Ako zmapoval aj televízny seriál dokumentov v RTVS s názvom Mafiáni, ktorého vždy dva diely v repríze bežia každý štvrtok, na východnom Slovensku došlo aj na násilnú smrť vyšetrovateľa. A Holubova banda bola pri tom. Takto o tom píše sám Holub vo svojom tajnom denníku:
Mŕtvy v Evelyne
Ako to býva v takomto podniku, občas sú problémy s niektorými zákazníkmi. Ale toto bol mega-problém:
V 96. mi volal Števo F., že tu v bordeli čaká na mňa jeden policajt, ktorý je už pijany. Tak som to ignoroval, nemal som chuť ani náladu ísť za ním do bordelu, lebo tam mal prísť druhý policajt. Lenže Števo volal znovu, že ten policajt má zbraň položenú na bare a dievčatá sa boja.
Ja som povedal: „Števo, daj mu piť, daj mu dievča a nech ide preč.“
No on ten policajt si nedal pokoj a chcel tam strieľať, tak už som tam dakedy nad ranom išiel.
Po ceste som volal Poťa, ktorý býva 200-300 metrov od bordelu, že nech ma čaká pred bordelom, že o 5 minút som tam. Bol so mnou aj Laci Badó.
Ja som vošiel dnu a pozdravil som pijaneho policajta, no nedalo sa s ním rozprávať. Provokoval ma a stále sa vyhrážal, že on je policajt a že ma môže streliť. Tak som ho vytiahol na chodbu, zbil som ho a pred vchodom on spadol. Ja som ho ešte dvihol a on zase na mňa mieril. Tu som mu zobral pištoľ, ale on stále sa vyhrážal, že nás dá všetkých pozatvárať.
Zbil som ho a ešte ja som si sám strelil do nohy s jeho rukou. Badó mu rozbil črepník na hlave. Badó spolu s Poťom naložili policajta do auta a na všetko ostatné už bolo neskoro. Policajt nabral stĺp a zomrel.
V skutočnosti Holub policajta zle kopol rovno na srdce a ten odpadol. Snaživý Badó mu navrch ešte rozbil hlavu kvetináčom. Vzápätí nastala hektická maskovacia akcia. Vymysleli legendu a privolaní Kolárik so Šanim ju realizovali. Mŕtvole do úst naliali ďalší tvrdý alkohol. Potom ju posadili na sedadlo spolujazdca vedľa šoféra. Zozadu ju vraj pridržiaval Kolárik. Policajtov Golf šoféroval Šani a v rýchlosti 30-40 kilometrov za hodinu s ňou narazil na ceste z bordelu do najbližšieho stĺpu. Potom premiestnili mŕtvolu za volant a zavolali policajnú hliadku. Holub sa poistil ešte tým, že sa sám postrelil do nohy služobnou zbraňou policajta kvôli dôveryhodnosti, že konal v sebaobrane.
Milan Reichel o tom neskôr autorovi tejto knihy povedal:
Keď sa stalo to v Evelyne, bol som aj s kamarátom a dvomi dievčatami v saune. Volala mi Mariena, plakala, že Róberta postrelili. Hneď som skočil do auta a šiel za ním. Našiel som ho v nemocnici a on mi pošepkal do ucha, lebo sa bál odposluchu, čo sa stalo.
Všetko malo vyzerať tak, že mŕtvy policajt Holuba sám napadol, a ten sa len bránil. Policajt sa skrátka v Evelyne opil a začal byť agresívny, až to skončilo výstrelom a zranením majiteľa bordelu. Potom opitý policajt sadol za volant a skončil pri najbližšom strome.
Déja vú – už raz videné
Túto kryciu legendu si holubovci nemuseli veľmi vymýšľať. Išli podľa scenára, ktorý sa tu už v apríli 1996 skutočne odohral, a ktorého aktérom bol Kolárik a opitý kriminalista. Takto to opisuje redaktor Košického Korzáru: „…spočiatku nik z návštevníkov penziónu nepredpokladal, čo sa nad ránom zomelie. V bare popíjalo niekoľko mužov svoje obľúbené drinky a pár dievčat čakalo na posledných kunčaftov…“ Až sa zjavil Kolárik so štyrmi kumpánmi. A ako na potvoru, narazil na chlapa, ktorý mu pred časom povedal, že je na neho vydaný zatykač a vyzýval Kolárika, aby ušiel z Košíc. Kolárik: „No ja som si zistil, že to nie je pravda. Preto som sa toho muža opýtal, ako sa volá a čo robí. Nepredstavil sa, no ukázal mi odznak kriminálnej služby. Nechal som ho tak, no asi po dvoch hodinách som ho zavolal von. Zaujímalo ma, prečo sa mi vyhrážal zatykačom, keď to nie je pravda. Tiež som mu pohrozil, že to oznámim jeho šéfovi.“ Kriminalista Marián M. sa vraj zľakol a začal vysvetľovať, že si ho s niekým poplietol a prehovárať Kolárika, aby nič neoznamoval, lebo bude mať v zamestnaní problémy. Kolárik však trval na tom, že to oznámi a vrátil sa dnu. Kriminalista pokračoval v pití a nevyberal si veľmi – dve čierne pivá, červené víno i šampanské. A pod vplyvom toľkej energie sa rozhodol, že si zastrieľa. Čo je, mimochodom, potešením nejedného policajta, ibaže tí chytrejší to robia na strelnici. A tu urobil Kolárik chybu, vstal od baru a šiel to riešiť (Košický Korzár): „Vtedy som zbadal toho policajta, ako v rukách drží pištoľ a kričí, aby si všetci ľahli na zem. Opýtal som sa ho, čo vystrája, no on vystrelil niekam do steny. Urobil som jeden krok k nemu, a vtedy znovu vystrelil. Zasiahol ma do pravého lýtka a ja som spadol.“
Marián M. ešte raz vystrelil, tentoraz nikoho nezasiahol. Keď mu došlo, čo urobil, sám odhodil zbraň, ľahol si s rukami za hlavou a vyzval ostatných, aby zavolali políciu. Zakrátko pred Evelynom parkovalo vyše pol tucta áut s majákmi, medzi nimi i záchranka, ktorá odviezla Kolárika do nemocnice.
Prebehol súd a Marián M. vyfasoval dvojročný trest podmienečne s odkladom na štyri roky. Už pred tým ho prepustili z kriminálnej služby. Z pohľadu dneška zábavná, z pohľadu vtedajšej situácie naopak typická je reakcia Kolárika na ponuku Mariána M. finančne ho odškodniť. Vyhlásil pred súdom: „Beriem to tak, akoby sa nič nestalo a nežiadam ani náhradu škody. Keby mi mal všetko vrátiť, nesplatil by to za 40 rokov. Veď len jedna zdravotná dovolenka v Dominikánskej republike ma vyšla na 300-tisíc.“ No, nie každý sa liečil vtedy tak ďaleko a tak draho…
Slovenské porekadlo hovorí, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Po násilnej smrti mladého vyšetrovateľa v Evelyne bol akurát Badó na dvanásť hodín zadržaný. Patologická správa bola tri krát pozmenená. Zafungoval aj Poťo, ako dobrý, bezúhonný svedok. Holub za tento zločin na príslušníkovi polície nebol ani len obvinený. Taká mocná bola vraj ochrana nad ním…
Viac v knihe, ktorá práve vychádza: tajný denník mafiána – RÓBERT HOLUB.
Celá debata | RSS tejto debaty