Gustáv Murín

Teraz, keď sa ukázalo, že sa rozbehol klasický scenár puču koordinovaného z prezidentského paláca a opozíčníci už slintajú po korytách získaných umelo vyvolanou krízou, vidíme jasne, že smrť mladého novinára a jeho priateľky už pre svoje ciele dostatočne využili, takže ich to viac nezaujíma. To je asi čas povedať si, ako to asi bolo.

Vopred upozorňujem, že nemám žiadne extra informácie z vyšetrovania, ani by som sa ich nikdy nepokúšal získať. Nepoznám teda žiadne iné fakty, než už boli zverejnené. Zato ale mám dlhoročné znalosti mafiánskych násilných činov nielen u nás (a tie z prostredia Talianska, Ruska, USA. Bulharska a Japonska som aj opísal už vo svojej prvej knihe na túto tému „Mafia v Bratislave“) a preto mi nedá neupozorniť na niekoľko závažných indícií. Tie vynikajú preto, že mafiáni nie sú žiadni myslitelia, radi idú osvedčenou stopou, preto je ich „modus operandi“ nemenný a tým pádom čitateľný. Mafiánska poprava teda obsahuje predvídateľný rituál a stabilné symboliky. Keby sa neopakovali, neboli by obeťami a verejnosťami rozpoznateľné. Tak na základe analógie s minulosťou, môžeme odčítať, čo sa asi stalo.

Prečo nie slovenská mafia?

   Aj vďaka tomuto premiérovi, tomuto odstupujúcemu ministrovi vnútra a tomuto prezidentovi Policajného zboru SR bol dovŕšený rozklad všetkých významnejších mafiánskych bánd na Slovensku. A nebyť exhibicionistu v sudcovskom talári, menom Harabin, tak by od nich už bol pokoj.

Z toho vyplýva, že nielenže tu nie je nikto, kto by takýto brutálny čin vykonal, ale najmä tu nie je nikto, koho by na takýto profesionálny výkon mohol niekto objednať.

Spôsob vykonania dvojnásobnej vraždy tiež nemá porovnateľný rukopis slovenskej mafie. Tá buď používala streľbu zo samopalov (viď Deák, Havaši, Hlavačka a i.), výbušninu (viď Tuti a Papas Danišovci, pokus u Žaluďa a i.), alebo streľbu z pištolí na vylákanom mieste (viď Holub, Šipoš a Potáč a i.) alebo výstrel z diaľky odstreľovačom (viď Žaluď, pokus u Gorilu a i.). Nikdy nie u niekoho doma.

Na zastavenie novinára mafiánskym spôsobom by teda volili najskôr zastrašovanie, potom bitku a až potom „zneškodnenie“ na verejnom mieste. Tie dva prvé kroky chýbajú. A na nové metódy nie je už koho nahovoriť.

Falošné stopy

   V rozjatrenej, až hysterickej atmosfére prvotného šoku, ktorý vyvolal hektickú činnosť polície si kde-kto skúšal prihriať polievočku.

Údajné machinácie na Najvyššom súde SR sú slepou uličkou. Veď jediný sudca tejto ustanovizne, ktorý bol podozrivý s úzkych kontaktov na mafiánskeho bossa, je istý Harabin, a aj to sa stalo pred cca 20 rokmi. A nech už je Harabin akýkoľvek egomaniak, takú hlúposť by nemal dôvod spraviť a ani by nespravil.

Drogová stopa je celkom mimo, keďže novinár sa touto problematikou bližšie nezaoberal.

Podnet na vraždu

   Pre mafiu je najhoršie, keď sa hovorí o konkrétnych jej členoch. Tým sú odpísaní. Mnohokrát som vo svojich knihách zdôrazňoval silu slova a úctu k našim novinárom z 90. rokov: „Máloktorá ľudská činnosť tak názorne ukazuje silu slova ako boj so silami podsvetia. Ničoho sa mafiáni tak neboja, ako keď začnú ľudia slobodne a bez strachu rozprávať. To je koniec ich moci založenej na zastrašovaní obyčajných, ale i úspešných a vplyvných občanov, politikov i predstaviteľov štátnej moci. V tomto smere išli novinári na Slovensku odvážne v prvej línii boja proti zločinu, často ešte predtým než zasiahol zákon.“

Lenže taká novinárska služba v prvej línii prináša vážne riziká. Tie poznali tí prví statoční medzi novinármi u nás, ktorých prácu opisujem vo svojich knihách: Palo Rýpal, Arpád Soltész, Ján Karásek, Peter Vavro, Zita Sujová a ďalší. Preto aj mnohí s touto profesiou skončili, Palo Rýpal zmizol. A, všimnite si, nikto pre to nešiel do ulíc!

Ján Kuciak patril už k novej generácii investigatívnych novinárov, ktorých neohrozovalo mečiarovské prepojenie mafiánov, politikov a tajnej služby. Aj preto si zrejme hroziace nebezpečenstvo nepripúšťal.

Prečo práve Kuciak?

