Založ si blog

Kde je Bielorusko?

Bielorusko je nám takmer na dosah a predsa o ňom vieme tak málo. Nie je to lákavá turistická destinácia, dokonca ani nie je na ceste k tým lákavejším. Občas počujeme správy o miestnej politickej situácii a o to menej lákavá je to krajina.

Už túto stredu privítame v Bratislave v čitárni U červeného raka Veľvyslanca SR pána Mariána Servátku a tiež prenasledovaného bieloruského spisovateľa Vladimíra Podgola, aby o tejto nám vzdialene blízkej krajine niečo povedali.

Tu je malá literárna pohľadnica z pripravovanej knihy „Svej je malý“, ako bonus k pozvánke:

Do Minska som sa dostal ako spisovateľ a po ceste späť zažil niečo, čo by nám túto krajinu, ale hlavne myslenie jej ľudí mohlo priblížiť.

Na spiatočnú cestu spacím vlakom z Minska do Varšavy mi osud pridelil zaujímavú vzorku spolucestujúcich. Staršieho pána som si všimol už na nástupišti. Vyprevádzala ho dcéra s manželom a ich dcérkou. Zvláštne súsošie, v ktorom najpohyblivejšia bola malá štebetalka-vnučka a najmenej života bolo v našom cestujúcom. Vyzeral sympaticky, ale tiež socialisticky opotrebovane. Aj to lúčenie patrilo k rituálom, ktoré sa u nás už dávno nepestuje. Ľuďom u nás cestovanie zovšednelo. Môžu sa pohnúť kam chcú a kedy chcú. Pri toľkom cestovaní, niet už času na lúčenie. Skupinka na peróne v Minsku však poctivo svätila rituál rozpačitého mlčania a môj spolucestujúci nastupoval do vlaku so zjavnou úľavou, že už nemusí vymýšľať, čo múdreho by na poslednú chvíľu povedal svojim blízkym. Nevyzeral totiž na typ, ktorého by v takej chvíli aj čosi múdre napadlo.

Druhým spolucestujúcim bol mladý kolega toho prvého. Pribehol upotene v poslednej chvíli a od samej radosti, že všetko stihol, hneď sa dal do hovoru so mnou. Bol nadšený tým, čo ho čaká. Šiel na Západ! A pritom v skutočnosti obaja šli zastupovať na pol roka svoju firmu len kamsi do Čiech. Ťažko môže našinec zdieľať nadšené pocity z takého výletu, ktorý si my môžeme dopriať kedykoľvek. Ale snažil som sa mladého spolucestujúceho aspoň povzbudiť niekoľkými informáciami o tom ako ten český Západ vyzerá, aby sa mal na čo tešiť. Akonáhle sa vlak pohol, obaja Bielorusi automaticky začali ďalší cestovateľský rituál. Keďže v týchto vlakoch reštauračné vozne buď nie sú, alebo tam nič nemajú, či sú a majú, ale je to nekvalitné a predražené, každý skúsený cestovateľ sa v týchto končinách zásobí proviantom z domu. Ale to, čo vytiahli tí dvaja, mi vyrazilo dych. Mladý začal samozrejme vodkou a pečeným kuriatkom. To ale tromfol starší fľašou akýchsi kyslých uhoriek a najväčším sendvičom na svete, ktorý som kedy videl. Kto-vie, či je to ich rodinný vynález, ale ten sendvič pozostával asi z viac ako desiatich chlebových krajcov prekladaných všetkým možným, ale hlavne salámou. Na výšku to malo takmer pol metra. Pre ľudí, čo málo cestujú, alebo vôbec nemôžu cestovať, je jedlo náhražkou sveta. Tým, že hodujú, zaháňajú hlad po skutočných cestách, cestujú na mieste. A keď už im osud dožičí, aby sa naozaj pohli, berú si na cesty tento zvyk so sebou. Ponúkli aj mňa. Ja som sa revanšoval naším pivom a čokoládou, z čoho som mienil vyžiť celú cestu späť. Tak sme takmer dva dni jedli, pili a debatovali. Hody všeoblápajúcej družby zavládli v našom kupé! S mladším bola pohoda, pýtal sa vytrvalo len na to, čo ho čaká v Čechách, zaujímalo ho všetko. A všetky tie samozrejmosti života v krajinách s užším rozchodom koľajníc ho privádzali do nefalšovaného úžasu a nadšenia. So starším to bolo ťažšie. Cítil, že by sa ako starší mal blysnúť nejakou životnou skúsenosťou, ale vo veci cestovania na “Západ” zjavne žiadnu nemal. Tak to skúšal sugestívnymi otázkami, odpozorovanými zo starých ruských filmov. Sú to tie vágne nahrávky na hlbokomyseľnú úvahu typu “kto je najväčší filozof na svete”, pričom mal vopred pripravenú odpoveď (Ghándí samozrejme!) a o filozofii nevedel zhola nič. Tomu pánovi tiež liezol pekne na nervy otvorený, prostoreký obdiv mladšieho kolegu ku všetkému tomu, čo oni v širokorozchodných krajinách nemajú. Ten starší si myslel, že toľká odovzdanosť je nevhodná, takpovediac neštátnická a že ja by som mal z tohto stretnutia získať aj lepší dojem o Bielorusku. Mal by som sa skrátka dozvedieť niečo, čo by ma ubezpečilo, že opúšťam krajinu, ktorá nie je len tak hocičím. Pili sme, zakusovali, mladý sa neúnavne pýtal, starší sa mlčky mračil, pozeral nespokojne z okna a číhal na svoju chvíľu. A dočkal sa.

