Gustáv Murín

Viac ako 80 rokov po započatí Povstania je snáď na čase priznať aj to, že začalo proti vôli slovenských organizátorov (na jednej strane Malár-Čatloš a na druhej Golian a SNR). Tí predpokladali započatie bojových akcií až keď sa front posunie tu Krakovu, čo sa stalo až v januári 1945. Malo ísť v podstate o prevrat v štýle vojenskej akcie po vzore Rumunska a Bulharska. Vyčkávanie sa ale nehodilo ukrajinskému veleniu všetkých partizánskych akcií v Kyjeve (viď Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia). Rýchlym postupom Červenej armády stratili rozsiahle operačné zázemie na Ukrajine a v Bielorusku. Na rovinách Poľska a Maďarska sa nemali ako uchytiť (navyše Poľsko malo v podzemí vlastnú Krajinskú armádu) a tak, aby vykázali činnosť, upli sa na hornaté Slovensko. A tu sa správali tak bezohľadne, že ani vojenské velenie na čele s Golianom, ani Husák ich nedokázali odradiť od nezmyselných akcií na vlastnú päsť, čo hneď na úvod zasadilo Povstaniu smrteľnú ranu. Nacisti totiž vtrhli na Slovensko až po zámerne provokačnej masakre vojenskej misie pod velením podplukovníka Otta, ktorá Slovenskom len prechádzala z Rumunska. A tak SNP začalo krvavo už v pondelok, 28. 8. 1944, zo zvôle ukrajinského diverzantského veliteľa Piotra Alexejeviča Velička. Podrobnosti masakry sú tu: https://tulacky.net/snp-zacalo-nezmyselnym-masakrom-v-rezii-ukrajinca-velicka/

Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť partizánov bola dobrou zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk na Slovensko. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. V tento deň s tým vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Naopak Sovieti váhali, veď s obsadením Slovenska logicky vôbec nepočítali. Slovensko nemalo žiadny strategický význam, keď tankové zbory Červenej armády mohli omnoho ľahšie preniknúť poľskými rovinami zo severu a maďarskými z juhu, takže Nemci by museli Slovensko opustiť bez boja a tým aj bez strát na civilnom obyvateľstve a ničení krajiny. Podľa historika Jablonického: „… Sovieti boli informovaní o projekte Povstania… Opäť som si prečítal list, ktorý bol adresovaný Stalinovi v auguste – poslal mu ho generálny štáb Červenej armády. To bolo už po príchode Šmidkeho do Moskvy. To, čo tam Šmidke rozprával a ponúkal – teda projekt uvoľnenia priechodov cez Karpaty v súčinnosti s Červenou armádou, čo mali urobiť dve východoslovenské divízie, ďalej zaistenie územia stredného Slovenska „zápoľnou armádou“, spojenie oboch armád a spolu s Rusmi dokončenie porážky Nemcov – to bolo síce lákavé, ale skúsení sovietski vojaci to pokladali za málo pravdepodobné. Oni  nepovedali, že je to nemožné, ale mali vyčkávacie stanovisko. Na Slovensku však realita išla svojím smerom. Aj Šmidke bol zaskočený vypuknutím Povstania. Navyše Sovieti pred československou vojenskou misiou, ktorú viedol generál Píka, misiu vyslancov Vojenského ústredia zatajovali.“

V kronike obce Klenovec sa píše: „28.augusta 1944 v ranných hodinách podľa daného rozkazu vedúcich povstania zhromaždilo sa zbraneschopné mužstvo pred bytom Zuzany Repášovej, učiteľky, ktorá zásobovala a skrývala Dr. Daxnera a kapitána Bukvu v dome Michala Tomu pod cintorínom. 400 pušiek rezervovaných pre Klenovčanov sa rozdalo dopoludnia, takže odpoludnia prihlásení dobrovoľníci nemali sa čím vyzbrojiť. Na našom námestí sa o 16-tej hodine prečítal prvý rozkaz, naši ľudia boli nadšení, bez akýchkoľvek známok neochoty. V Klenovci bolo… zriadené okresné posádkové veliteľstvo, veliteľstvo celého obranného úseku šesť, boli sústredené všetky autá zmobilizované z celého okresu, zriadené úsekové skladište zbraní a výstroja v štátnej meštianskej škole, bola zriadená milícia v počte 20 mužov, ktorá sa starala o podporu Revolučného miestneho národného výboru.“

