Gustáv Murín

Nedávno som bol upozornený, že v Čechách sa denník N predstavuje ako úspešný projekt „nezávislých novín“ na Slovensku, ktorý by mal byť dokonca pre našich susedov príkladom. Normálne mi vyrazilo dych, veď to je asi najväčší hoax, aký sme v mediálnom svete v poslednej dobe zaznamenali! Samochvála šéfredaktora denníka Kostolného len dokazuje, že asi nikdy nepočul o Potemkinových dedinách. Jednej takej šéfuje. Kto sa bližšie prizrie denníku N, akoby zazrel obrysy svetoznámeho „Nultého čísla“, románu Umberta Ecca, kde vymyslené periodikum nemá za cieľ získať si čitateľov, ale plniť zadania majiteľov.

Navyše, história denníka N začala desaťročia pred tým, než sa vôbec tento nepodarok zrodil.

Príbeh strateného syna

  Denník N je už tretí derivát pôvodne mládežníckeho denníka Smena. Ten sa preslávil hlavne počas Pražskej jari skutočne špičkovými reportérmi (Čomaj, Gryzlov, Kaliský…), ktorí boli všetci v rámci normalizácie vyhnaní za brány vtedajšej žurnalistiky.

Nová generácia novinárov Smeny bola po roku 1989 konfrontovaná inou „normalizáciou“. Nechvalne známy Mečiar sa rozhodol v roku 1993 denník vyčistiť od slobodomyseľnej žurnalistiky a za dramatických okolností prevziať nad denníkom vládu. Proti tomu sa vzbúrila väčšina redakcie na čele so šéfredaktorom Karolom Ježíkom, ktorá odišla založiť denník SME. Od začiatku ten projekt stál na kapitále, ktorý ponúkol podnikateľ menom Peter Vajda: jeho 2 milióny korún a na tretí milión sa zložili členovia novej redakcie. Do roku 1998 nasypal Vajda do projektu až 70 miliónov korún. V roku 1995 sa 20% spolupodieľnikom stane dokonca aj bývalý Mačiarovský privatizér Majský, dnes už odsúdený za podvody a úspešne sa vyhýbajúci väzeniu. Vajda nedávno zomrel…

Prebehlíci formujúci SME zažili krušné časy, lebo, pochopiteľne, nepísali o Mečiarovi oslavné ódy, práve naopak. Usvedčovať tohto autokrata z vážnych politických prešľapov, nebola námaha, ale odvaha. A tú oni mali. Tak došlo k zastrašovaniu tlačiarní, aby tento „štvavý plátok“ netlačili. Vyriešili to založením vlastnej tlačiarne. Významne tomu napomohol George Soros. V distribúcii bol vtedy chaos, ktorý položil viacero nových médií, ale oni to zvládnu. Veľkú zásluhu na tom má pôvodne zástupca šéfredaktora Alexej Fulmek, ktorý sa dnes vypracoval na šéfa najväčšieho mediálneho koncernu na Slovensku aj tým, že pohltil regionálne médiá a založil úspešnú internetovú verziu denníka a najväčšiu slovenskú blogosféru. Pohltil dokonca aj iné denníky vrátane pôvodnej materskej Smeny. Prebral pod svoje krídla aj týždenník Domino, ktorého šéfredaktor pred mečiarovcami ušiel do Švajčiarska, kde začínal v utečeneckom tábore.

Denník SME sa stáva kritickým zrkadlom Mečiarovského režimu a v tom nerovnom boji víťazí. Karol Ježík ešte stihne zorganizovať redakčné oslavy víťazstva nad mečiarizmom a pripiť novej nádeji Slovenska, ale zakrátko zomiera. Poznal som ešte pred Nežnou revolúciou, bol aj naším rodinným priateľom, a je zázrak, že pri svojej krehkej telesnej konštrukcii a podlomenom zdraví prežil všetky tie útrapy, stresy a vyhrážky. Vo chvíli, keď si mohol vydýchnuť, dodýchal.

Nastupujú nestranícki straníci

   Zvyky nepriateľa sa pri dlhoročnom zápase dokážu odtlačiť do návykov protivníka. Tak komunisti, korí nenávideli cirkev, prebrali podvedomo jej hierarchiu aj s pápežom Stalinom a ostatkami svätých po mauzóleách. Takýto kotrmelec poznačil a dodnes poznačuje Martina Šimečku. On sa necháva oslovovať Milan po otcovi a nie je snáď väčší syn svojho otca, ako je to v prípade oboch Šimečkovcov.

