Gustáv Murín

V lete minulého roku, krátko po nástupe novej vlády, pristála v blízkosti istého kaštieľa, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, súkromná helikoptéra, z ktorej vystúpila skupinka známych privatizérov, aby si prišla zblízka obzrieť svoju budúcu korisť. Neskôr poslali fotografa, aby objekt chystanej krádeže národného majetku zdokumentoval presne tak, ako to robia autičkári, ktorí vyhliadnuté auto najskôr nafotia a potom ponúknu potenciálnemu záujemcovi, ktorému kradnuté nesmrdí.

Od roku 1989 je kultúra na Slovensku v permanentnom ohrození pochybnými indivíduami, ktoré sa tzv. divokou privatizáciou zmocnili majetku, ktorý patril nám všetkým, občanom Slovenskej republiky. Nikdy však nebola kultúra ohrozená tak, ako dnes. Je to prosté. Privatizéri a s nimi spriahnuté politické klany sa až doteraz zamestnávali rozkrádaním nášho národného majetku vo veľkom – začalo to železiarňami, pokračovalo fabrikami všetkých veľkostí a lukratívnymi pozemkami. Dvadsať rokov sa drali o tieto veľké sústa a už nemajú, čo by ešte vo veľkom rozkradli. Ich hlad po majetku však ostáva. A tak sa rozhliadajú aj po omrvinkách, čo im z národného majetku ešte ušlo. Ľahko zistili, že posledné hodnotné pozemky a budovy v správe štátu sú tie, čo patria kultúre, teda nám všetkým, pretože kultúra je verejná služba národu. Tak sa nevyberaným spôsobom pokúšajú zmocniť PKO na očiach celej verejnosti. V tichosti sa však chystajú aj na ďalšiu kultúrnu inštitúciu – kaštieľ v Budmericiach.

Budmerický kaštieľ s anglickým parkom dal postaviť v pseudoromantickom slohu v roku 1899 gróf Ján Pálffy. Od roku 1946 slúži slovenským spisovateľom, v roku 1954 poskytol štát tento komplex Literárnemu fondu do trvalého používania ako tvorivo-rekreačné zariadenie s oficiálnym názvom Domov slovenských spisovateľov Budmerice. Pozor, nemýľte sa, nie je to luxusné sídlo pre pár vyvolených. Poskytuje služby tým, ktorí nemajú na to, aby sa zatvárali do svojich víl, či išli tvoriť na exotické miesta. Sú to ľudia, ktorí sa rozhodli venovať kultúre ako NE-lukratívnej činnosti a Budmerice sú ich útočiskom, doslova posledným útulkom kultúry potom, čo iné takéto zariadenia pre výtvarníkov a hudobníkov už podľahli privatizačným tlakom. Aj potomkovia Jána Pálffyho uznali túto dôležitú úlohu Budmeríc a vzdali sa reštitúcie v prospech umelcov. Budmerice poskytujú skromné, ale užitočné priestory pre tvorivé pobyty spisovateľom a básnikom, ale aj prekladateľom umeleckej a odbornej literatúry, novinárom, divadelným tvorcom, scenáristom, hercom, filmárom, rozhlasovým tvorcom, slúžia aj umeleckým fotografom a vedeckým stretnutiam. Toto „genius loci“ pomohlo zrodiť viaceré významné diela slovenskej i prekladovej literatúry, televízne, rozhlasové a filmové scenáre, aj iné diela, ktoré za tie roky ocenili státisíce čitateľov, divákov a poslucháčov. To, čo sa tu vytvorilo a stále tvorí nepatrí úzkej skupinke, ale nám všetkým. Budmerice patria nám, občanom tohto štátu. Na tvorivý pobyt sem môže prísť každý, kto vytvoril aspoň jedno publikované a honorované dielo, hoci aj článok. Ale krásny, udržiavaný park patrí naozaj každému bez obmedzenia. Toto všetko má zaniknúť, lebo majiteľom súkromných jácht a lietadiel chýba ešte jeden kaštieľ do privatizačnej zbierky?

Budmerický kaštieľ je vo vážnom ohrození, keďže jeho prenájom pre Literárny fond by mal byť v najbližších mesiacoch Ministerstvom kultúry SR obnovený – ale tiež nemusí. Rozhodovanie v tejto veci môže dopadnúť ako v prípade PKO, keď sa až dodatočne verejnosť dozvedá, o čo prišla.

Skúsme sa ozvať, dať najavo, že nám naša kultúra a jej hodnoty nie sú ľahostajné. Stačí tak málo – pridať sa k výzve: http://www.scpen.sk/

Vopred vďaka za každý hlas na obranu zvyškov kultúry tohto národa.