Gustáv Murín

Nie je všeobecne známe, dokonca ani u nás, že prvá vážna havária na svete s následkom straty na ľudských životoch sa stala v jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice v januári roku 1976. Až o tri roky neskôr (marec 1979) došlo k prvej svetoznámej havárii tohto druhu v Three Mile Island neďaleko Middletown (Pennsylvánia, USA) a o ďalších sedem rokov neskôr (apríl 1986) nasledovala doteraz najhoršia havária spôsobená kolapsom jadrovej elektrárne v Černobyle na Ukrajine.

Koniec experimentálneho reaktora

V jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice došlo 5. januára 1976 pri výmene jedného z palivových článkov k zlyhaniu blokovacieho mechanizmu. Čerstvý palivový komplet bol vymrštený do reaktorovej sály. Situáciu zachránila obsluha, keď kanál utesnila zavážacím strojom. Medzičasom uniknuté chladiace médium CO2 spôsobilo smrť dvoch pracovníkov, ktorí nereagovali včas na varovnú signalizáciu. Boli v bočnej miestnosti pri reaktore a asi si dali po socialisticky v pracovnej dobe „šlofíka“. Už navždy.

Kontrola zistila, že jadro palivového systému nebolo poškodené a po rekonštrukcii technológie pokračovala jadrová elektráreň ďalej v prevádzke.

Druhá vážna havária sa udiala 22. februára 1977 opäť pri výmene paliva. Pracovníci pri nej nedostatočne očistili palivový článok od silikagelu určeného na pohlcovanie vlhkosti pri transporte. Po zasunutí palivového článku so silikagelom do aktívnej zóny došlo k výraznému zníženiu prietoku chladiaceho média a reťazovému roztaveniu palivových článkov. Následkom bol únik rádioaktivity do celého primárneho okruhu a cez netesniace parogenerátory aj do sekundárneho okruhu. Po tejto havárii bol celý reaktor A1 uzavretý  a od roku 1979 postupne vyraďovaný z prevádzky. Ukázalo sa, že rozsah poškodenia je na rekonštrukciu priveľký a  princíp tohto typu reaktora prekonaný. Preto boli v areáli neskôr nainštalované štyri reaktory typu VVER-440s.

Ohrozenie životného prostredia?

Havárie reaktora A1 iniciovali monitoring dopadu na životné prostredie. Hygienická služba vykonávala kontroly priebežne už od roku 1965, pričom obsah stroncia ⁹⁰Sr v kravskom mlieku bol pred spustením A1 paradoxne sedem krát vyšší a od začiatku prevádzky jadrovej elektrárne si udržiaval stabilne nízku hladinu. Obdobné to bolo s obsahom stroncia ⁹⁰Sr a cézia ¹³⁷Cs v pšenici, lucerne aj pôde. Až do novembra 1989 však verejnosť nemala k výsledkom týchto meraní žiadny prístup. Preto bolo Ministerstvom životného prostredia od roku 1990 iniciovaných hneď niekoľko štúdií. Prvé vzorky z 10. októbra 1990  odobraté z riečky Dudváh ukázali 20-násobné prekročenie prípustnej hladiny radiácie. Najrozsiahlejší a najpodrobnejší výskum kontaminovaných plôch iniciovala  IAEA (International Atomic Energy Agency) v spolupráci s VÚJE (Výskumný ústav jadrových elektrární) vďaka čomu sa podarilo zmapovať 19 km dlhý úsek kanálov a riečnych tokov, ktorými pretekala voda z elektrárne. Táto štúdia potvrdila, že následkom havárií v rokoch 1976 a 1977, ako aj vypúšťania odpadovej vody elektrárne, bolo kontaminovaných viac ako 67 000 m2 pôdy dávkou vyššou ako 1 kB/kg zeminy najmä na brehoch uvedených tokov.

Najvyššia bodová kontaminácia bola nájdená na svahoch odpadného kanálu, čo spôsobilo pravdepodobne mechanické čistenie jeho dna po záplavách v roku 1980. Tie vyniesli vysokokontaminované bahno z odpadného systému odstaveného reaktora A1. Takže laicky povedané, na brehoch kanála boli škvrny zvýšenej rádioaktivity presne vo veľkosti nahodenia lopatou. Osobne som bol pri odbere vzorkov, pretože sme pre štúdiu IAEA robili testy vplyvu rádioaktivity na divorastúce rastliny, keďže tie ostávajú v takto kontaminovanom prostredí zo živých organizmov najdlhšie a to mesiace až roky. Vďaka spolupráci Ústavu bunkovej biológie UK a Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty UK trvali tieto testy na divorastúcich aj laboratórnych druhoch rastlín od roku 1994 až do roku 2004. Prvé výsledky boli publikované už v roku 1996 vďaka grantu Akcia Rakúsko-Slovenská republika za účasti rakúskych kolegov z Institute of Tumor Biology Viedenskej univerzity. Záverečná správa bola v roku 2007 publikovaná v prestížnom odbornom časopise Journal of Environmental Radioactivity s tým, že žiadny negatívny vplyv na živé organizmy v okolí Jaslovských Bohuníc nebol zistený. Tým sme potvrdili aj predošlú dlhodobú štúdiu z rokov 1980 až 1990 výskytu rakoviny u ľudí v Trnavskom kraji, pričom sa nepotvrdilo žiadne zvýšenie ani urýchlenie priebehu ochorení.  A to v zhode s prekvapujúcimi zisteniami takmer stovky štúdií v Hirošime a Nagasaki, ktoré konštatovali, že u tých, čo prežili výbuch prvých atómových bômb v dejinách ľudstva, sa behom nasledujúceho polstoročia prejavil pozoruhodne NÍZKY výskyt všetkých druhov rakoviny vrátane leukémie.

Utajovanie spôsobuje najväčšie škody

Poučenie z havárií v Jaslovských Bohuniciach by malo väčší účinok, keby komunisti neboli posadnutí utajovaním. Ľudské obete tu totiž spôsobilo hrubé nedodržanie prevádzkových predpisov a ľudské chyby. A presne to, teda nie jadrová energetika ako princíp, bolo aj príčinou černobyľskej katastrofy. A opäť, keby tu Rusi nepostupovali najskôr komunisticky tajomne a potom naopak zbrklo, neboli by také škody, aké vznikli.

A nikdy by nevznikla tzv. černobyľská lož (veľmi výhodná na diskreditáciu komunistického režimu a perspektívne zákazky západných firiem v jadrovej energetike východných krajín po jeho páde), ktorej žiaľ šokujúco naivne uveril aj svetoznámy spisovateľ Paulo Coelho a jeho fantázia ho v knihe „Čarodejnica z Portobella“ priviedla k fantazmagorickým apokalyptickým opisom následkov, ktoré je ľahké vyvrátiť. Stačí poznať fakty.