Milan Šimečka bol fanatický komunista z Brna. Tam sa mu smiali príslušníci mladej kultúrnej elity ako bol Kundera. Za to sa mu po desaťročiach pomstil Šimečka mladší vyfabrikovanou kauzou s údajným Kunderovým prehreškom, kedy mal ŠtB udať kamaráta. Šimečka starší preto rád odišiel na pokyn strany do Bratislavy „posilniť stranícku líniu“. A bol to sekerník až do Pražského jara, na ktorého mala doplatiť aj príliš slobodomyseľná dvojica Lasica so Satinským. Jeho syn, Martin, neskôr v novinovom rozhovore spomínal, aké privilégiá mal ako synáčik komunistického papaláša a ako náhle o ne celá rodina prišla. Komunista Šimečka totiž vsadil na Dubčeka a „prohloupil“. Doplatil na to jeho syn, Martin, ktorý bol pôvodne výborným atlétom, bežcom. Mal vraj ísť aj na olympiádu, ale bývalí kamaráti a súdruhovia jeho otca ho nepustili a odvtedy nastala dlhá šnúra jeho šikany. Otec, ktorého (tak ako viacerých tzv. reformných komunistov) vlastne vtlačili do disentu, za to cítil zodpovednosť a chcel to synovi vynahradiť. Tak sa z atléta stal „novinár“, hoci nikdy také ambície nemal a ani sa nikdy skutočným novinárom, či autorom s talentom nestal. V disente to ale bola jediná forma, ako sa prejaviť, a Martinov otec dokonca zariadil samizdatové vydanie synových prvotín a ich prepašovanie do zahraničia. Ja som Martina stretol po Nežnej revolúcii v PEN klube. Nalákali ma tam, ako v tej rozprávke o prevozníkovi. Šimečka za mnohé vďačil medzinárodnému PEN klubu a tak mu celkom prirodzene pripadla funkcia v obnovenom PEN na Slovensku (SC PEN) a to vedením Komisie pre väznených spisovateľov. Bol jej vedúcim a jediným členom. A nebavilo ho to. Väčšina disidentov vtedy pocítila šancu vynahradiť si stratené roky a pramálo ich zaujímal osud iných disidentov, či umlčiavaných spisovateľov v zahraničí. Šimečka nebol iný, ale mal aspoň charakter, že nechcel to veslo Komisie opustiť len tak. Preto si ma s jeho našepkávačmi vyhliadli a to veslo mi hodil. Keď mi ho odovzdával, ubezpečoval ma, že je to beznádejná práca, takže keď som už zakrátko dosiahol výsledky v oslobodení niektorých väznených spisovateľov, nebol práve nadšený. Ale odvtedy sme sa po istú dobu stretávali často a dokonca aj hrávali spolu tenis.

Po predčasnej smrti šéfredaktora SME, Karola Ježíka, sa rozhodovalo medzi dvomi úplne odlišnými kandidátmi. Kometátora Roba Kotiana som poznal ako pôvodne knižného redaktora a neskôr ako veľmi zodpovedného novinára. Až tak, že dilema rozdelenia ČSFR ho poznačila pravidelnou „mentálnou menštruáciou“ (ako to sám nazýval). Každý štvrtok sa mu dvíhal žalúdok tak, že pracovný čas strávil na toalete a nemohol písať. Šimečka bol pravý opak – nikdy nemal pochybnosti, že to čo mu našepkávajú jeho tútori (aj bývalí komunisti, čo sa na neho nalepili pri prezliekaní kabátov, ako istý Štrasser, čo vraj dokonca dva krát podpísal Antichartu!) je správne. Bez toho, aby si to kedykoľvek pripustil, adoptoval si komunistické presvedčenie, že pre „dobrú vec“ je každý prostriedok vhodný. Dokonca aj klamstvo. Martina Šimečku som na vlastné uši počul v panelovej diskusii na akejsi konferencii vo vtedajšom vládnom hoteli Forum vyhlásiť, že ak vtedy v Holandsku občania akurát nevolili ako si to prial on a spol. (neskôr budú prezývaní slniečkári, či pravdovravkovia), tak treba obmedziť volebné právo! Zároveň ale treba dodať, že keď vo výbore SC PEN za jeho predsedníctva prišiel niekto na šialenú myšlienku, že ten výbor by už mal byť večný („veď sme tu všetci tí praví, tak načo voliť“), dokázal sa ohradiť.

Ani po desaťročiach sa necíti Slovákom, teda príslušníkom národa, ktorého reč označil za „jazyk obesenca“. Ale zato sa nehanbil prevziať od prezidenta na splátky a na kľúčik Kisku Rad Ľudovíta Štúra, veď mu to vybavil kamarát Bútora, ďalší Šimečkov tútor.

V rozhodujúcej chvíli pre SME Kotian šéfredaktorstvo odmietol, tak sa k tejto funkcii dostal Šimečka. Tento denník odvtedy prestal ctiť elementárne pravidlá žurnalistickej morálky. Veď Šimečka ich ani nepoznal.