   S odstupom času už to snáď môžeme povedať – Ján Kuciak bol neznámy novinár. Stačí, aby si každý, kto číta túto úvahu, spomenul, či o ňom niekedy pred osudným večerom počul. Ja sledujem pozorne všetky verejné zdroje ohľadne organizovaného zločinu, ale toto meno som nezachytil. Navyše písal na internetový portál, ktorého dosah je limitovaný. Písal o témach, ktoré prebrali aj ďaleko viditeľnejšie médiá. A ako konečne priznal (ale len v Čechách) jeho šéfredaktor, nikdy nepracoval inak, než s otvorenými zdrojmi a jeho smrť bola totálne nepredpovedateľná. Nemali ho prečo zavraždiť, lebo o kauzách na Východe sa už písalo bez najmenšej odozvy.

Téma prerastania kalábrijskej mafie do podnikania na východe Slovenska a čudné prepojenia až do kancelárie premiéra mali teda byť zrejme jeho prvým „sólo-kaprom“.

K tomu sa dostal zrejme vďaka dvom ďaleko skúsenejším kolegom, pokiaľ berieme do úvahy ich vlastné verejné vyjadrenia krátko po vražde. Ivan Mego práve v tom období odchádza z týždenníka „Plus 7 dní“, čo je veľká škoda, pretože patril  a patrí jednoznačne k špičke investigatívcov u nás. Mohol sa však v tej dobe zbavovať rozrobenej agendy, ktorú nemal možnosť aktuálne spracovať. Nicholson práve v tej dobe tiež ohlasuje svoj odchod zo Slovenska a rovnako môže v dobej vôli ponúkať svoje rozpracované témy iným. Obaja pracovali s informátormi a utajenými zdrojmi (aj keď Nicholson tak, že to vyvolávalo opakovane oprávnené pochybnosti a čudné udalosti okolo jeho osoby). Obaja teda ovládajú zásady bezpečnej práce v takomto prostredí. Kuciak, podľa vyjadrení z jeho redakcie, bol pravý opak – pracoval hlavne s otvorenými zdrojmi. Toto zrejme mal byť jeho prvý kontakt s investigatívou prvej línie. A je možné, že práve to sa mu stalo osudným.

Prečo to urobili?

   Kuciak, podľa všetkého neznalý takejto práce investigatívneho novinára, dával nevedomky signály, že je nebezpečný. Posielal otázky dokonca do Talianska, takže obavy tých, čo boli na východe Slovenska, sa nevdojak potvrdzovali priamo v centre kalábrijskej mafie.

A mal smolu, že bol prvý, kto to chcel naozaj zverejniť. Lebo také zverejnenie je prielomom v hradbe hlavnej mafiánskej činnosti – nenápadne, ale nekompromisne ovládať vyhliadnuté územie.

Páchateľov tlačil čas, lebo Ján Kuciak sa chystal dokončiť svoje pátranie na východe Slovenska už v najbližších dňoch. Preto zrejme spanikárili.

Rozhodujúcim a osudným mohlo byť prebehnutie informátora na druhú stranu. Na prvej tlačovke po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice sám Ivan Mego opisoval prípad (opísaný ním tiež v pripravovanej novej sérii TV dokumentov), kedy mu takýto informátor opísal šesť mafiánskych vrážd do detailov. A potom bol veľmi rozhorčený, že to novinár chce aj zverejniť. Mafiánskou chorobou je chválenkárstvo – je ale tiež súčasťou ich taktiky ohurovať svoje okolie a upevňovať si tým postavenie vo vlastnej bande aj celom podsvetí. Rovnako sa pôvodne rečný informátor mohol zľaknúť, že ak sa Kuciakov článok zverejní, postihnutí si ľahko domyslia, odkiaľ vietor fúka. Tak sa pravdepodobne šiel preventívne udať s logickou ponukou „nápravy“ svojej chyby tým, že pomôže novinára zastaviť. Ten mu zjavne dôveroval a preto ho mohol v neskorých večerných hodinách bez obáv vpustiť domov, čo by jeho skúsenejší kolegovia iste nikdy neurobili.

Na podnet informátora-prebehlíka potom už museli dotknutí mafiáni informovať základňu v Taliansku. A tam niektorý boss, neznalý situácie na Slovensku a zalarmovaný rovnakými informáciami zo zdrojov talianskej prokuratúry či polície, mohol vydať pokyn na vraždu. A vyslať zabijaka.

Prečo si to trúfli?

