Gustáv Murín

Prednedávnom sme zažili prvý pohreb slovenského prezidenta. Rozumiem porekadlu „o mŕtvych len dobré“. Ale ak sa rečníci na tomto prvom štátnom pohrebe domáhali pravdy, tak by sme im mali vyhovieť. Oni, pochopiteľne, mysleli pravdu o únose syna Michala Kováča st., ako prezidenta. Tento odsúdeniahodný štátny akt terorizmu však nevznikol len tak, bez príčiny. A s amnestiami to nie je na vinenie len jednej strany. O tom všetkom sa píše v najnovšej knihe Mafiáni I.: sýkorovci – Sýkorky:

Sýkorky

„Hneď na úvod treba ujasniť, že Michal Kováč ml. nebol žiadne neviniatko. Figuroval spolu s Mariánom Kočnerom a Martinom Syčom-Milým v kauze Technopol tak, že bol na naňho vydaný nemeckou prokuratúrou aj medzinárodný zatykač. Išlo o dohodu medzi Kováčom st., ktorý mal zneužiť svoje postavenie predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR, aby s vedením Technopolu dojednal výhodné podmienky pre obchody svojho syna. Na niečo také nemohli pristúpiť len tak, ale pod tlakom. Jedno z vysvetlení (údajne aj zdokumentované a zverejnené v diskusii k článku v Novom Čase zo 7. 1. 2013) znie: ´…Samozrejme, že Michal Kováč ml. a spol. robili obchody, ktoré boli podozrivé. Jeden z týchto obchodov bol navrhnutý aj Technopolu, pričom referenti Technopolu ho zamietli. Vedeli, že pôjde o nezákonný obchod a tento obchod sa neuskutočnil. Po tomto rozhodnutí však došlo k devalvácii československej koruny. Technopol ako organizácia zahraničného obchodu mal preto veľké straty a na vyrovnanie týchto strát potrebovali, aby z federálnych fondov prišli čo najskôr peniaze a mohli tieto straty sanovať. O pomoc požiadali predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča staršieho. Ten navštívil generálneho riaditeľa Technopolu a dohodli sa, že zabezpečí prenos týchto prostriedkov, ak Technopol urobí obchod s jeho synom podľa pravidiel určovaných jeho synom. To sa aj stalo…´

Výsledkom bol nezákonný obchod, vlastne podvod, s odhadovanou škodou 2,3 milióna dolárov (cca 1,83 mil. eur). Takto celú transakciu opísal poslanec J. Cuper vo svojej interpelácii z dňa 25. 5. 2005 v NR SR, pričom podľa jeho slov citoval z textu milosti samotného prezidenta Kováča st., kde o svojom synovi podľa Cupera oficiálne uvádza: ´Martin S.-M. a Michal K. spoločne s Mariánom K. v mesiaci december 1991 navštívili Petra K. v Mníchove v Spolkovej republike Nemecko, keď ho prehovorili na účasť na spáchaní podvodu voči akciovej spoločnosti Technopol Bratislava tak, že po vysvetlení, ako sa podvod uskutoční, mu vyvrátili jeho obavy z nereálnosti tohto fiktívneho obchodu prostredníctvom faxov s poukazom na to, že v akciovej spoločnosti Technopol Bratislava majú známeho človeka, ktorý je do celej veci zapojený a zabezpečí preplatenie fiktívneho tovaru cez Česko-slovenskú obchodnú banku, pobočka Bratislava. Pod vplyvom tohto stretnutia sa Peter K. rozhodol zúčastniť sa na spáchaní podvodu a v čase od 1. 2. 1992 do 5. 5. 1992 spoločne s Mariánom K. a Rudolfom van der W. zrealizovali podvodný dovoz neexistujúcich textílií v hodnote 2 308 902 USD z Holandska od firmy Introcommerce Inc. pre akciovú spoločnosť Technopol Bratislava, čím jej spôsobili škodu v sume 69 mil. Sk. Uvedenú podvodne vylákanú sumu vyše 2 mil. dolárov od akciovej spoločnosti Technopol Bratislava si rozdelili Rudolf van der W., Peter K., Marián K., Martin S.-M. a Michal K. podľa vopred pripraveného plánu.´