Rozhodujúce okamihy začiatku Povstania priniesli aj kuriózne príbehy. V tento deň dostal pilot-čatár Martin Žlnka rozkaz dopraviť styčného nemeckého dôstojníka, nadporučíka Stowassera, na veliteľstvo nemeckého armádneho zboru. Letecká skupina dvoch východoslovenských divízií totiž odfotografovala postavenia celého karpatského frontu. Tento unikátny materiál prevážal nemecký dôstojník na vyvolanie a vyhodnotenie do nemeckého štábu v Užhorode. Na kuriérny let bolo zvolené lietadlo Klemm Kl-35 so sedadlami umiestnenými za sebou, kde pilot sedel na zadnom. Pasažier mal teda skvelý výhľad na krajinu a to ho zaujalo až tak, že si nevšimol, že lietadlo preletelo Užhorod a pokračovalo cez kopce a zvlnenú krajinu na východ, až sa ocitli pri Ľvove už obsadenom Červenou armádou. Na blízkom ruskom letisku Žlnka pristál. Tentoraz ale mal byť zaskočený on. Keď totiž k lietadlu pribehli samopalníci, nemecký dôstojník (Sudeťák so znalosťou češtiny, ale aj ruštiny) zobral rozum do hrsti a veľmi slušnou ruštinou oznámil, že on je strojcom tohto únosu a obeťou jeho rozhodnutia prebehnúť na ruskú stranu je pilot Žlnka. Ten nestihol ani zakoktať a už bol zatknutý. Pre istotu aj Nemec, ale túto záhadu vyriešilo až pristátie ďalších lietadiel leteckej skupiny dvoch východoslovenských divízií, ktorých piloti svojím svedectvom Žlnku vyslobodili a nemecký štábny dôstojník putoval na Sibír. Tento kuriózny prípad mal aj kurióznu dohru. Nemecké velenie vyslalo 30. 8. na prešovské letisko dôstojníka, aby prešetril toto záhadné zmiznutie. Ten nič nevyšetril, lebo ho dozorný letiska poručík Koťo dal zatknúť. Veď Povstanie bolo vtedy už v plnom prúde, len východné Slovensko a tu umiestnené divízie boli ešte v pomykove, čo robiť. Typické pre toto lavírovanie bolo rozhodnutie veliteľa Leteckej skupiny majora Trnku, nemeckého dôstojníka prepustiť. A keďže jeho nemecký pilot od strachu s lietadlom ušiel, ponúkol mu vlastné lietadlo. Nemec však radšej zvolil auto nemeckej misie.

V ten deň už partizáni ovládali Strečniansku úžinu a stavali tu hliadky. Presvedčil sa o tom aj nadporučík Zubrík, ktorého zastavili na ceste z Martina do Žiliny a požiadali, aby posádky protiidúcich nemeckých vozidiel ubezpečil, že cesta je voľná a bezpečná. A naozaj ho zastavila malá jednotka na troch nákladných automobiloch v sile jednej čaty. Zubrík požiadavku partizánov splnil a títo Nemci sa do Martina živí nedostali.

Partizáni obsadili Liptovský Mikuláš, pričom došlo k prestrelke so skupinou esesákov, ktorá našla útočisko pre tú dobu príznačne – v kaviarni!

Nielen so zbraňou v ruke sa dalo pomôcť Povstaniu. Major pechoty Július Hanus v tento deň iniciatívne prišiel z Ministerstva národnej obrany v Bratislave na divízne veliteľstvo v Liptovskom Mikuláši, kde sa dal k dispozícii vedeniu Povstania. Podieľal sa tak na predisponovaní zásob benzínu a sanitného vlaku na povstalecké územie. Následne sa stal veliteľom Vojenského dopravného veliteľstva 1. československej armády na Slovensku.

