Gustáv Murín

O tom, že Černák píše pamäti, som vedel viac ako rok pred vydaním a to z jeho vlastného listu, kde ma označoval za niekoho, s kým by ju chcel písať. Chvalabohu si to rozmyslel, takže som ani nemusel odmietať a vôbec sa zaoberať týmto jeho „opusom“. Ale obracajú sa na mňa čitatelia, ako na niekoho, kto sa touto mafiánskou postavou zaoberal dosť dlho, a pýtajú sa, čo si o tom myslím. Odpoveď snáď stojí za zverejnenie, pretože ako takmer všetko okolo Černáka má rozmery XXXL s dôrazom na to X, teda extra, aj príčina, prečo začal písať, je svojím spôsobom pozoruhodná:

Černák mnohých prekvapuje svojou veľmi dobrou fyzickou a psychickou kondíciou po 18 rokoch strávených väčšinou na samotke. Treba zvlášť zdôrazniť, že samotka je najkrajnejší druh trestu (ktorému sa však nejako vehementne nebráni) a u odsúdených na doživotie sa časom prejavuje rapídny úpadok mentálnych schopností, takže majú nakoniec problém aj súvislo komunikovať. Ako je teda možné, že Černák je v tomto smere takmer svetový unikát? Určité vysvetlenie sa priam ponúka. Dá sa to totiž ozrejmiť aj tak, že si za ten čas vytvoril ochranný štít „hereckej role“. Je to vlastne istá forma cielenej schizofrénie, kedy si odsúdenec vytvára sám svoje druhé, iné, pochopiteľne lepšie „ja“. U odsúdených na smrť je to známa forma depersonalizácie, kedy odsúdený sám seba presvedčí, že zločin spáchal akýsi jeho dvojník a on je jeho „obeťou“. U Černáka je to podstatne jednoduchšie. On „hrá“ Černáka! Hrá ho tak, ako si on predstavuje, že by mal vyzerať mafiánsky „hrdina“, „muž cti“, pričom pochopiteľne opomína fakt, že slovenská mafia nikdy nemala žiadny kódex cti, ako u klasickej talianskej mafie, a on sám sa ňou neriadi. Černák sa rád vidí ako „chlap, čo ostáva chlapom“ aj v najťažších chvíľach a čo si nado všetko ctí „mafiánsku česť“. Ale fakty hovoria o opaku. Veď aká je to česť, keď on teraz udáva nielen tých, čo svedčili proti nemu, ale aj tých, ktorí proti nemu nikdy nevypovedali? Sú to sýkorovci Dlhý Laco a Kýbel, ale aj Roháč, ktorý už roky uniká odsúdeniu, pretože proti nemu nikdy nikto nesvedčil. Černák sa horlivo prihlásil aj k svedectvu proti Adamčovi, hoci prakticky nemal, čo svedčiť, len klebety z basy. Takže Černák vo svojom okázalom geste „pravdy“ predčí v kajúcnictve aj tých, ktorým nemôže prísť roky na meno. Zrádza a udáva na všetky strany, tak aká morálka? Čo je na tomto „chlapské“?

Ale kým má Černák pocit, že je na „javisku verejnej mienky“ a žiaria na neho reflektory pozornosti, tak už sa mu ľahko udržuje forma, lebo to má zdanlivé opodstatnenie. Nemôže sa predsa opustiť, keď sa na neho „všetci pozerajú“. V tejto abstraktnej, neskutočnej póze mu pomáhajú aj psychologicky pozoruhodné zjavy žien (sú to známe typy chorobných masochistiek alebo naopak samozvaných samaritánok), ktoré ten pocit, že Černák hrá hlavnú úlohu, ktorú si sám režíruje, ešte svojou chorobnou adoráciou podporujú. V takejto póze hereckého „nasadenia“ (ktoré je známe aj u normálnych hercov schopných odohrať predstavenie aj so zlomeninou) sa odrazu všetky negatíva jeho zákonného odsúdenia a trestu akoby otáčajú v prospech tejto publicity. Všímala by si ho verejnosť toľké roky, keby nebol právoplatne uznaným viacnásobným brutálnym a dokonca cynickým vrahom? Veď jeho „vtipy“ zoči-voči bezmocnej obeti sa stali už pomaly legendou. A toto je Černákov tajný elixír, čo ho roky prenáša cez útrapy väzenia inak ťažko zvládnuteľného. Legenda, to je to, ako by sa rád videl a kam ho okrem nekritických obdivovateliek, zrejme tlačia aj slávybažné osoby z radov novinárskych aj právnických. Chcú si na ňom urobiť meno a čím väčšiu legendu takto spolu upatlajú, tým viac sa nádejajú, že na nich svitne väčšia sláva. Aké úbohé! A krátkozraké…