Už takmer na konci našej cesty, pred Varšavou, na poslednú chvíľu svitlo v očiach môjho staršieho spolucestujúceho. Pravdupovediac prial som mu, aby na niečo prišiel. Patril ku generácii, ktorá posledná si ešte naplno vytrpela komunistický experiment a dnes nemá nárok ani len na úctu mladších, lebo tí majú už celkom iné starosti. Trpieť je zlé, ale trpieť pre nič je ubíjajúce. Potom je pochopiteľná snaha hľadania aspoň náznaku ľudskej dôstojnosti aj v celkom nedôstojných podmienkach. Nie sme v tom o nič lepší, či horší ako Bielorusi. Aj vodka už urobila svoje, mali sme všetci také tie až do plaču družné pocity nerozborného bratstva a to bol ten pravý okamih na otázku všetkých otázok:

„A viete vy vlastne, Gustáv Augustínovič, kde leží srdce Európy?!“

Sklamane som pokýval hlavou, opäť netrafil! Či skôr na jeho vlastnú smolu natrafil na asi jediného experta – kardiológa pre otázku kde všade leží srdce Európy. Predovšethým, za roky existencie Československa sme stále počúvali, že srdcom Európy je vraj Praha. Lenže plagát pred medzinárodným letiskom v Budapešti, vítal návštevníkov z cudziny oznamom, že vstupujú do krajiny, ktorá celá je údajne srdcom Európy. Aj Slovinsko na pobreží Jadranu ašpiruje v prospektoch leteckej spoločnosti Adria na tento hrdý titul. Letecká spoločnosť Air France vás naopak pozýva na cesty do celého sveta priamo zo srdca Európy, ktorým je pochopiteľne Francúzsko. To isté sa tvrdí o susediacom Luxemburgu a Holandsku. Počul som tiež politický komentár BBC, kde sa tvrdilo, že politické turbulencie v Taliansku netreba brať na ľahko, lebo Taliansko predsa leží v strede Európy! Naopak londýnske Timesy nadpísali svoj článok o Bosne titulkom „Európske srdce v amerických rukách“. Vo výklade Megastore vo Varšave som zasa našiel knihu N. Daviesa „Srdce Európy – Krátka história Poľska. Niet čudo, že Európy, ktoré musí byť na toľkých miestach súčasne, hrozí každú chvíľu infarkt…

Okrem mnohých ďalších miest a krajín s titulom srdce Európy, existuje aj presne zameraný stred tohto kontinentu. Vlastne sú tri. A ešte jeden. Na Ukrajine majú pri meste Rahov stĺp označujúci presný stred stredu Európy. Podobný majú aj v Litve. No a na Slovensku máme tiež jeden, na vrchu akejsi hory pri obci Krahule ležiacej (kde inde než) na strednom Slovensku. V maďarskej dedinke Tállya ale asi o týchto úradných stredoch starého svetadielu nič nevedia, lebo každému návštevníkovi miestnych vínnych pivníc vydajú diplom o návšteve geodetického stredu Európy.

