Gustáv Murín

Deň 9. 9. je „Dňom obetí holocaustu a rasového násilia“. A práve v tento deň vrcholí palestínsky holocaust cielene a chladnokrvne organizovaný režimom obvineného vojnového zločinca Netanjahua ako masové rasové násilie s cieľom úplného vyhladenia Palestíncov na ich dedičnej pôde.

V práve vydanej knihe „Sami proti noci“ sa o tom píše:

Farár: „O takýchto zloduchoch som v živote nepočul. Boli nejakí vôbec z tohto kraja?“

Sochár: „Boli-neboli, mám pre vás aj dobrú správu. Ten židovský pomocník Hlavnej sestry sem zablúdil, pretože hľadal rodinu tých spravodlivých, čo zachránili jeho otca, ako chlapca. Ich potomok, Izraelčan, pri náhodnej návšteve tohto Azylového domu zažil šokujúce stretnutie. Preto tu zostal…“

   Správa o šokujúcom stretnutí

   V Azylovom dome prichýlili aj Palestínčana na vozíčku. Doma ako pubertiak hádzal kamene po izraelskej vojenskej hliadke. Taký kameň potom ukazoval izraelský veľvyslanec v Bezpečnostnej rade OSN – bolo to dokonca v správach a bolo to nechutné, keď tvrdil, že ten kameň ospravedlňuje všetky zverstvá, čo Netanjahuova klika na Palestínčanoch napáchala…

Novinár písal o tých zverstvách v článku „Gaza bez budúcnosti“: https://tulacky.net/najdene-v-archive-gaza-bez-buducnosti/

Sochár: „Ten Palestínčan z nášho Azylového domu bol ešte len výrastok, keď si spolu s inými zmysleli, že hádzaním kameňov budú hrdinovia a nič sa im nestane. Ale jeho otec to videl a rýchlo ho utekal zobrať z ulice. Všetci sa rozpŕchli, keď hliadka židovských vojakov začala strieľať. Otec ho rýchlo strhol za rozbitý vozík, čo tam už dlho stál uprostred ulice. Ale ten bol pre oboch malý, aby ich bezpečne kryl. Tak jeho otec kryl svojím telom chlapca.“

Farár: „Pchá, a izraelskí vojaci, vojaci jediného demokratického štátu na Blízkom Východe, by strieľali po chlapcovi a nenechali ho odviesť vlastným otcom? Čo si to vymýšľate!“

Sochár: „Poopravil by som vás. Izrael nie je jediným demokratickým štátom na Blízkom Východe. Už Libanon bol prekvitajúcou demokraciou prirovnávanou prosperitou k Švajčiarsku, kým tú demokraciu nepremenili na ruiny opakované izraelské invázie.“

„Ale vyprovokované moslimskými teroristami!“

Sochár: „Tých sýrskych najnovšie USA už zasa nevolajú teroristami, rovnako ako krvavý Taliban v Afganistane. A tie provokácie sú práve na úrovni hádzania kameňov a oproti tomu schvaľujete chladnokrvné vraždenie detí a pubertiakov v akože spravodlivej izraelskej odvete?“

Novinár: „Pán Farár, naozaj by ma zaujímalo, čo si myslíte o predsedovi Kresťansko-demokratického hnutia, ktorý vyhlásil tie hladom umierajúce palestínske deti za akýchsi štatistov.“

Farár: „Hrozné, ale tromfla ho jeho žena, europoslankyňa Lexmannová, ktorá si zakladá na tom ako sa v Bruseli zastáva prenasledovaných kresťanov, ale brutálnu likvidáciu  pravoslávnej cirkvi na Ukrajine si okázalo nevšíma. A aj prenasledovanie kresťanov na palestínskych územiach izraelskou armádou takisto prehliada. No, čo vám na týchto dvoch poviem? Farizeji. A paradoxne je to výraz opisujúci pokryteckých prekrúcačov faktov podľa ľubovôle pôvodom práve z Izraela.“

Novinár: „Pán Farár, táto téma palestínskeho holocaustu ma veľmi zaujíma a čítal som mnoho dokumentov, hlavne od západných médií. Ale zvlášť sa ma dotkol dokumentárny film, ktorý sa volá „Štyri dcéry“. V roku 2024 bol uvedený na 82. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach a bol nominovaný aj na Oscara.“

Tu je viac o filme: https://tulacky.net/najdene-v-archive-gaza-bez-buducnosti/

Farár: „Film som nevidel, ale toho Palestínčana, o ktorom tu hovorí pán Sochár, snáď uvidím a presvedčím sa na vlastné oči.“

Sochár: „Bude to drsný pohľad, pán Farár. Trvalo totiž doslova hodiny, čo izraelská hliadka neodchádzala a striedali sa, kto za zvyškami opusteného vozíka otca so synom zabije. Nakoniec trafili otca a ten pomaly vykrvácal. Do poslednej chvíle sa prihováral k svojmu synovi a rozprával mu o krajšej budúcnosti, ktorá ho raz určite čaká. Keď zmĺkol, chlapec sa rozhodol ujsť. Ale pre slzy dobre nevidel, a tak sa rozbehol od mŕtvoly otca tým horším, vzdialenejším smerom. Tak ho zasiahli do nôh a prišli si po neho, keď sa zvíjal na zemi. Zatkli ho ako údajného teroristu, len život mu nechali. Ostal potom na vozíčku a tu, v tomto Azylovom dome, ho ten Izraelčan hneď spoznal.“

Novinár: „Oni sa poznali?“

„To vôbec nie, ale Žid predsa židovskú hviezdu pozná! Tomu Palestínčanovi ju izraelskí vojaci vyryli bodákom na čelo, keď ležal v prachu tej ulice pár krokov od mŕtveho otca. Nosí preto hlbokú ofinu, ale keď sa dozvedel o nečakanom návštevníkovi, začesal si vlasy dozadu.“

Farár: „Hrozné.“

„Iste, ale práve to rozhodlo, aby ten Izraelčan ostal v Azylovom dome a pomáha nielen zmrzačenému Palestínčanovi, ale všetkým núdznym pod opaterou Hlavnej sestry…“