Gustáv Murín

  V hektike týchto dní celkom zanikol jeden pozoruhodný a zásadný spor. Vyvolala ho pesnička neveľmi známeho autora spievaná známym Elánistom Jožom Rážom. Volá sa „Johny paštekár“ a spôsobuje totálny zmätok v pojmoch. Nielen autor dosť biedneho textu, ale aj novinárka Felícia Boronkayová, ktorá „problému“ venovala dvojstranu v známom týždenníku, v tom majú totálny hokej. Obaja sa totiž nepochopiteľne domnievajú, že prezývkou „paštekár“ sa označujú dočasní pracujúci v Bratislave, po česky nazývaní „náplava“. Je to opačne.

Hanlivé označenie „paštekári“ dostali Bratislavčania, ktorí zvykli (a stále zvyknú) chodiť na neďaleké Záhorie na huby. No a keďže tam v lesoch blúdili celý deň, na svačinku si brali chleba a konzervy s paštikou. A niektoré tie konzervy sú v tých lesoch podnes. Samozrejme, že z toho neboli miestni nadšení. Preto tá nálepka.

Tí, z ktorých si robí srandu pesnička (ktorú beztak nemá kto počúvať, lebo bude na nepredajnom albume len pre súkromné potreby autora) zasa Bratislavčania prezývali sedláci, alebo vidláci.

To Jozef Golonka v tom má jasno a v rozhovore pre Plus 7 dní hneď aj mieri na podstatu problému: „Toto je neuveriteľné mesto! Celé je rozbité, dochádzajú sem ľudia do práce a hovoria starým Bratislavčanom, že sme paštikári. Prisťahovalci, ktorí v piatok sadnú do auta a zmiznú. A keď sa sem potom vrátia, robia bordel, nadávajú na mesto, ktoré im dáva robotu, a parkujú po chodníkoch. Videli ste pred Elyzejským palácom, že by tam niekto parkoval na chodníku?”

V čom je problém?

   Hneď skraja treba povedať, že Bratislava bola dlho typickým vnútrozemským prístavom. Takže sa tu usádzali ľudia z celého povodia Dunaja až od Čierneho mora a vytvárali pestrú zmesku Prešpurákov. Ale odkedy sa stal Prešporok Bratislavou ako hlavné mesto najskôr socialistického a potom samostatného Slovenska, je cieľom permanentných prisťahovaleckých vĺn zo všetkých kútov našej vlasti. Tak napríklad moji obaja rodičia prišli z malej dedinky Oravská Lesná. A stali sa významnou posilou, keďže mama bola pôrodnou asistentkou a v prvých rokoch na obytnom dome, kde sme bývali, bolo jej meno, aby ktokoľvek z obyvateľov mohol pribehnúť o pomoc, ak by meškala sanitka. A otec sa stal najskôr najmladším docentom a potom prvým profesorom botaniky Univerzity Komenského. Dodnes sa takíto prisťahovaní Bratislavčania stretávajú na krajanských plesoch – Záhorákov, Spišiakov či Oravčanov. Sú tu prínosom a je to tak dobre.

Vážny problém však spôsobujú tí, čo (podľa slov Golonku) prichádzajú do hlavného mesta ako prískočníci, len na jednej nohe. Tú druhú zabudli doma. A náš slávny hokejista dobre vystihol, že tam nechali aj celé srdce. Na víkend, či sviatky nielenže idú z Bratislavy domov, ale tak sa im cnie, že už vo vlaku nevydržia a domov volá dcéra mamičke, či mamička niektorému dieťaťu tak, že jedna pani mlela tak dlho už od okamihu, keď vlak opustil bratislavskú Hlavnú stanicu, že to ten mobil nevydržal a vybila sa mu batéria. Nekupujte si do vlaku z Bratislavy noviny, všetko sa dozviete vďaka týmto obetavým telefonistkám.

To by nebolo také zlé, keby sa práve títo prískočníci nestávali nočnou morou starostov bratislavských štvrtí. Dane tu neplatia, pomáhať nemajú záujem. Zato sa ale domáhajú parkovacích miest, služieb, škôlok a škôl pre svoje deti. Mesto, ktoré z princípu nemilujú, zo zásady kritizujú a nárokujú si niečo, na čo neprispievajú ani len centom.

Pred rokmi sa vzdal svojho postu čerstvo zvolený starosta Chorvátskeho Grobu neďaleko Bratislavy, keď zistil, že je v neriešiteľnej situácii – developeri stavajú, ako besní, ale celá infraštruktúra vrátane školskej je na obci, ktorá na to nemá prostriedky. A takzvaný „poplatok za rozvoj“ sa novo-príchodzím nechce platiť a odvolávajú sa voči nemu. Ale škôlky, obchody, služby, toho sa domáhajú vehementne.

Aké je riešenie?

   Ak sme na to doteraz nevedeli prísť sami, mali by sme sa porozhliadnuť za hranice. A práve tam som náhodou zásadné riešenie našiel. V Číne! Tam v tom má vláda jasno. Veď tiež čelí vlnám až masového sťahovania sa vidiečanov do miest. Ibaže pravidlá sú tu tvrdé. Kto nie je v danom meste trvalo prihlásený a neplatí tam dane – neexistuje. Nemá nárok na parkovacie miesto, nemá nárok na sociálne služby a nemá nárok ani na miesto pre dieťa v škôlke, či škole. Je to drastické, ale účinné.

Netvrdím, že toto je jediné riešenie. Ale veď so škôlkami sa to už fakticky deje. Mesto Šamorín odmieta deti z okolitých obcí, lebo pre ne nemá v škôlkach a základných školách miesta. A Bratislava má ten istý problém znásobený o prískočníkov. Takže je načase na nejaké to riešenie prísť, kým sa vidláci a paštekármi nezačnú o tie parkovacie miesta dohadovať ručne-stručne.