Na Slovensku za tento čin však nemohol byť stíhaný, pretože otec Kováč sa medzičasom stal prezidentom SR a udelil vlastnému synovi a jeho podareným kamarátom amnestiu. Ale  v bavorskom Mníchove Kováča ml. s kumpánmi súdiť mohli, lebo za tento podvod ostali dlžní veľkú sumu na daniach. A navyše tam vraj zavážilo svedectvo osoby menom Chylo-Pták. Treba pripomenúť, že Mečiar bol na úrovni Nemecka odmietaný, ale mal dobré vzťahy s Bavorskom, takže to bola vhodná pôda na úder proti prezidentovi Kováčovi. Veď odporovať Mečiarovi sa vtedy rovnalo zrade, ktorá sa neodpúšťa. A tak zrejme vznikol nápad zneužiť najzraniteľnejšie miesto Kováča st. a dostať hoci aj násilím jeho syna pred súd v Nemecku.

…

Prípad nabral politické rozmery, a tak hoci Rakúšania podľa medzinárodného zatykača posadili Kováča ml. do väzby, nakoniec ho do Nemecka nevydali, ale prepustili na kauciu jeden milión rakúskych šilingov (tie neskôr prepadli v prospech Nemecka!!!). Táto platba Kováčom st. mala však nečakanú súdnu dohru. Keď sa ho rakúski novinári pýtali, odkiaľ má takú veľkú sumu peňazí, ukázal v televízii dokument tvrdiac, že je to dedičstvo po jeho nebohom strýkovi. Lenže istí František Labus a Mária Svitanová v tejto televíznej reportáži mali poznať, že ide o ich vlastný dokument, ktorý Michalovi Kováčovi odovzdali v roku 1982. Ich teta pani Margita sa podľa údajov zverejnených na internete Vladimírom Pavlíkom mala Michalovi Kováčovi zdôveriť, že majú kvôli prenasledovaniu komunistickým režimom problém výberu tých peňazí a poprosila o pomoc, keďže on pracuje v banke. Po odovzdaní všetkých dokumentov ku kontu (rodné listy, úmrtné listy a pod.) však pani Margita Juráčková zomrela, čo podľa Vladimíra Pavlíka využil Michal Kováč st. – a ´miesto provízie si ponechal celú sumu peňazí´. V roku 1999 začala v tejto kauze konať aj polícia a podľa Pavlíka celý prípad úspešne zdokumentovala. Po dlhých ťahaniciach sa dokonca podarilo Michala Kováča dostať pred súd, no ten sa tam podľa Pavlíka dostavil až na štvrtú výzvu, keď mu hrozila pokuta a predvedenie. Pani Svitanová sa neustále na súdoch pýtala, ako je to možné, že ona ako dôchodkyňa a pán Labus ako dôchodca prichádzali na súdy až z východného Slovenska, ale Kováč st. s osobným šoférom a autom platenými daňovými poplatníkmi, sa nevie dostaviť na súd, ktorý je vzdialený len niekoľko ulíc od jeho bydliska. Vladimír Pavlík v rozsiahlom dokumente cituje časť z jedného z rozsudkov, konkrétne sudcu JUDr. Romana Bolebrucha Okresného súdu Bratislava IV z 15. novembra 2005 pod č. 20C 214/02-54 (správna spisová značka je 20C/214/2002).

