Gustáv Murín

Zdroj: Verejne dostupný archív TASR.

Najskôr prišli ako osloboditelia a v tento deň ako okupanti. Dnes z nich robí propaganda v službách amerických oligarchov zasa raz strašiaka.

Mal som výnimočnú možnosť zažiť toto výročie „bratskej“ okupácie“ v Spojených štátoch.

Stojí to za pripomenutie:

August, 21, 1968 v Amerike

Celú noc prelietavali nad nami lietadlá. Mal som necelých desať rokov a žiadnu potuchu o politike, ale vedel som, že niečo nie je v poriadku. Ak nad horskou dedinkou na konci sveta, teda na Orave, prelietavajú vlny lietadiel, niečo sa deje. Keď je na Orave búrka, ľudia sa uprostred noci zídu pri zapálenej sviečke a čakajú. V horách vie byť búrka zlá. Videl som vysokou trávou orámované siluety vypálených dreveníc a viem, že keď tu udrie blesk, ide o život. V tú noc hrmelo od motorov lietadiel, ale blesk neudrel.

„Prší a venku se setmělo,

toto noc nebude krátká…“

Ráno sa dospelí tvárili vážne, plán však ostával nezmenený – je koniec prázdnin u babky, ide sa domov. A v tej chvíli, uprostred raňajok, vbehla do domu jedna z tiet našej rozvetvenej rodiny, ani nepozdravila a rovno vychrlila: „Nikam nechoďte! Ostaňte! Je VOJNA…!“

Mlčanlivé tváre dospelých sa o poznanie predĺžili, ale nikto nič nepovedal. Zapli televízor. Okamžite bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Obraz bol rušený a ledva sme rozpoznali slová hlásateľa: „Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky! Včera, dňa 20.8.1968 okolo 23 hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice…“ Babka ani nečakala kým dohovorí a hlasno vzdychla: „Len aby ženám bruchá nepárali…“ V tej chvíli nás, deti, vyhnali dospelí z miestnosti – hrať sa. Na čo sa môžete asi tak hrať, keď je vojna?! Sedeli sme v stodole na sene a mlčali. Potom to niekomu napadlo – prísaha. Prisahali sme tam v tej stodole na sene, že my, deti svojich utrápených rodičov budeme držať pospolu v každej možnej chvíli, ktorá príde. Aj keby ženám bruchá párali… Potom som vyhliadol malým okienkom von a uvidel susedu ako sa štverá do strmého kopca s obrovskou nošou čohosi. Keďže vyšla zo zadných dverí jediného miestneho obchodíku v údolí, pochopil som, že asi nakupovala. Len som nechápal, prečo sa tak ponáhľa, prečo sa tak vinovato obzerá a prečo toho nakúpila toľko. Potom nás zavolali dospelí späť a povedali, že aj keď je vojna, treba jesť. A tak sme dojedli raňajky. A potom sme čakali.

Čakali sme dvadsať rokov a veľa, priveľa sa za ten čas zmenilo. Hrmelo neustále, ale blesk neudrel. Našťastie. Našťastie prišla revolúcia a o trinásť rokov na to som si mohol vypočuť na konci sveta, teda v Oklahome, ako reční jeden z tých, kto pomohol skoncovať s celým tým nezmyslom. Gorbačov rečnil na miestnom basketbalovom štadióne pred zástupom profesorov miestnej Univerzity v talároch, pred študentmi i miestnymi občanmi. Tí poslední sa začali vytrácať ako prví. Rečnil pridlho a povedal len dva vtipy, aj to nepodarené. Potom si vyžiadal potlesk – lebo vraj už aj väčšie zhromaždenia mu zatlieskali, keď vyhlásil, že by sa Rusi a Američania mali milovať na večné časy a nikdy inak! Tak sme mu zatlieskali a šli radšej ku komusi na „party“. Gorbačov šiel na inú, ale nikomu z nás nechýbal. Ani po tých rokoch bez komunizmu neprestal byť slovníkom aj správaním aparátčikom.

Americká „party“ je skoro vždy o tom istom. Hostitelia nakúpia neuveriteľnú zásobu pitia a jedla. Ani tá chytrá suseda s nošou by to všetko naraz neodniesla. Potom prídu hostia a nanosia toho navrch toľko, že by to tú chuderu chytrú pochovalo. Hostiteľ tentoraz porušil pravidlo a nenechal doviesť, ale ukuchtil sám – pizzu. Pred pizzou boli chipsy a salsa. Po pizze zmrzlina a jahody. Od piva sme prešli na čílske červené víno. Potom sa niektorí zdvihli a prešli do vedľajšej miestnosti, kde horela len sviečka a kadidlo. Zavolali aj mňa. Dali si tú námahu, že mi vysvetlili o čo ide. Fajčili marišku zo zvláštnej mariškovej fajky. Po pár šlukoch začali ostatní odpadávať. Hostiteľova žena ležala na koberci a tvrdila, že je „high“. Všetci sa postupne hlásili k tomu, že aj oni sú „high“. Nič zvláštne som však na nich nevypozoroval. Ani na sebe. A tak som tú mariškovú fajku dofajčil sám. Bez mimoriadneho efektu, len aby nehorela nadarmo.

Americká „party“ má skoro vždy rovnaký priebeh. Ktosi pustí na plné pecky hudbu. Rozumná debata je nemožná, koniec-koncov ani nijako zvlášť žiadaná. Oni sa nezvyknú pýtať. Najmä nie na nič vážne, či zásadné. Ani cudzincov. Vždy sa opýtajú „Ako sa máš?“ a na odpoveď nečakajú. Popíjali sme, hostia a hostitelia čosi bujaro pokrikovali, potom hrali karty a hostiteľovi napadlo (veľká myšlienka!), že si z výletu do Čiech doniesol knihu a tak mi ju strčil do ruky. Bol to „Týdeník 1968“ Jiřího Koláře. Zaujalo ma to – koláže a komentáre z takého pamätného roku! Listoval som, listoval, až som zákonite musel otvoriť tú stránku, kde stálo čierne na bielom: „Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky! Včera, dňa 20.8.1968 okolo 23 hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu… a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády i prvého tajomníka ÚV KSČ a týchto orgánov.“ Dočítal som a vyskočil – vidíte, vidíte to, toto sme zažívali! Strkal som dvojstranu s tým historickým textom a Kolářovou kolážou pod nos kde komu, ale nevnímali ma. Veď boli „high“. Potom som si všimol, že z pohára červeného vína, ktorý som nemal kam odložiť, kvaplo čosi na koberec. Ten koberec bol ako mapa našich národov – samá škvrna. Pripadalo mi trápne pridávať ďalšie a tak som odložil knihu, našiel papierovú utierku, namočil a začal ten koberec drhnúť. Drhol som zo všetkých síl. Šlo to, ale nemalo to konca kraja. Ako som drhol pravou rukou, z pohára držaného v ľavej ruke mi odkvapkávali ďalšie kvapky červeného vína. Na pôvodne bielom koberci vyzerali ako kvapky krvi. A tá krv vyzerala neskutočne skutočne. Červené škvrny sa vpíjali do koberca. Kedykoľvek som zmazal poslednú kvapku, pribudli z pohára v mojej ľavej ruke ďalšie. Ešte stále som ten pohár nemal kam odložiť. Konečne si ma všimla hostiteľova žena. Veľkodušne mi zamávala z gauča, kam sa premiestnila z mariškovej seansy.

„Kašli na to, Gustav. That´s O.K.!“

Zábava pokračovala ďalej akoby sa nič nestalo.

A stalo sa?