Tieto nové figúrky okolo neho však nemajú ťažkú prácu. Černák túto samozvanú „rolu“ hrá s chuťou, lebo ho zároveň chráni pred krutým poznaním. Veď keby konečne opadol zvrátený obdiv určitých abnormálne konajúcich žien a jeho kauza upadla do zabudnutia, až vtedy by na neho doľahla skutočná váha trestu spoločnosti. Vtedy by pochopil, nemal by totiž iné východisko, že svoj život sám prehral a zruinoval no doživotie. Že je oprávneným vyvrheľom spoločnosti za svoje dokázané a už aj priznané činy. A žiadnym „hrdinom“. V takej krutej chvíli poznania sa mnohí odsúdení obracajú k Bohu, ako poslednej spáse. Ale tak ďaleko ešte Černák nedošiel. Úporne sa bráni priznaniu si celej hĺbky svojho previnenia, aj keď tvrdí opak, lebo sa bojí zákonitého pádu na dno spoločnosti. Tak ako robil možné aj nemožné, aby nebol usvedčený, tak sa teraz krúti možne aj nemožne, aby neostal so svojím životným zlyhaním sám. Je to stav dobrovoľnej schizofrénie, ktorý je známy u odsúdených na trest smrti. Ako sme už naznačili, tí sú schopní tvrdiť, že na mieste činu síce bola osoba im veľmi podobná, ale že oni boli prinajmenšom mysľou kdesi inde.

Tieto akési Černákove knižné „pamäte“ (v ktorých si pozoruhodne málo a pokrivene pamätá) sú preto logickým krokom. Najmä, ak ho k tomu ponúkajú rôzni neznámi, periférni karieristi z radov pochybných „spisovateľov“ z nedostatku inej práce, hyper-ambicióznych novinárov oboch pohlaví, či advokátov prebehnutých zo služieb spravodlivosti na opačnú stranu. Navyše udávanie vo viac ako 30 prípadoch ho dostatočne zamestnáva, takže mu ubieha aj jeho trest do okamihu, kedy (ako iste dúfa) by sa práve pre toto udávanie mohol dostať na slobodu.

Černákov „opus“ je teda zúfalým pokusom udržať sa v centre pozornosti znôškou buď úplných zlátanín (jeho invektívy na vyšetrovateľov, ktorí ho právoplatne usvedčili, sú načítané z bulváru a umelo dofarbené), alebo neškodných či bezcenných „priznaní“. Ako sám totiž v závere priznáva, tieto jeho „svedectvá“ sa fakticky nedajú doložiť, či potvrdiť žiadnym rukolapným dôkazom (zatiaľ jedinou známou výnimkou je prípad Bachleda, aj to ešte nie je isté, či kostrový nález, na ktorý ukázal, patrí tejto obeti). A tak ako vedome (a už aj priznane) klamal pri svojich predošlých okázalých „priznaniach“ (ako v prípade vraždy Filipa – podrobnosti nájdete v mojich knihách, o ktorých aj Černák sám uznal, že opisujú jeho súdy verne), aby zmaril skutočné dokazovanie a odhalil utajených svedkov, tak aj tentoraz ponúka rozprávky, ktorým sa môže veriť a nemusí. Ale o toto, teda pravdu, naozaj nejde. Černákove „pamäte“ vyšli vo chvíli, kedy hrozilo, že jeho rola publiku zovšednie a on sa stratí v divadelnom prepadlisku. Nahodil teda nový kostým, aby na seba strhol pozornosť. To sa mu podarilo. V jeho prípade bolo a stále je mnohé neisté, ale na čo sa môžeme spoľahnúť je to, že túto „rolu“ bude hrať do úmoru, až kým opona naozaj nespadne. Čakajme ďalšie „pamäti“…