-plyšovo teoretizovali, ale v praxi šli hladovo po moci a pochybnej sláve. Stručne to vyjadril jeden zo skalných chartistov (mimochodom, Havel pri chlebíčkoch a víne Chartu 77 pohotovo po roku 1989 rozpustil, aby nebola jeho živou výčitkou, že demokracii vlastne vôbec nerozumie, veď na Hrade sa správal ako monarcha) vyjadril sloganom „Vašku, si prase!“