Cenzúra v SME

   Ktosi povedal, že neschopní sú schopní všetkého. Šimečka sa k žurnalistike dostal ako slepý k husliam a také sú aj jeho výkony. Nikdy nepísal ľahko a nie je známe, že by kedy nejaký jeho článok zaujal znalosťou remesla. O to ľahšie rozhodoval a jeho rozhodnutie bolo čoskoro jasné. SME ako mienkotvorný denník mal tú verejnú mienku naozaj tvoriť. Čiže selektovať fakty tak, ako si to Šimečka a spol. predsavzali.

Uvediem len jeden, zato názorný príklad, ktorý som zažil na vlastnej koži. Šimečka dotiahol ako šéfredaktor do SME svoju ženu a jej vernú kamarátku Pukovú. Medzičasom on a jemu podobní priviedli SC PEN na pokraj krachu. Nikdy ich jeho nadnárodné posolstvo o slobode slova naozaj nezaujímalo, považovali ho len za skvelé útočisko v zlých časoch mečiarizmu a len čo Mečiar padol, stratili o PEN klub záujem úplne. Výbor sa potom celé dva roky nezišiel – Šimečka, Štrasser, Zajac a spol. nemali čas, robili kariéry. Vtedajší predseda SC PEN (a ich kamarát, ktorého obetovali) v zúfalstve zvolal Valné zhromaždenie a navrhol PEN klub na Slovensku rozpustiť. Proti tomu sa postavili radoví členovia a keďže som bol ako vedúci Komisie pre väznených spisovateľov najaktívnejší a mal už medzinárodné uznanie, poverili ma pokusom o zostavenie nového Výboru a reinkarnáciu SC PEN. Od jedného zo šimečkovcov som dostal „dobrú radu“, aby som predstieral pokus a po mesiaci to vzdal. Lenže ja som SC PEN do týždňa postavil na nohy (veď záťaž straníckosti odchodom šimečkovcov zmizla a hneď bol aj pohľad členov na aktivity PEN iný) a o krátku dobu aj na svetovom kongrese v Moskve dosiahol uznanie našej perspektívy. A to mi šimečkovci nemohli zabudnúť. Keď sa nepodarili intrigy na likvidáciu nového vedenia SC PEN, skúsili to inak.

Príležitosť sa naskytla pri voľbe nového prezidenta celého PEN klubu, ktorým sa stal Jiří Gruša. Šimečková s kamarátkou Pukovou urobili s ním rozhovor. A do otázky vložili informáciu že nový predseda SC PEN (teda ja) je plagiátor, ktorý opisuje články iných a vydáva ich za svoje. Nevychádzal som z údivu. Na môj protest ma Gruša ubezpečil, že mu rozhovor nedali autorizovať a o tejto „vsuvke“ vôbec nevedel. Ale ja som vedel odkiaľ vietor fúka. Šimečkovci poplietli a obrátili na ruby jednu kauzu, ktorá bola mnou za mečiarizmu publikovaná v SME a vyvolala veľký ohlas. Usvedčil som v nej (viď v SME, 6. 4. 1994) vtedajšieho šéfredaktora promečiarovkého denníka Slovenská republika, že vo svojej reportáži o ceste Mečiara do Číny ukradol celé pasáže z knihy Paula Johnsona. Odvtedy toho pána volali Johnson. Napísal som Šimečkovej a ona ten omyl vzápätí uznala. Lenže jej manžel Šimečka odmietol uverejniť opravu! To bolo pre neho typické – ani klamstvo mu nevadilo, ak išlo o „dobrý cieľ“ pomstiť sa mi za to, že som PEN klub na Slovensku nenechal padnúť.

Až na zásah jeho nadriadeného Alexeja Fulmeka vyšlo malé ospravedlnenie kdesi v rohu novín o celé mesiace neskôr. Ale ten príbeh má rozkošnú pointu. Po čase vyšlo najavo, že najlepšia kamarátka Šimečkovej ženy, tiež popísaná pod ten sfalšovaný rozhovor s Grušom, celé roky ako vedúca kultúry v SME vydávala články a rozhovory doslova opísané z nemeckých novín Der Spiegel podpisované akýmsi pseudonymom, pod ktorým sa celkom dobre mohla skrývať aj ona. Po prevalení škandálu zverejnila ospravedlnenie, pod ktoré je podpísaná aj Šimečkova manželka. Šimečka musel Pukovú odpratať…

Ale pri takejto novinárskej etike bolo už našliapnuté na stratu dôvery čitateľov a nevyhnutný krach celých novín…

(pokračovanie zajtra)