Stručne som sa pokúsil vysvetliť staršiemu Bielorusovi obtiažnosť lokalizácie srdca Európy, ale rezolútne to zamietol. Moja západniarska prešpekulovaná nejednoznačosť ho len popudila.

„Nič neviete, Gustáv Augustínovič! Ničomu nerozumiete.“

Celé dva dni som tušil, že to so mnou takto dopadne, ale aj tak som bol zvedavý na pointu.

„Srdce Európy leží,“ významná pomlčka, „v našom ťažko skúšanom Bielorusku. My sme srdce Európy!“

Ale to nebolo všetko. Kým sme dorazili do Varšavy, dozvedel som sa akú dôležitú úlohu zohrá národ tak podceňovaného Bieloruska v budúcnosti Európy a sveta. Podľa môjho spolucestujúceho je totiž Európa stredom sveta, takže ak je Bielorusko stredom Európy, potom je automaticky aj stredom stredu sveta. Na tak dôležitom mieste, v samom strede Všehomíra, Bielorusko nesklame – ubezpečoval ma môj starší spolucestujúci. Už som vystupoval aj s kuframi z vagóna, keď mi ešte na záver dôverne (a od vodky aj trochu šušlavo) pošepkal do ucha:

„My spasíme svet. Zapamätajte si to!“

Zapamätal som si to, lebo viem, že to myslel úprimne. Tá vodka a dva dni družnej cesty len uvoľnili zábrany tomu, aby povedal, čo si v hĺbke duše skutočne myslí. A možno nielen on. Priznám sa tiež, že by som Bielorusku prial, aby spasilo svet. Svet totiž potrebuje byť každú chvíľu niekým spasený a je principiálne jedno, kto tú nevďačnú prácu vykoná. Ak vám teda kedykoľvek bude ťažko na duši, nezúfajte. Priam v srdci Európy, sú takí, ktorí sú na tom ďaleko horšie ako my a predsa je ich najväčšou starosťou ako nás všetkých spasiť…

Štvanica na Čistý deň

20.03.2017

Všetko je inak – to je citát z jednej starej židovskej anekdoty. A je pozoruhodné, ako sa hodí aj tisíc rokov potom, čo tieto slová vyslovil neznámy rabín na smrteľnej posteli. Aj v pseudo-kauze viac »

Erotoman v parlamente?

14.03.2017

Niečo tu nesedí. Je zdravým rozumom nepochopiteľné, ako sa môže do nášho parlamentu dostať takýto Zjav: + v mladosti podľa policajných správ prepojený s mafiánmi + zdroj jeho bohatstva viac »

Mafián na úteku – inak

08.03.2017

[caption id="attachment_1325" align="aligncenter" width="300"] Obálka Mafiáni 3[/caption] V najnovšej knihe „Mafiáni na východe – Borženský, Kolárik, Okoličány“ mapujem vojnu vo východoslovenskom viac »

Dobrý anjel

DOBRÝ ANJEL - nezisková organizácia

27.03.2017 00:02

Systém, ktorý pravidelnými mesačnými finančnými príspevkami pomáha rodinám s deťmi, kde je niekto chorý na rakovinu, alebo dieťa trpí na inú zákernú diagnózu.

SOLAR Hvezdáreň Senec

SOLAR Hvezdáreň Senec

26.03.2017 23:52

Astronomické združenie SOLAR Hvezdáreň Senec.

Rusko, prehliadka, vrtuľník

Nehodu vojenského vrtuľníka na Ukrajine neprežilo 5 ľudí

26.03.2017 21:42

Životy piatich ľudí si vyžiadala nehoda vrtuľníka ukrajinskej armády, ktorý sa zrútil blízko vojnovej oblasti na východe Ukrajiny.

Bojko Borisov

V odhadoch výsledkov bulharských volieb vedie GERB

26.03.2017 20:18

Najlepší výsledok v predčasných parlamentných voľbách v Bulharsku dosiahla podľa prvých odhadov stredopravicová strana Občania za európsky rozvoj Bulharska.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 318
Celková čítanosť: 1170308x
Priemerná čítanosť článkov: 3680x

Autor blogu

Odkazy