   Z neznalosti, hlúposti a podcenenia následkov. Naša verejnosť v drvivej väčšine neregistruje novinárčinu ako jedno z najnebezpečnejších povolaní na svete a novinárov, ako profesionálov s najkratšou priemernou dobou pôsobenia i prežitia. Keďže som desať rokov viedol WiPC komisiu Slovenského PEN Centra, viem, že:

• WiPC registruje aktuálne do 1000 živých prípadov ohrozenia novinárov a autorov obecne
• pritom len za rok 2017 bolo vo svete zavraždených 71 novinárov (viď Committee to Protect Journalists)
• od roku 1992 to bolo až 1889 zabitých či zavraždených novinárov (viď Committee to Protect Journalists)!
• v jedinej ruskej redakcii Novaja Gazeta doplatilo na svoje povolanie už šesť novinárov, medzi nimi slávna Ana Politkovskaja (ktorú som ešte na živo stretol na kongrese PEN v Moskve) ale aj Jurij Ščekočichin, veľmi prominentný člen redakcie a zároveň člen ruskej dumy.
• v súčasnosti je šesť talianskych novinárov pod stálou policajnou ochranou a desiatky sa sťažujú na vyhrážky mafie a kriminálnych živlov; svetoznámy Saviano, odkedy publikoval knihu Gomorra, žije už 12 rokov fakticky v úkryte, anonymne, pod policajnou ochranou (viď Reporters without borders)

Takže len v samotnom Taliansku je ohrozenie novinárov zo strany mafie tak bežné a opakovane brutálne potvrdené, že aktéri vraždy si vôbec neuvedomili, že práve táto dvojnásobná vražda vyvolá taký obrovský ohlas nielen na Slovensku, ale dokonca aj za hranicami. Ale už sme si povedali, že mafiáni nie sú práve myslitelia, konajú rutinne. A aj preto robia chyby…

Prečo to urobili práve takto?

   Mafiánska poprava je odkaz. Má svoje rituály a symboly. V tomto prípade ten odkaz znie:

• nebudete bezpeční ani doma
• doplatia na to aj vaši najbližší
• nezastavíme sa pred nikým, začíname novinárom

Toto je na Slovensku cudzí jazyk, na aký by si nikto z tunajších netrúfol.

Kto to urobil?

   Vzhľadom k analógiám s typickými mafiánskymi popravami mi to vychádza na skupinu troch páchateľov s presne vymedzenými úlohami. Podľa týchto úloh ich môžeme pomenovať kódovými menami – Stena, Volavka a Zabijak.

Stena – by mohol byť vodičom únikového vozidla a zároveň dávať pozor v aute pred domom, aby tých dvoch vnútri varoval v prípade nečakaných komplikácií. Pravdepodobne Talianmi najatý Slovák, čo sa vyznal v teréne.

Volavka – klasická úloha už mnohokrát vyskúšaná pri mafiánskych popravách. Má zabezpečiť prístup zabijaka k obeti bez toho, aby mala podozrenie. Nemusí nutne konať dobrovoľne a častokrát je druhý na rane, hneď po obeti. Pravdepodobne Talianmi najatý Slovák, ale vzhľadom k jeho úlohe a priebehu krvavého večera by mal aspoň trochu ovládať taliančinu.

Zabijak – profesionál najpravdepodobnejšie z dovozu. Mlčanlivý, presný, chladnokrvný. Je veľmi pravdepodobné, že na území Slovenska sa pohyboval len minimálne a len na niekoľko hodín nutných na vykonanie brutálnej dvojnásobnej vraždy. V tejto verzii činu to vychádza na Taliana, osvedčeného zabijaka niektorého z kalábrijských klanov.

P.S. Jedno si môžeme povedať už teraz. Z uvedených faktov vyplýva, že smrť novinára a jeho snúbenice bola len zámienkou pre rozpútanie umelej krízy proti vláde, ktorá priviedla Slovensko k doteraz nebývalej prosperite, uchránila náš spoločný majetok pred globálnymi koristníkmi a vydobyla nám uznanie a prestíž vo svete. Obviniť túto vládu zo spojenia s dvojnásobnou vraždou a nechuťou ju vyšetriť, je jednoducho politický hyenizmus. Ale veď vieme, že scenáre takýchto palácových prevratov idú aj cez mŕtvoly. Tak cynická je naša opozícia koordinovaná splátkovým prezidentom na diaľkové ovládanie?

To cinkanie kľúčmi na námestiach je umieračik slobodnej a nezávislej politike nášho štátu. Pod tlakom hystérie vyvolanej asi najväčšou politickou zberbou (s výnimkou mečiarovcov), akú sme tu kedy od roku 1989 mali, pácha Most-Híd politickú samovraždu v priamom prenose. Je to pod tlakom slniečkárskych diverzantov v politike ako sú Šebej (??!), či Žitňanská. Jednostrannosť komentárov a kritika až za absurdnú hranicu hlavnými médiami sprevádzala túto vládu od začiatku a stupňovala sa. Tento scenár poznáme aj z iných krajín, ktorých vlády sa znepáčili globalizačnej klike túžiacej po globálnej moci a ziskoch. To, že týždenník Trend a denníka SME (s prepojením na zahraničie a aj vplyvové zdroje ??!) odmietli reprodukovať vážne varovania premiéra tejto krajiny o takomto scenári je bezprecedentný útok na verejnú službu, ktorou by mali byť povinní. V tomto smere je smrť ešte vlastne len začínajúceho novinára a jeho snúbenice symbolická. Aj to sa hodilo (nech už bol vrahom ktokoľvek) do dlhodobo rozohranej politickej hry…