Partizáni brigády „Čapajev“ prepadli kameňolom Maglovec v obci Vyšný Šebeš (dnes Vyšná Šebastová). Odniesli si 150 kg astralitu a zápalné šnúry. Pušný prach o váhe štvrť tony hodili do vodou zaliatej jamy v kameňolome. V Zámutove zasa odzbrojili jednotku východoslovenskej armády v počte 150 mužov. Odniesli si dva ľahké guľomety a 35 zásobníkov do nich, 45 pušiek, 2 pištole, 113 granátov, 29 stanových dielcov, 25 batohov, 11 chlebníkov a 10 sumiek na náboje.

Nie všetky jednotky východoslovenskej armády boli pasívne. Podľa Juraja Biľa sa jednotka, kde pôsobil ako spojka, presunula z poľskej strany do Vyšného Komárnika na Slovensko. Mali informácie o prítomnosti nemeckej roty, ktorá tu dávala pozor na opevňovacie práce. Úlohou jednotky bolo ich odzbrojenie. „Rozišli sme sa v dvojčlenných skupinách a odzbrojili sme asi 20 Nemcov. Našli sme ich v dvoroch, ako sa opaľovali na stoličkách v záhradách. Sústredili sme ich na školskom dvore a v kruhu so zbraňami strážili.“

V škole tiež našli troch nemeckých dôstojníkov, ktorí sa odmietli vzdať – zastrelili ich. Práve títo slovenskí vojaci vedeli dobre prečo strieľajú. V mieste ich dočasnej posádky pri poľskej obci Tylawa im miestni odbojári ukázali masový hrob, ktorý tu ostal z bývalého pracovného tábora, ktorý nacisti zrovnali so zemou a väzňov povraždili (Michal Ďurčo): „Hitlerovci stavali týchto ľudí vedľa seba pozdĺž jamy. Strieľali ich do tyla a ľudia padali do hrobu. Boli aj prípady, že niektorí padli v šoku ešte živí. A ten človek hovorí: „Ešte tri dni sme počuli ozveny ľudských hlasov spod zeme. Chceli a boli by sme im pomohli, ale hitlerovci okolie masového hrobu obsadili guľometnými hniezdami.“ Severne od tohto hrobu boli tri ďalšie.“

Na príkaz stotníka Šumichrasta vojenské auto previezlo pušky a inú muníciu z letiska do hotela Gregár v Liptovskom Hrádku, ako výzbroj pre miestnych povstalcov. V hoteli boli sústredené všetky zbrane z mesta, ktoré boli neskôr rozdelené. V celom meste boli pozatýkané nespoľahlivé osoby.

Kuriózny útok podnikli traja partizáni na protisovietsku výstavu inštalovanú v železničných vozňoch na vlečke v Turanoch. Ľahko odzbrojili strážneho a výstavu zničili. Zo žandárov, ktorí sa vydali v ich stopách, jedného zajali a vyzliekli z uniformy. Tú potom použili pri akcii v obci.

Generál Turanec a minister vnútra Mach na príkaz prezidenta Tisu odleteli do Žiliny, kde zisťovali situáciu. Telefonicky sa spojili s majorom Milošom Veselom v Ružomberku, aby sa dozvedeli, že „Situáciu mám pevne v rukách“. Mach na to odpovie: „Nuž, aby som pravdu povedal, vám Veselovcom som nikdy neveril“. A mal dobré tušenie. Všetci traja dôstojnícki bratia – Milan, Miloš a Marko – bol od začiatku najagilnejšími pripravovateľmi Povstania. A nebyť nich, ani by nezačalo (viď obsadenie Hlavného štábu v Banskej Bystrici). Turanec nariadil podplukovníkovi Perkovi v Martine, aby poslal na zabezpečenie strečnianskej tiesňavy 2-3 tanky, ale ten to odmietol s tým, že sa nemôže spoľahnúť na ich posádky. Na to Turanec s Machom leteli pozrieť situáciu pri Strečne, ale pekne z výšky, lebo sa báli, že ich partizáni zostrelia. Po návrate Tiso menoval Turanca veliteľom celej slovenskej armády už fakticky bez vojska…

Francúzski partizáni sa účastnia likvidácie nemeckej prieskumnej jednotky pri Stráňavách a čata rotmajstra Peyrasa zneškodnila skupinu nemeckých vojakov strážiacich sklady na železničnej stanici vo Vrútkach…

Viac v knižnej trilógii „Povstanie – 60 dní národa“.