Na základe Zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám existenciu tohto sporu potvrdil oficiálne aj príslušný Okresný súd Bratislava IV odpoveďou pani predsedníčky z dňa 2. 9. 2016. Vladimír Pavlík sľubuje v ďalších pokračovaniach zverejniť výsledok tejto kauzy, ale v ďalších dvoch častiach len opakuje a dopĺňa už povedané. Takže sa od neho už nedozvieme, že Krajský súd celú vec vrátil späť na prvostupňový súd na ďalšie konanie. Súbežne s Pavlíkom prvú časť tejto správy uverejňuje na internete aj Stano Mlynár. Tiež bez výsledku uvedeného sporu. To na jednej strane znižuje dôveryhodnosť takejto správy, na druhej je v nej priveľa detailov, ktoré si ťažko niekto mohol vymyslieť. Preto zrejme tento súdny spor v otvorenom liste Michalovi Kováčovi st. z dňa 25.8.2010 spomína aj František Bednár za Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov slovami: „Vážený pán Kováč, prešli sme peklom komunistických väzníc a spoznali, čo je to lámanie charakterov, zrada a podlosť. Máme dostatok životných skúseností, aby sme rozoznali, či je hodnoverný list zúfalej prostej ženy, ktorá ak niečo vlastní, tak len čistú a jednoduchú vieru v Božiu spravodlivosť, alebo slovo človeka, ktorého podpis je na pochybnej faktúre, človeka, ktorý vypláca miliónové kaucie a zneužíva prezidentskú právomoc na zakrývanie skutkov svojho syna.“

Čo sa týka ´pochybnej faktúry´ ide o kuriozitu v dejinách politických strán na Slovensku, keď dňa 12. (resp. 31.?) 12. 1991 Kováč st. ako podpredseda HZDS a Lexa ml. ako vedúci kancelárie HZDS spoločne vystavili faktúru nechvalne známemu protežantovi HZDS a majiteľovi pivovaru Urpín, Pavlovi Čupkovi, na neuveriteľných 2 136 000 Kčs (pribl.70 900 eur) za ´…spracovanie projektu na odbyt piva a za sprostredkovanie predaja piva a nealkoholických nápojov´??? Vládna politická strana a pivo? V prípade HZDS bolo asi všetko možné, ale znie to nemožne v súvislosti s neskorším prezidentom SR, Michalom Kováčom st., ktorý by mal byť z titulu svojej funkcie prirodzenou morálnou autoritou.

…

Ostáva teda na čitateľovi, či spochybneniu pôvodu peňazí na kauciu Kováča ml. uverí, alebo nie. Podľa TASR sumu v prepočte tri milióny korún (cca 100 tisíc eur) si bývalý prezident Kováč požičal od amerického podnikateľa slovenského pôvodu Lea Danihelsa, čo je logickejšie. Tretie vysvetlenie je v tom, že by Kováč st. nikdy nevybral na uvedené doklady cudzích ľudí peniaze, ale v stave núdze tie doklady použil, aby neprivádzal do rozpakov skutočného donátora na kauciu pre jeho syna. V tom prípade by sa ale iste ľahko dohodol so skutočnými dedičmi a vec by neskončila na súde. Isté je teda len to, že to nebola jediná nejasná vec v celej záležitosti.

Kováč ml. imúnny

   Mladý Kováč to nemá ľahké. Namočený do megapodvodu v Nemecku. Unesený z vlastnej krajiny zrejme tajnou službou tejto krajiny. Čo s ním? Prišla nová politická garnitúra a z jeho otca (nehľadiac na vyššieuvedené pochybné čachre s financiami) sa stal hrdina demokracie. Syna teda „upratali“ na post diplomata, hoci na to nemal najmenšiu prípravu. Ale veď, buďme veľkorysí, dajme mladému človeku šancu. Lenže – Kováč mladší odchádza na svoj prvý zahraničný post ako vedúci konzulárneho oddelenia nášho Veľvyslanectva v Indii rovno doprostred škandálu, do ktorého je zapletený veľvyslanec Dr. Ladislav Volko. Tento tiež ne-diplomat (vyštudoval sociológiu a pracoval v Slovenskom filmovom ústave ako vedúci odboru výskumu a práce s filmom, a tiež ako šéfredaktor revue Film a divadlo, ktorá s ním aj skrachovala) sa stal predmetom protestu Ministerstva zahraničných vecí Rakúskej republiky adresovanému nielen na naše Ministerstvo vnútra, ale aj do Bruselu. Ako uvádza SME: „Takmer tristo indických občanov dostalo v auguste 2000 vstupné vízum na Slovensko na základe výnimky, o ktorej rozhodol veľvyslanec SR v Indii Ladislav Volko. Od nasledujúceho mesiaca Volkovi ministerstvo zahraničných vecí právomoc rozhodovať o výnimke odňalo. Impulzom na odobratie Volkovej právomoci udeľovať víza mala byť oficiálna sťažnosť Rakúska na zvyšujúci sa počet ilegálnych migrantov z Indie, ktorí do alpskej republiky prechádzali cez zelenú hranicu zo Slovenska… Slovenská ambasáda v Naí Dillí pritom od začiatku roka 2000 prideľovala približne 30 až 60 víz mesačne. Zdroje z rezortu zahraničných vecí potvrdili, že väčšinu víz i v týchto prípadoch udeľoval veľvyslanec Volko. Poplatok za vybavenie víza sa pritom podľa diplomatických zdrojov na indickom čiernom trhu  pohybuje od 500 do 1000 USD.“ Napríklad v máji 2000 dostalo vstupné vízum na Slovensko rekordných 201 osôb. Väčšinu opäť vybavil Volko, keď víza pridelil 185 občanom Indie. Kováč ml. prichádza do Nai Dillí v auguste 2000, teda už vo chvíli, keď záležitosti s vízami (ktoré on dostáva na starosť) rieši Ministerstvo zahraničných vecí v Bratislave a k 1. septembru 2000 berie veľvyslancovi Volkovi právo udeľovať mimoriadne víza. Radikálne sa zmenili pravidlá, víza sa začali číslovať, a každý mesiac bola poslaná správa o udelených vízach do celého Schengenského priestoru.

   Toto bolo prvé a aj posledné pôsobenie L. Volka na poste veľvyslanca, odvolaného Uznesením vlády SR č. 591 zo 16. júna 2004. Krátko na to končí aj na MZV SR, a teda v diplomacii vôbec. Naopak Kováč ml. pokračuje a postupuje, až sa dostáva na post takmer-veľvyslanca na Tajvane, teda presnejšie stáva sa vedúcim Slovenského ekonomického a kultúrneho úradu v Taipei. Konečne sám sebe pánom a bez priameho dozoru. A hop, nový medzinárodný škandál. V lete 2015 sa stáva významnou postavou kauzy ohľadne kontraktu, ktorý za jeho prítomnosti podpísala renomovaná slovenská firma Chirana Group s (ako neskôr vysvitne najavo) fantómovou firmou Zodic Light World Technology. Jej majiteľ Lo Hsu-liang, ktorého miestne úrady zatkli, vytváraním takýchto dôveryhodných a nádejných kontaktov navnadil investorov, ktorí podľa obžaloby mali prísť o viac ako 30 miliónov eur. Kováč ml. vystupuje v prípade ako svedok, ktorého sa naše ministerstvo plne zastáva: ´…keďže v uvedenom vzťahu náš úrad v Taipei nevystupoval ako zmluvná strana, ba ani ako sprostredkovateľ, nebolo jeho povinnosťou overovať legitimitu jednotlivých subjektov, a ani o to nebol žiadnou zo strán požiadaný.´ Problémom je skôr to, že podvodníci obvykle bývajú štedrí, ak potrebujú zástupcu dôveryhodného štátu, či iného subjektu, na krytie svojich zločineckých plánov. Toto však zrejme nie je predmetom vyšetrovania.“

   S odkazom na vyššieuvedené fakty a z nich vyplývajúce pochybnosti, nemienim osobu nášho prvého prezidenta škandalizovať, ale poľudštiť. Lebo evidentne aj on robil chyby, ktorých by sa prezident nemal dopúšťať. On spustil zlozvyk samo-amnestií. A ak niekto volá po zrušení Mečiarových amnestií, mal by jedným dychom trvať aj na zrušení tej „otcovskej“, ktorá je hanebným precedensom rodinkárstva vo veľmi krátkej tradícii nášho prezidentského úradu. Treba o tom hovoriť aj preto, aby sme pochopili, že v politike neexistujú len „dobrí“ a „zlí“ chlapci, ale že aj tí „dobrí“ chlapci majú svoju históriu, o ktorej by sme mali vedieť.

Aj o tom je najnovšia kniha Mafiáni I.: Sýkorovci – sýkorky.